Len prší, prší vlaha z mračien neba; –
a tam von v poli hnije zralý klas; –
nám oko slzí, – bo ver‘ plakať treba
a zdvihnúť k nebu prosby vrúcej hlas;
veď čaká na nás doba ťažkej muky,
keď zhynú plody krvopotnej ruky! –
V jar oráč vyšiel; – zoral tvrdú hrudu,
a zasial semä, v nádeji ho sial,
že kroky jeho prospešné mu budú,
že zrastie to, čo v lono zeme dal;
a Ten, od nehož každé dobré dania
pochádza, dá i svojho požehnania.
A semä kľulo, – hlávku zdvihlo hore, –
stebielce rástlo, – šibnul k nebu list; –
zakvitli stráne, klasov celé more
rozvlnil vetrík; – radosť bola výnsť
a hodiť zrakom po zvlnenej stráni,
a kochať dušu v Božom požehnaní.
Lež keď už v poli zacvendžala kosa,
a pred ňou skláňal hlávku zralý klas;
zastre nebo, a nie tichá rosa
lež zpústy vody zšustia; – hromu tras
zvlní sa zemou; – ach, a naše zraky
len smutno hľadia na nebo a mraky!
A prší, prší vlaha z mračien neba; –
a tam von v poli hnije zralý klas; –
nám oko slzí, – ba nám plakať treba
a zdvihnúť k nebu prosby vrúcej hlas;
hor‘ povzniesť myseľ, srdce k Hospodinu,
odpustil by nám ťažkú našu vinu!
Sme hriešni? – Áno! – Nášho srdca svaly
už zmrazil, zmŕtvel neznabožstva chlad!
Už viera zmizla; – dušu ovládaly;
chlieb, peniaz, rozkoš, sladko nažívať!
Nie v Bohu, – v sebe dôveru len máme;
nie Boha, – seba ambrou obkiedzame!
Sme hriešni? – Áno! – Kdeže lásky vrelej
cit prúdi srdcom? – Kde zná brata brat?
Bližnieho kto že ľúbi z duše celej
jak seba, – život hotový zaň dať?
Len k sebe hrabú hrable umu, sily!
To moje, čo mi ruky shromaždily! –
Sme hriešni? – Áno! – V cirkvi, doma, vlasti
nepokoj zúri, rozmáha sa svár!
Bezuzdná sila, chtíče, vášne, zášti
nad láskou, cnosťou slávia hlučný kar;
a mocný v päste nad slabším sa smeje
a utláčaný bôľne slzy leje! –
Len prší, prší vlaha z mračien neba;
a tam von v poli hnije zralý klas; –
nám slzí oko, – ba nám plakať treba
a zdvihnúť k nebu prosby vrúcej hlas;
hor‘ povzniesť myseľ, srdce k Hospodinu,
kajať sa, uznať ťažkú svoju vinu!
Sme hriešni, Pane! – Tvoj trest spravodlivý,
bárs prísny hnevu Tvojho ostrý švih;
z pŕs našich drel sa hahot, chichot divý,
keď mal sa vinúť vrúcnej vďaky vzdych;
a keď nám hlavy v prachu ležať maly,
rty naše kliatbu, zloreč vydávaly!
Sme hriešni, Pane! – ale smilovanie
a láska Tvoja nemá hraníc ver‘;
kde hriecha, viny pravé obájanie,
tam prístup voľný do nebeských dvier!
Zblúdilú ovcu berieš na ramená,
a hriešnik dôjde viny odpustenia.
Nuž v tejto viere sa my utiekame
k milosti Tvojej, Pane Bože náš!
Že neoslyšíš prosbu našu, známe;
ó zastav prúdy, – daj nám jasný čas!
V nás Tvoja láska novú nádej budí;
Ó zastav mračná, škodné vody prúdy!!
Slovak