Raz v podobenstve vravel Pán
pred farizejmi, zákonníky:
Ktos’ veľkú chystal večeru
a pozval zástup preveliký.
Šli zváči — snažne volali:
ó, poďte, všetko hotovo je —
No pozvaní ísť nechceli
i výhovorky húdli svoje:
„Ja kúpil ves: tú prezreť mám“ —
„Ja práve tak zas statok rožný“ —
„Ja ženu vzal, — i nemožno“ — :
Tak jeden, druhý, tretí — množný . . .
Ó, nerozum, ó, hnilosť sŕdc! —
Odzneli púšťou zváčov hlasy —
V hnev žiaľny padá hostiteľ,
že pozvaní sa zriekli — spásy. —
Ó, ľude Boží, pozoruj:
Boh strojí tebe slávne hody,
On milosť svoju ponúka,
chlieb nebies, večnožitia vody.
On v svojom večnom kráľovstve
— na pokrm duší prebohatom —
ti spravedlnosť podáva
a pokoj, radosť v Duchu svätom.
To k večnej spáse, životu
prišedším s hladom, smädom, túžbou.
No zhrdcov hodu nemúdrych
smrť čaká večná s večnou súžbou.
Ach, márnosť sveta nezhojí
na duši utrpenú škodu — :
Ó, ľude Boží, pozoruj,
a drž sa, drž sa nebies hodu! —
Slovak