Prečo musel Ježiš trpieť?

Prečo musel Ježiš trpieť?

Mt 16,21-26: „Odvtedy začal Ježiš Kristus svojim učeníkom poukazovať, že musí ísť do Jeruzalema a že musí mnoho trpieť od starších a veľkňazov i zákonníkov a že musí byť zabitý a v tretí deň vstať z mŕtvych. (22) Tu ho pojal Peter a začal Ho odhovárať: Nech Ti je Boh milostivý, Pane! To sa Ti nesmie stať! (23) On sa však obrátil a riekol Petrovi: Choď za mnou, satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské. (24) Vtedy riekol Ježiš učeníkom: Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma! (25) Lebo kto by si chcel zachrániť dušu, stratí ju; ale kto by stratil dušu pre mňa, nájde ju. (26) Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet, a duši by si uškodil? Alebo čo dá človek náhradou za svoju dušu?“. Amen

Bratia a sestry v Kristu!

 „Smutný čas, pôstny čas, premýšľaj človeče!

 Zanechaj rozkoše, obráť svoje srdce:

Mysli na smrť Pána svojho,

 že On trpel za každého, 

i teba hriešneho.“  (ES 112, 1)

Tento verš známej pôstnej piesne veľmi výstižne vystihuje zmysel pôstneho času pre každého evanjelického kresťana. Pôstny čas je časom vážneho zamyslenia a poznávania zmyslu a cieľa cesty Pána Ježiša Krista na kríž.

Táto udalosť nie je iba vecou dávnej minulosti a histórie, ale vecou, ktorá súvisí s naším životom. Apoštol Pavel v liste korintským kresťanom zdôraznil, že „slovo o kríži je síce pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom, ale povolaním, aj Židom aj Grékom je Božou mocou a múdrosťou“. (1 K 1, 23-24) Preto aj on, pri svojom príchode do Korintu „si umienil nič iného nevedieť medzi vami, jedine Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného“ .( 1 K 2, 2)  To má byť cieľom každého zvestovateľa evanjelia.

Sám Ježiš Kristus po známom vyznaní apoštola Petra: “Ty si Kristus, Syn Boha živého“ ( Mt16, 16), ktoré mu zjavil sám Otec nebeský, „začal svojim učeníkom poukazovať, že musí ísť do Jeruzalema a že musí mnoho trpieť od starších a veľkňazov a zákonníkov a že musí byť zabitý a v tretí deň vstať z mŕtvych“. Tri krát opakuje slovo „musí“ práve v súvise s krížom a vôľou Božou. Tým zdôrazňuje skutočnosť, že práve túto cestu ku spáse vybral a určil Boh.

Pánov dôraz na cestu spásy sveta a človeka, vedúcu cez utrpenie a kríž znamenal úplný rozchod s predstavou a učením židovských náboženských učiteľov a vodcov. Možno sa k ich predstave dodnes vracajú mnohí ľudia a dokonca aj mnohí kresťania. Ide o presvedčenie, že cesta k spáse  a večnému životu vedie cez plnenie zákona Božieho, cez plnenie prikázaní Božích, prípadne ja plnenie prikázaní cirkevných. V židovstve dodnes vyučujú rabíni, že dosiahnuť spásu možno plnenímHalachy, totiž Božieho slova a Božieho právneho systému, ktoré oni zostavili.

Čítal som pred časom odpoveď pražského rabína Karola Efraima Sidona na otázku istej redaktorky, ako on a jeho veriaci plnia prísne požiadavky zákona? Čo musia Izraeliti urobiť, aby Halachu naplnili a neprekročili, či neobchádzali. Tento rabín to ukázal na príklade svätenia Paschy ( Pesachu). Počas Paschy Halacha predpisuje, že Izraelita nesmie mať v dome nič, čo by ho poškvrňovalo a znečisťovalo. K tomu patrí aj všetko kvasené jedlo. Rieši sa to tak – vysvetľoval rabín- že buď sa takého jedla človek zbaví prirodzenou cestou, teda skonzumovaním, alebo…- skúste čo rabín robieva a odporúča to aj svojmu spoločenstvu! Odpoveď bola typicky zákonnícka: „Všetko kvasené sústredím na jedno miesto a toto miesto spoločne s obsahom niekomu inému- predám! Podľa takejto kúpno – predajnej zmluvy, podľa ktorej, ak si to daná osoba do konca Paschy nevyzdvihne, tak mi to pripadne naspäť ako predávajúcemu„. A nasledoval doplnil: “ Nie je to finta! Stále ide o Pesach. Ak to robím, mám ho stále pred sebou. Halacha je zákon a v rámci neho sa musím pohybovať. Ak mi zákon niečo podobné umožňuje, prečo by som to nespravil?“- končí svoje rozprávanie pán rabín.

