Vody stvorenia

Vody stvorenia

1 M 1, 2:“Zem však bola beztvárna a pustá; tma bola nad prahlbinou a Duch Boží vznášal sa nad vodami”. Amen.

Pred časom vysiela Slovenská televízia reláciu s názvom: Mojich desať divov. Pán Milan Lasica, ktorý bol tiež do relácie pozvaný ako “svoj” prvý div uviedol – vodu. Tým sa mi stal ešte viac sympatický ako predtým práve pre výber, ktorý už dávno zaujal aj mňa. Voda je iste divom pre mnohých a preto je vhodné o nej povedať niečo aj na základe svedectva Písma svätého. Pôstny čas je osobitne vhodný k duchovnému stíšeniu a rozjímaniu a preto predmetom nášho uvažovania môžu byť aj vody, ktoré sa v Biblii spomínajú. 

      V prvej knihe Mojžišovej sa stvorené vody spomínajú ako prvotina stvorenia a súčasť zeme. Nebo je miestom Božieho prebývania, ale zem je určená ako priestor pre človeka a pre jeho existenciu. Súčasťou zeme sú teda aj vody. Sú spomenuté najskôr všeobecne, ale potom Boh hovorí: “Buď obloha uprostred vôd a oddeľuj vody od vôd”. (v. 6)  V siednej kapitole Genezis sa spomínajú vody aj ako “žriedla veľkej prahlbiny”, ktoré sú skryté pod zemou ako vodné pramene ( 1 M 7, 11). Toto “rozdelenie vôd” na tri skupiny, ktoré sú nad zemou, na zemi i pod zemou je dobrým Božím poriadkom a zámerom. Naviac, pripomína ďalšiu dôležitú vlastnosť vody, totiž jej existenciu v troch rôznych skupenstvách.

Divom, ktorý súvisí s vodami je i to, že hoci vody pokrývajú zemeguľu na ktorej súš tvorí približne iba jednu šestinu povrchu a zvyšok je pokrytý vodami, vody suchú zem nezalievajú. (v. 9)Ak sa to do určtiej miery dnes deje, napríklad roztápaním ľadovcov, je známe, že je to dôsledok globálneho otepľovania, za ktorým stojí hriešne počínanie ľudí, ktoré nie sú dobrými “šafármi”  zvereného stvorenstva. Voda tvorí v stvorení výnimku aj pokiaľ ide o zákon v prírode, ktorý hovorí, že hmotné veci sa teplom rozťahujú a “zimou” sťahujú. Pri vode je to naopak. Voda v dôsledku nízkej teploty zamŕza a mení svoje skupenstvo na tuhé a zväčšuje svoj objem. Ľad pláva na hladine vôd a to umožňuje život rybám v zimnom období. Ľad je ľahší, drží sa na hladine a netlačí tak na dno, kde by ohrozil zimujúce živočíchy. V súčasnosti platná vedecká teórié o vzniku života, ktorá je v podstate teóriou samoplodenia, hovorí, že život vznikol síce z prvkov hmoty, ale vo vode, v tzv. “prapolievke”. Nie je naším cieľom rozoberať tu teórie vedecké, ani predvedecké, či mytologické predstavy rôznych kultúr, ani skúmať otázku, či existuje, alebo neexistuje voda na iných planétach ako Zem.

Najväčším divom pre človeka je totiž Božia láska a trvalý Boží príklon k stvorenému vesmíru, k našej zemi a k človeku na nej zvlášť. Pán Boh nielen stvoril zem a vody a tak vytvoril základné podmienky pre život. On sa v láske priznáva k “dielu svojich rúk”. To je to najdôležitejšie, čo nám chce Božie slovo v Písme povedať a zvestovať. V hlbinách vesmíru, v prostredí neznámom a zdanlivo vrcholne nepriateľskom pre človeka je tu Pán Boh, ktorý “drží stráž nad nami”. Je nad zemou, je i nad vodami i nad všetkým stvorenstvom. “Duch Boží sa vznášal” – a môžeme povedať že sa aj stále vzáša – nad stvoreným svetom, ku ktorému sa milostivo skláňa a ktorý je Jeho. Aj vody sú stvorením o ktorom platí slávnostný hymnus:“ A videl Boh, že je to veľmi dobré”. ( 1 M 1, 31)  Pán Boh je vyvýšený nad všetkým stvorenstvom, ale ho neopúšťa. Toto svedectvo Písma je jasné a zrozumiteľné všetkým ľuďom, vedecky nevzdelaným i tým, ktorí dnes skúmajú vesmírne sily a priestory.

