Vojdite! Plesajme zvučne skale našej spásy!
Bože, v tomto svätom chráme,
Tebe vďaku dnes vzdávame,
veď z Tvojej štedrej pravice
vzali sme darov tisíce.
Tvoja milosť, Dobrotivý,
aj nás v každom čase živí,
Dobrodinca verný, stály,
príjmi tieto naše chvály. Amen (ESP č. 208, 3)
Ž 95:
“Poďte, plesajme Hospodinu, jasajme zvučne skale našej spásy!
(2) Predstúpme pred Neho s poďakovaním, zvučne Mu jasajme chválospevy!
(3) Lebo Hospodin je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký kráľ.
(4) V Jeho rukách sú hlbiny zeme, Jeho sú vrchov končiare.
(5) Jeho je more, On ho učinil; aj pevnina, čo Jeho ruky utvorili.
(6) Vojdite! Padnime a klaňajme sa, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom!
(7) Lebo On je náš Boh, a my ľud Jeho pastvy a ovce Jeho ruky. Kiež by ste počuli dnes Jeho hlas!
(8) Nezatvrďte si srdce ako v Meribe*, ako na púšti v deň Massy *.
(9) kde ma pokúšali vaši otcovia, skúšali ma, hoc videli môj skutok.
(10) Štyridsať rokov ošklivilo sa mi toto pokolenie; a riekol som: Je to ľud bludného srdca a nechce poznať moje cesty;
(11) takže som im v hneve prisahal: Nevojdú do môjho odpočinku.
Amen
(Pozn. *Meriba= svár. *Massa = pokušenie)
Milí bratia a sestry v Pánu, bohumilí kresťania!
Svätíme Pamiatku posvätenia nášho chrámu, keď uplynulo už 213 rokov od tejto, pre náš cirekvný zbor, významnej udalosti. Dvestotrinásť rokov preletelo ponad jeho strechu. Koľko to bolo návštevníkov na službách Božích v tomto dome, ktorí v radosti, ale aj v plači sedeli v jeho laviciach! Koľko to bolo modlitieb, koľko kázní, koľko napomenutí a koľko povzbudení ktoré tu odzneli! Koľko podaných rúk a koľko sejby lásky! – Kto by to všetko spočítal? To vie len “Boží archív a Božia kronika”.
My dnes s úctou a láskou spomíname na staviteľov tohoto kostola, ktorí ho pripravili ku dňu posvätenia s prosbami, aby ho Pán Boh požehnal a s prosbami, aby tu On slúžil svojmu ľudu svojím slovom a sviatosťami.
Ťažko si vieme predstaviť veľkú vďačnosť našich predkov už za púhu možnosť stavať tento dom Boží. Veď to bolo po vyše sedemdesiatich rokoch, keď tunajší evanjelici mohli mať opäť svoj chrám. Bolo to iste aj vďaka tomu, že mnohé domy a domácnosti boli za ten čas “domami Božím”, aj keď len tajne a v skrytosti. Preto ich radosť bola spojená s vďakou oproti Hospodinu pri jeho posviacke na prvých službách Božích. Vieme, že naši predkovia sem radi prichádzali nielen z “mestečka”, ale aj zo vzdialených kopaníc a vtedajších fílií: Podbranča, Rovenska a Častkova.
Ak dnes chcem precítiť niečo z tej slávnostnej chvíle a pocitov veriaceho ľudu, dávame zaznieť Božiemu slovu zo Žalmu 95 a jeho výzvam, ktoré navodzujú atmosféru nadšenia a radosti.
“Poďte, plesajme Hospodinu,
jasajme zvučne skale našej spásy!
Predstúpme pred Neho s poďakovaním!
Zvučne Mu jasajme chválospevy!” (v.1)
Výzva: “Poďte…” zneje nám aj dnes. Zaznieva ako refrén v mnohorakej podobe. Zaznieva v hlase zvonov, ale aj v krokoch tých, ktorí vedia, že “lepší je deň v tvojich sieňach ako inde tisíc”.
Chrám Boží je trvalým pozvaním Hospodinu!
Pozvaním, aby sme:
1. Pánu Bohu spoločne ďakovali
2. Stvoriteľa a Pastiera našich duší oslavovali
3. a aby sme sa Božím cestám učili
Slávnostné kresťanské zhromaždenie!
