Jediné miesto na zloženie nádeje

„Uvaľ na Hospodina svoju cestu, dúfaj v Neho a On vykoná.“  Žalm 37, 5.

Veľmi príjemne sa dotýka nášho ucha koniec tohto verša. Lebo každý má na svojej ceste životom čosi, čo by potrebovalo byť opravené či už pri ňom samom, alebo v jeho rodine, alebo okolí, či už vo veciach týkajúcich sa tela, alebo potrieb duše. Keď tu čítame slovo: „Uvaľ“, vidíme, že Pán má na mysli bremená aj tak ťažké, že ich nemožno ani niesť. A tak to uistenie, že On zaiste všetko vykoná vpadá do duše človeka tak ako balzam, zvlášť keď zakúsil, že aká je márna ľudská pomoc.

Avšak každé Božie zasľúbenie má svoju podmienku. Keďže je podmienka pri tomto Božom slove, že zaiste z Jeho milosti bude aj tá tvoja ťažkosť vykonaná? Možno povieš: „Podmienka Jeho pomoci je v tom, aby som tú ťažkosť uvalil na Neho.“ Samozrejme, ale to nie je všetko, lebo tu ešte čítame; „dúfaj v Neho“. Možno namietneš, že je to samozrejmosť, že ten, kto uvalí na Hospodina svoju cestu, ten tiež zároveň v Neho zloží svoju nádej. Keby to tak bolo pri každom z nás, potom by vždy došlo k onomu vytúženému koncu: „On zaiste všetko vykoná“. Prečo sa nedosahuje pri uvaľovaní našich bremien na Hospodina uskutočňovanie sľubu, že zaiste všetko vykoná? Pretože, hoci bremeno bolo uvalené na Neho, však nádej nebola zložená v Ňom. „Či by to bolo možné?“ divíš sa. Áno, je to možné a Pán ráč požehnať týmto riadkom, aby sa nám rozjasnilo tak, aby sme vždy uvaľujúc svoju cestu na Hospodina a tiež nádej zložili v Neho.

Nádej nám vždy pripadá ako nebeský tovar. Nevidíme, žeby človeku nachádzajúceho sa v ťažkostiach nádej v Božiu pomoc vzbudzoval diabol a svet. Nádej je dotykom Božím, nebeská záležitosť. Pozoruhodné je, že na niekoľkých miestach v Biblii pri slove nádej sa vždy vyskytuje slovko „zlož“. Je to prirodzené, trefné, lebo dúfanie je tovar, ktorý má byť uložené na určené miesto a tam po určitú dobu uchované. Tak dlho uchované, až príde na uskutočnenie toho, čoho sme sa nádejali.

A tak je to s nádejou podobné ako s pozemským tovarom. Vidíte stáť auto pred obchodom, vidíte vykladať rôzne druhy tovaru a vidíte predavača ako starostlivo vyložené veci ukladá na určené miesta. Niečo uloží do skladu, niečo do chladničky, niečo na mrazáku, niečo do regálu. Na jeseň vidíte hospodára zvážať z polí úrodu a ukladať rôzne plodiny na rôzna miesta. Keď ukladáme vec, ktorá sa má nejakú dobu uskladniť, vždy dbáme o to, aby sme ju uložili na takom mieste, kde by sa nám nepokazila. Teda to, čo vyžaduje teplo, nedáme do chladného miesta, veci vyžadujúce chlad nedáme do tepla a to, čo rado chytá plesne, neuložíme na vlhké miesto.

Podobne, keď si chce niekto uložiť peniaze, je tu starosť, kde a ako ich uložiť, či v tej alebo onej banke, či v zlate, či v cenných papieroch alebo radšej v nejakom podniku, aby boli uložené tak, aby z nich neubúdalo, ale pribúdalo.
Takejto múdrosti v časných veciach máme dosť a životnou skúsenosťou sa ešte zvyšuje, ale nádej, ten nebeský tovar, nádej k uskutočneniu Božích sľubov, nádej v Jeho pomoc, kde ju uskladniť, aby sa nezmarila, ale uchovala, o tom málokto vie a na to málokto dbá. A predsa, slovo Božie ako svieca našim nohám a svetlo našim chodníkom nás nenecháva v nevedomosti o mieste, kde máme zložiť nádej, hovorí s určitosťou: „dúfaj v Neho“. To je jediné miesto, kde sa naša nádej uchová bez pohromy, jediné miesto, kde prinesie úžitok, kde počká na uskutočnenie toho, čo očakáva.

Lebo pozrime, ako krásne je všetko v Božom hospodárstve usporiadané. To slovo: „zložiť“ vidíme v oznamujúcom verši o dokonalej pomoci v Pánovi Ježišovi. Boh, nám milostivý vo svojom Synovi, pripravený vo všetkom pomôcť pre Neho dáva zvestovať; „Pomoc som poskytol hrdinovi“ (Žalm 89, 20). Teda v Ňom, udatnom Hrdinovi, postačujúci k vyslobodeniu je zložená pomoc a práve tam musí byť zložená aj nádej a dúfanie. Na každom inom mieste tento nebeský tovar splesnivie a pokazí sa. Bezpečnosť tohto miesta pre zloženie nádeje okúsil apoštol Pavel, keď napísal: „viem, komu som uveril, a som presvedčený, že má moc zachovať, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa.“(2 Tim 1, 12.)