  “Duch Boží nad vodami”  je sám Trojjediný Boh: Otec, Syn i Duch Svätý, ktorý svet udržuje svojou mocou a láskou. “Môj Otec pracuje, i ja pracujem”, povedal Ježiš na jednom mieste. Dal tak najavo, že nič, ani zem, ani vody nie sú žiadnym božstvom, i keď si to ľudia  neskôr mysleli a ako božstvo zem i vodu oslavovali. Zem a vody na nej nie sú pôvodcom života, ale Božím dielom. Boh je Pánom nad všetkým a to je pre nás dobrá správa. Apoštol Pavel ju tlmočil aj vzdelaným Grékom, keď povedal: “Veď on predsa nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme…”.( Sk 17,27)  Aj Ježiš pri svojom vstúpení na nebo nezabudol pripomenúť túto dôležitú okolnosť, keď povedal:”Ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta”. (Mt 28, 20) Boh teda svoje stvorenstvo neopúšťa a sa ho nevzdáva. Je vysoko vyvýšený na všetkým čo stvoril, a súčasne je nám blízky. Právom to môžeme označiť ako “div v našich očiach” (Ž 118 )

Ale nielen to. Keď nám Božie Slovo oznamuje, že “Duch Boží sa vznášal nad vodami”, znamená to, že Ho človek nemá stotožniť so stvorenstvom samotným, ako to robia panteisti, ktorý hovoria, že “všetko je Boh”. Okrem tohoto filozofického názoru sú však aj iné pohľady, ktoré môžeme označil ako mylné, ba až hriešne. Viacero generácií bolo vyučovaných a presviedčaných o tom, že Boh nielen nie je nad vodami, ale vôbec nie je a neexistuje. Máme sa vraj uspokojiť iba s vodou, či “prapolievkou”, ktorú si z nej “uvarila samotná príroda”. Oddeliť vody od Toho, ktorý ich slovom stvoril a ktorý je nad nimi je omylom človeka. Stojí za ním ten, ktorý síce sám o sebe je tiež duch, ale stvorený, ktorý súčasne tvrdí, že žiaden Duch neexistuje. Je to “ten starý nepriateľ”, ktorý takto hovorí a chce viesť a zavádzať ľudí.

Nie menším omylom je, ak niekto chce oddeliť Ducha od Ním stvorených vôd, prípadne aj od samotného stvorenstva. Takéto snahy sa môžu javiť ako vysoko duchovné, ako akési “vyššie” a “lepšie“ poznanie. Na hmotu a na vodu nemá vraj človek myslieť ako na niečo dôležité. Od čias Platóna a Aristotela sa hmota predstavovala dokonca ako pôvodca zla. Ako niečo, čo je samo o sebe hriešne a od čoho sa človek má “oslobodiť”. Takéto názory, ktoré stavali do protivy ducha a hmotu, javili sa aj mnohým kresťanom ako múdre a pôsobivé a našli domov aj v praktickom živote cirkvi. Odklonili tak pozornosť človeka od skutočného pôvodcu zla. Keď to pokušiteľovi v raji najskôr nevyšlo so spochybnením Božej dobroty slovami: “Či naozaj riekol Boh nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu? (1 M 3, 1), pokračoval ešte väčším klamstvom: “Určite nezomriete” a “budete ako Boh”.

O to isté sa usiluje v rôznych prevlekoch aj tvrdením o zlej podstate všetkej hmoty (a tak aj vody) a dobrej podstate všetkého, čo je podstaty duchovnej. Sám pokušiteľ je v podstate duchom, i keď odvráteným od Boha. K svojmu zhubnému pôsobeniu a zviditeľneniu používa však aj “telo” a to nielen hada, ale aj človeka. Biblia nám veľmi plasticky ukazuje, že “ten zlý”, ktorý chce človeka odviesť zo spoločenstva s Pánom Bohom si  “vypožičiava” telo ako prevlek. Diabol sa vždy “preoblieka” a používa rôzne masky. Tak konal od počiatku a takto koná aj dnes. Ako B.Pleijel hovorí: jeho jeho šatník je veľmi bohatý. Osobitne rád sa však “premieňa v anjela svetla”. ( 2 K 11, 14 ) Pán Ježiš nijakých ľudí nenapomínal tak prísne, ako farizejov, ktorých označil za pokrytcov a náboženských “hercov”, ktorí si s obľubou nasadzovali rôzne masky zbožnosti. On im ich strhával a nazval ich “obielenými hrobmi”.