Chrám Boží nie je len stavba z kameňa a tehál, ale je trvalým a živým oslovením človeka. Je pozvaním človeka k Pánu Bohu. Jeho význam je ten, že tu sme k Pánu Bohu najbližšie, lebo tu nám On slúži na službáh Božích. O význame a zmysle Božej služby svetu a človeku povedal zásadné slovo Pán Ježiš Kristus: ”Ja som prišiel, aby ste život mali a hojne mali”. Na toto vrcholné Božie dobrodenie a toto konanie Božie voči nám v Ježišovi môžeme odpovedať tak, ako hovorí žalmista: “Poďme, plesajme Hospodinu, zazvučme skale našej spásy”!
Naši predkovia si vážili všetky Božie dobrodenia, ktoré od Pána Boha, Otca a Stvoriteľa prijímali a za ne ďakovali. Najmä si však vážili dary duchovné. Ani dnes nemôže veriaci kresťan inak, ako pamätať na slová apoštola Pavla: ” Za všetko ďakujte, lebo to je vôľa Božia pri vás v Kristu Ježiši”. Ježiš, Boží Syn a náš Spasiteľ je ten najväčší dar neba.
Často si dnes mnohí myslia, ale aj nahas hovoria: Ale modliť sa môžem aj doma! Ľudia sú dnes orientovaní viac individualisticky, vzájomné odcudzenie sa zväčšuje. Spoločná vďaka je však nielen milá Bohu, ale aj nám prináša väčšie dobro a väčšiu radosť v živote. Spoločná vďaka radosť zväčšuje, tak ako náš spoločne nesený žiaľ a plač sa umenšuje. Preto apoštol vyzýva kresťanov: “Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi”.
Povedali sme, že sa nedá spočítať dobrodenie tohoto svätého miesta, ktoré prinieslo za roky jeho trvania. Tu ďakovalia dobrorečili Hospodinu naši predkovia, ale ďakujú aj súčasné generácie. Ľud Izraela vedel za čo má ďakovať Hospodinu najmä pri pohľade na históriu svojho národa a svojho spoločenstva. Ale podobné dôvody máme aj my. Pripomínajú nám ich dejiny nášho národa a osobitne aj dejiny našej cirkvi, odkaz mŕtvych, z ktorého žijeme a ktorý žije v nás. Ale ďakovať máme aj za tie tzv. všedné veci, za “chlieb každodenný” o ktorý prosíme v štvrtej prosbe Otčenáša a vieme, čo všetko máme pod chlebom každodenným rozumieť.
Bratia a sestry!
Neraz nás trápi a zamrucuje dnešný stav viery a priamo “odsunutie” viery kdesi na okraj nášho každodenného života. Vidíme “ateizáciu” života ľudí a spoločnosti, ktorej sa hovorí aj “sekularizáia”, čiže odnáboženstvovanie spoločnosti.
My nechcem k viere nikoho nijakým spôsobom nútiť. V cirkvi takú chybu nechceme opakovať. Kresťanstvo a židovstvo, ako vidíme už v Písme svätom, takúto možnosť pripúšťa tým, že samo Písmo sväté určitý sposob odnáboženstvovania koná. V slovách 95-ho žalmu takýto náznak vidíme. Žalmista spomína Pána Boha ako Najvyššieho Pána a jediného pravého Boha. O “božstvách, bohoch, či bôžikoch” hovorí, že takých vlastne niet. Písmo ich popiera všade tam, kde ich videli pohania celkom bežne. Žalmista hovorí: “Jeho sú hlbiny zeme i vrchy končiarov, Jeho je more, aj pevnina. Všetko je dielo Jeho rúk.”
Starí pohania verili v božstvá, ktoré ovládali hlbiny morí a riek i končiare vrchov. Zvlášť more bolo vnímané ako veľká nepriateľská mocnosť pre človeka. Naši slovanskí predkovia, iste viete, mali, alebo videli “bohov” dokonca aj vo vetre, v počasí, v ročných obdobiach a v každom potoku alebo háji. Všektých takých “bohov” Biblia odstraňuje a to veľmi nekompromisne. S tým malo slovo Božie naozaj “veľa roboty”.
Ale dnešný človek ide často do druhej krajnosti. Chce odstrániť zo svojho vedomia a svedomia i Toho, ktorý je Stvoriteľom sveta a vesmíru, ktorý svojím Slovom všetko predivne utvoril. Je tu však chrám Boží, ako trvalá výzva: “Vojdite! Padnitime a klaňajme sa, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom”. (v.6) Strata povedomia o Najvyššom, znamená stratu všetkých mravných princípov i stratu viery v dobro, stratu najdôležitejšej pohnútky k mravnému konaniu a tak vlasne ohrozenie kvality života a neraz života vôbec.