Skúmajme sa, či takúto múdrosť do vkladania nádeje na pravé miesto mám ja a máš ty? Ak prosíme Pána o pomoc, či tiež všetku svoju nádej skladáme v Ňom? Alebo uvaľujeme bremená na Boha a naše nádeje a dúfania prebývajú v niečom inom okrem Neho? Pozri, tak učinila jedna matka. Bola vdovou a musela sa ťažko predierať životom. Jediného syna dala na štúdiá a kvôli nemu si mnoho denne odopierala. Svoj trpký údel uvaľovala v modlitbe na Boha, ale nádej, že nastanú lepšie časy zložila na syna. Až vyštuduje, až bude mať postavenie, tak potom — Ale nádej zložená na tomto mieste sa zmarila — zo syna sa stal naničhodník a lump. Ktosi sa usiloval o obrátenie študenta-neverca. Prosil, aby Boh pomohol, ale nádej tej pomoci k obráteniu zložil do jedného vynikajúceho kazateľa — keby sa len podarilo týchto dvoch dostať k sebe! Nuž, podarilo sa to, ale bez žiaduceho výsledku. Nádej zmarená. Nebola zložená u Toho, ktorý sám najlepšie vie, ktorý a aký nástroj má s účinkom použiť. —

Nebýva to spravidla aj v chorobách tak, že nemocný, alebo tí, ktorí ho ošetrujú, prosia Boha za uzdravenie, ale všetku svoju nádej zložia buď do lekára alebo do lieku? Ako veľmi to v nás väzí, prosiť Boha o pomoc a skladať nádej v niečo mimo Neho, vidíme v Jákobovom živote. Vylieva si pred Bohom svoju dušu naplnenú strachom a úzkosťou pri pomyslení na stretnutie s Ézavom. Odvoláva sa na Božie prísľuby: „Ty si zasľúbil“, prosí: „Vysloboď ma, prosím, z rúk môjho brata, z rúk Ézava“ — a vstane od modlitby, aby vystrojil a vyprevadil tri stáda dobytka, aby vraj „udobrím si ho darom azda ma prívetivo príjme“. Nuž, zložil Jákob celú svoju nádej pomoci v Bohu? Ako zbytočným sa toto ukázalo, keď potom Ézav povedal:  „Načo ti je celý ten tábor, čo som stretol? Mám ja dosť, brat môj; čo je tvoje, nech ostane tvoje“.

Ale ešte jedno krásne svedectvo, aké to je, keď človek uvalí svoju cestu na Hospodina a tiež aj všetku nádej zloží v Ňom. Jedna sestra rozprávala toto: Bola som niekoľko dní na návšteve u svojej veriacej priateľky. Veľmi sa mi páčilo, ako konala so svojimi už odrastenými deťmi. Ale jeden večer som bola prekvapená touto príhodou: Najstarší syn, ušľachtilý mladík, vstúpil do izby a ani matke nevenoval pohľad, oznamoval; „Mamička, idem sa pozrieť do divadla. Sľúbil som to súdruhom.“ Nemohla som veriť svojim ušiam a plná očakávania som hľadela na matku. Tá však zostala pokojnou. Len povedala: „Moje drahé dieťa, poznáš moje zmýšľanie a zmýšľanie tvojho otca si dospelý, vieš čo robíš. Pamätaj, že ideš do divadla sám. Bez otca, bez matky, ale tiež bez Pána Ježiša“. Mladý muž sa zarazil, ale potom urýchlene odišiel. Bola som plná počudovania a údivu. Moja priateľka sa však obrátila ku mne a povedala: „Vidím, že ste veľmi prekvapená, ale neľutujem, že ste boli svedkyňou tejto príhody. Máte ešte malé deti, prosím, vezmete si skúsenosť do života veriacej matky. Pokiaľ sú deti malé, stačíme ich ovládať, ale keď vyrastú, začínajú samostatne vystupovať a konať. A svet povstane so svojimi pôžitkami, diabol sa oblečie v anjela svetla a srdce chce silou mocou konať podľa svojej prevrátenosti. Môj  syn ide do divadla — mala som mu brániť? Viem, že by som tým jeho túžbu ešte viac roznietila. Povedala som mu teda len svoj pohľad na vec a moja duša vzhliada k Pánovi; mám tú istotu, že teraz, keď ja už na svoje deti nestačím, začne ich Pán ovládať. Ja mám totiž u Neho zaistenú pomoc pre túto nebezpečnú dobu.
Keď som v lone pestovala svoje deti, áno, ešte skôr, pamätala som už na takúto dobu, keď odrastú a pokorne som už vtedy Pána za nich prosila, aby ich viedol, úplne spoliehajúc na Neho. Tak som si „nasporila“ u Neho zásobu, z ktorej teraz smiem vziať úžitok. Viem, že Pán teraz povstal, aby naplnil moje očakávania.“
Na druhý deň pri raňajkách vypadal najstarší syn veľmi vážne. Matka bola k nemu láskavá a neskôr sa ho opýtala: „Ako sa ti darilo včera večer?“ Odpovedal: „Po prvý a posledný raz som tam bol. Cítim, že pôžitky sveta sú otravou duše.“ — Vďačný bol pohľad matky, ktorý vyslala k nebesiam.

Nie je možné, aby boli zahanbení tí, ktorí na Neho očakávajú, pomoc v rôznych súženiach je pripravená v Ňom. Len je potreba zložiť v Ňom tiež aj nádej. Učiňme tak a Dávidova skúsenosť o ktorej spieva v Žalme 28, 7, bude aj našou skúsenosťou: „Hospodin je moja sila a môj štít: v Neho dúfa moje srdce. Dostalo sa mi pomoci a zaplesalo moje srdce a ďakovať Mu budem svojou piesňou“.

„Ó Hospodine mocností, blahoslavený človek, ktorý v Teba dúfa!“ Žalm 84, 13

Pokoj Vám!!

Komentovať