Ak človek chce rozdeliť to, čo Boh spája, koná nielen nerozumne, ale aj nebezpečne. Nová Zmluva hovorí tiež o Božej milosti, o Duchu Stvoriteľovi, ktorý je stále pri svojom stvorení. Nie je od neho oddelený, hoci nie je s ním ani totožný. Je nad týmto svetom a tak aj “nad vodami”. Nad vodami je aj vtedy, keď tvorí zo zlorečeného človeka “nové stvorenie” a človeka znovuzrodzuje. Tak ako pri prvom stvorení aj duchovné znovuzrodenie sa deje tam, kde “sa vznáša Duch Boží nad vodami”. Spolu s apoštolom Pavlom vyznávame, že sa tak deje pri Krste svätom. “Lebo keď sa zjavila dobrota a láskavosť nášho Spasiteľa Boha k ľuďom, spasil nás nie pre skutky spravodlivost, ktoré sme konali, ale podľa svojho milosrdenstva, a to kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha svätého.” ( 1 Títovi 3, 4 – 5)  O tom svedčil Pán Ježiš aj majstrovi Nikodémovi v známom nočnom rozhove, keď hovoril: “Treba sa vám znovu narodiť”. ( J 3, 7) Keď sa Nikodém pýtal, ako je možné “ narodiť  sa znovu”, Ježiš odpovedal jasne: “Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha nemôže vojsť do kráľovstva Božieho”. ( J 3, 5) To hovorí o svojom Krste, ktorý ustanovil a v láske nám a všetkým národom daroval k našej spáse.“ Čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiach ich …( Mt 28, 19 ) Ježiš predstavil Krst ako cestu nielen k duchovnému znovuzrodeniu, ale priamo k spaseniu. “Kto uverí a bude pokrstený pokrstený, bude spasený”. ( Mk 16,16)

Aj pri Ježišovom Krste, tak ako pri prvom stvorení je opäť ako konajúci  “Duch Boží vznášajúci sa nad vodami”. Presvedčil sa o tom aj Ján Krstiteľ, keď krstil v Jordáne a keď Ježiš zmenil jeho krst pokánia na svoj Krst. Ján, keďže bol verný a pravdivý v slove, povedal dve zásadné veci: ” Videl som Ducha zostupovať z neba ako holubicu a spočinúť na Ňom”. ( J 1, 32 ) O pomere oboch krstov povedal jasne: “Ja som vás krstil vodou, ale On vás bude krstiť Duchom Svätým”. (Mk 1, 8 )

Tak, ako sa nestotožňujeme s tými, ktorí tvrdia, že telesný život je iba z vody bez sily Ducha, nemôžeme súhlasiť ani s tými, ktorí veria a hlásajú, že správny Krst je iba z Ducha, bez vody. Neveria, že Duch svätý sa môže “vznášať nad vodou”. Týmto “učiteľom” treba však pokojne pripomenúť uvedené slová Ježišove, ale aj prax kresťanskej cirkvi od počiatku, od “vyliatia” Ducha Svätého na apoštolov, ale nielen na apoštolov. Aj nad všetkých, ktorí boli na prvé Letnice pokrstení v Jeruzaleme a potom po celom svete. (Sk 2, 37- 38)

Znova a znova prichádzajú do cirkvi generácie, ktoré sa pýtajú, ako také veľké veci môže pôsobiť “obyčajná” voda? V pokornej dôvere, s M.Lutherom odpovedáme: odpustenie hriechov, dar nového života a spasenie “nepôsobí voda, ale Božie slovo, ktoré je s vodou a pri vode, a viera ktorá takémuto slovu Božiemu vode pridanému verí.” Je to voda “s Božím prikázaním spojená a spečatená”. ( MK) Spásonosnou je viera, že Duch Svätý od počiatku bol, je a zostáva nad vodami a koná dielo posvätenia, tak ako sám chce a kedy chce. Duch Boží sa vznášal, vznáša a bude vznášať nad vodami nielen tohoto sveta, ale aj v novom, budúcom stvorení.”Ukázal mi rieku vody života, čistú ani kryštál, ktorá vyteká z trónu Božieho a Baránkovho”. ( Zjav 22, 1)

Slovo Božie o Duchu Božom nad vodami je teda nielen púhym oznamom o konaní Boha Stvoriteľa, ale aj zasľúbením, že On zostáva vždy ten istý. Zostáva nad týmto svetom, nad zemou i nad vodami, ktoré sú Jeho darom a stoja v Jeho službe. Ak zoslabla, alebo ochladla viera kohokoľvek v toto zasľúbenie, pôst je časom príhodným na pokánie. Lebo byť pokrstený, znamená pre nás každedenné pokánie a mŕtvenie starého Adama v nás, ale aj trvalú a vždy novú radosť a nádej z novoty života. Amen

Ľubomír Batka st.

Leave a Reply