Bratia a sestry!
Chrám Boží a služba Božia v ňom, i odpoveď na ňu v podobe našej služby v modlitbách a piesňach je založená na na najväčšom dare Božom tomuto svetu a človeku. Ním je náš Pán Ježiš Kristus.
Slovo žalmistu: “Lebo On je náš Boh a my ľud Jeho pastvy a ovce jeho ruky”, nám pripomínaj slová a podobenstvá Ježišove, v ktorých hovorí že On je tým Dobrým pastierom, ktorý “pozná svoje”.
On ako Dobrý pastier svoju dušu, svoj život položil za nás, aby nás spasil. Takto sám Ježiš vysvetľuje slová žalmistu. Pretože je darcom nášho spasenia, platí o Ňom výzva: “Jasajme zvučne skale našej spásy”. On sám je skalou spasenia a tak aj skalou cirkvi. Nie je to človek, ako si to niektorí ľudia myslia…
Ale opäť mnohí hovoria: Spievať, oslavovať ježiša môžem aj doma…Naši predkovia tiež mali spevník, mali tú svoju “tehličku” -Kancionál a radi z neho spievali pri domácich pobožnostiach. Ale rovnako radi s “tehličkou” – ako ich posmievači hovorili, kráčali do chrámového spoločentsva. Dobre vedeli, že skutočná oslava je len tam, kde sa zíde rodina. Ak má niekto narodeniny, alebo slávi nejaké výročie, nikto neoslavuje sám, ale pozýva svojich k spoločnej oslave. Práve tak sa koná skutočná oslava Vzkrieseného každú nedeľu a vo sviatok v cirkvi, ktorá je predobrazom oslavy večnej Krista Pána v nebesiach. Preto chrám Boží volá a pozýva nás všetkých k spoločnej oslave nášho Dobrého pastiera a Biskupa našich duší.
Bratia a sestry!
Ľud Boží SZ, ľud Izraela si často uvedomoval, čo znamená preň poznanie Božieho zákona a Božích ciest. Ale boli aj také chvíle, keď na Božie slovo zabúdal, keď podliehal sváru a rozličnému pokušeniu. Preto mu patrila výzva Božieho slova, tlmočeného žalmistom: “Nezatrvrdťe si srdce” – ako na púšti, keď otcovia podľahli pokušeniu vrátiť sa z Božej cesty, alebo slúžiť bohom pohanov.
Takéto pokušenia nie sú neznáme ani dnešným generáciam. Ak sa tak deje, dostávame sa pod Boží súd a Božej strany zneje slovo súdu: “Je to ľud bludného srdca a nechce poznať moje cesty” – takže platí: “nevojdú do môjho odpočinku”.
Každý deň je dobrý k tomu, aby sme počuli, alebo si čítali Božie slovo. Ale nedeľa ako Deň Pánov – je osobitnou výzvou a pozvaním. Nielen ľud Izraela, ale aj my príjmime výzvu: “Kiež by ste počuli dnes Jeho hlas”. Dnes to je možné, ale nevieme, či bude pre nás nejaké “zajtra”, alebo “inokedy”, ako sme sa o tom už neraz presvedčili. Ak má človek “tvrdú hlavu” na získavanie nových poznatkov a pre nové učenie, je to iste zle. Oveľa horšie je, ak má človek “tvrdé srdce”, ak ho opantá duchovná “ kardioskleróza”. Chrám Boží, predkami vybudovaný, nás pred jej následkami chráni a varuje. Už svojou púhou existenciou a prítomnosťou je trvalým pozvaním k Hospodinu.
Nech nás aj naďalej oslovuje a pozýva, aby sme spoločne Pánu Bohu za všetko ďakovali, aby sme trvalo nášho Stvoriteľa a Pastiera a Biskupa našich duší radostne oslavovali, aby sme neopúšťali spoločné zhormaždenia, ale sa spoločne Božím cestám učili a na nich zotrvali časne a potom i v odpočinku večnom. Amen
Pamiatka posvätenia chrámu v Sobotišti 1997- 24.nedeľa po Svätej Trojici –
Ľubomír Batka, ev.farár
Slovak