Bratia a sestry!

Iste uznáte, že na také niečo náš rozum naozaj nedosiahne. Ale je tiež pravda, že Ježiš povedal, že Pán Boh takéto finty človeka ani neobdivuje, ale ani ich nepovažuje za cestu k dosiahnutiu večného života. Lenže to platí aj o všetkých o ľudských „fintách“, ktorými môže byť napríklad aj formálne zachovávaný pôst, predpisy o pôstnych dňoch a jedlách. Alebo o odriekaní sa niečoho na spôsob mohamedánskeho ramadánu. (Cez deň pôst, po západe slnka hodovanie). Ježiš zdôrazňuje nevyhnutnosť cesty na kríž, svojej obete a zmŕtvychvstania.

Apoštol Peter však Ježiša od cesty na kríž odhováral slovami: “Nech ti je Boh milostivý, Pane! To sa Ti nesmie stať!“ Na takéto slová pán Ježiš Petrovi povedal: “Choď za mnou, satan, na pohoršenie si mi, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské“. Podobne hovorí Ježiš každému, kto si myslí, že Jeho cesta na kríž nie je dôležitá, potrebná a rozhodujúca pre spásu sveta. Tým zamieta každú snahu človeka, ktorý si zakladá na sebe, na svojom konaní a na zdanlivom plnení zákona Božieho, obyčajne vždy aj s nejakou výnimkou, alebo fintou, akú človek dokáže vymyslieť.

Bratia a sestry v Pánovi!

Možnosťou dosiahnuť odpustenie hriechov, spásu a život večný je to, čo sme spomenuli na úvod v našej pôstnej piesni: Obráť svoje srdce k Ježišovi! „Mysli na smrť Pána svojho, že On trpel za každého – i za mňa hriešneho…“ .Myslieť na cestu Božiu a nie ľudskú, ktorá vedie k spáse, znamená byť za utrpenie, za smrť a kríž Pána Ježiša neskonale vďačný. Vždy nanovo zaň ďakovať a dobrorečiť. On vykonal pre našu spásu všetko, čo bolo potrebné. Božia milosť, ktorá stojí na začiatku tejto cesty vedie nás teda k Ježišovi, k viere v Neho ako nášho Pána a Spasiteľa.

Ak to vieme, veríme a vyznávame, tak sa Ho aj máme pridŕžať a nasledovať Ho. Nasledovaním dokazujeme, že naša viera je úprimná a bezvýhradná dôvera v Jeho víťazstvo. Zároveň je silou, ktorá nám pomáha „zaprieť seba samých a brať na seba naše vlastný kríž“. To všetko máme konať v dôvere, že „veriacemu všetky veci slúžia na dobro“. Preto máme bez rúhania prijímať aj skúšky, ťažkosti a rozličné bremená, ktoré doliehajú aj na kresťanov. To všetko máme prijať s dôverou, že Pán nikoho neskúša nad možnosť, ale so skúškami prichádza aj pomoc  a vyslobodenie.

Ľudské riešenia kríz života, ktoré vedú k ústupkom a kompromisom na ceste za Kristom, nevedú k dobru a k požehnaniu. Hľadanie ciest a cestičiek života bez ťažkostí, v klamlivej nádeji, že takáto cesta je múdrejšia a správnejšia, nevedie k spáse. Na takého konanie Pán Ježiš hovorí: „Lebo kto by si chcel zachrániť dušu, stratí ju, ale kto by stratil dušu pre mňa, nájde ju. Čo prospeje človeku, keby získal aj celý svet, a duši by si uškodil? Alebo čo dá človek náhradou za svoju dušu?“ .

Ježišova cesta je cestou lásky, pravdy a služby blížnemu. Pôstna doba, do ktorej vstupujeme nás oslovuje k nasledovaniu Kristových šľapají. Preto vyžaduje od človeka stíšenie. Aby sme počuli tichý hlas Baránka Božieho a aby sme videli Jeho cestu na kríž ako cestu  najsvätejšej a dokonalej obete za hriech sveta. Cesta nasledovania Kristových  šľapají je cestou nasledovania aj v nesení kríža a potláčaní našej egoistickej lásky. Pán chce, aby sme nemysleli na ľudské cesty, možnosti a egoistické túžby. Chce, aby sme sa neľakali vtedy, keď vidíme mnohé ľudské zlyhania a pády, ale viac sa spoliehali moc Božiu. Pán Boh ponúka pomoc každému a zasľubuje, že sa aj naše časné biedy a skúšky zmenia z Jeho milosti na triumf a radosť vo večnosti. Amen

 

1.nedeľa pôstna                      Prietrž 2017                           Ľubomír Batka st.

Leave a Reply