Anička Jurkovičová – Hurbanová – verná dcéra slovenského národa
(*6.apríla 1824 – + 2.februára 1905)
200.výročie narodenia prvej slovenskej ochotníckej herečky v niekdajšej Nitrianskej stolici Aničky Jurkovičovej neušlo pozornosti mnohých kultúrnych pracovníkov, novinárov, hercov, ochotníkov i radových občanov najmä z miest súvisiacich s jej životom a službou slovenskému národu. Slovenská pošta vydala v tomto roku poštovú známku pripomínajúcu 200.výročie jej narodenia. Evanjelikom je jej život a služba dobre známa, vzácna a trvalo inšpirujúca a preto si jej osobnosť ako vernej evanjelickej kresťanky radi pripomíname.
Anička Jurkovičová bola dcérou evanjelického cirkevného učiteľa Samuela Jurkoviča a Kataríny rod. Fialovej. Narodila sa v Novom Meste nad Váhom, kde S.Jurkovič začínal svoje učiteľské pôsobenie. Manželia mali šesť detí. V roku 1831 sa rodina presťahovala do Sobotišťa, kde sa jej otec stal učiteľom na tamojšej cirkevnej škole a súčasne bol aj notárom v obci. Tu prežila rodina ťažké obdobie, keď Jurkovičovcom v krátkom čase zomreli tri deti a po dvoch rokoch aj Jurkovičova manželka a matka vtedy osem ročnej Anny. S.Jurkovič sa potom oženil po druhý raz s mladou dvadsaťročnou Júliou Fialovou, sestrou neb.manželky. Táto do manželstva vstupovala kvôli malým deťom s podlomeným zdravím a po dvoch rokoch zomrela na tuberkulózu. Jurkovič zostal s troma malými dievčaťami a viac sa neoženil. Vychovával ich sám s obetavou láskou a zabezpečil im aj dobré vzdelanie.
Jurkovičova učiteľská, pedagogická, ale aj ľudovýchovná práca a služba na pozdvihnutí hospodárskeho života tunajšieho ľudu v spolupráci s vtedajším farárom Jánom Šulekom i spolupráca na národnom poli je pomerne dobre známa a na tomto mieste nie je priestor jeho činnosť a jej dobré ovocie obšírnejšie uvádzať. Spomeňme len toľko, že k nezištnej službe ubiedenému národu privádzal aj svoje dcéry.
Za dôležitý moment možno považovať jeho spoluprácu s rodiacim sa národným hnutím, ktoré sa začalo na bratislavskom evanjelickom lýceu v Bratislave,v študentskej “Spoločnosti česko – slovenskej”, kde sa študenti vzdelávali nielen v národnej reči a literatúre, ale sledovali aj umeleckú a vedeckú spisbu iných slovanských národov a súčasne sa pripravovali na svoje budúce národnobuditeľské úlohy medzi slovenským ľudom. Po úradnom zákaze “Spoločnosti” v roku 1837 pokračovala táto úzka spolupráca ďalej s “Ústavom slovanským” a aj s Jurkovičoovou priamou podporou vydavateľskej činnosti Ľudovíta Šúra. Študenti považovali S. Jurkoviča za “zasloužilého a horlivého vastenca” a za jeden z pilierov národného hnutia v nitrianskom kraji. K tejto spolupráci prispelo aj to, že na evanjelické lýceum išlo v tomto období študovať až 8 študentov priamo zo Sobotišťa, čo bola najmä jeho zásluha. Z tejto spolupráce sa zrodila aj významná divadelná činnosť mladých štúrovcov a mladej Aničky Jurkovičovej v Sobotišti.
Divadelná činnosť Aničky Jurkovičovej bola inšpirovaná na jednej strane činnosťou jej otca a jeho priamou spoluprácou s Jozefom Miloslavom Hurbanom, Andrejom Sládkovičom, Jánom Franciscim, Ľudovítom Šulekom, Samuelom i Ľudovítom Štúrom a jeho ďalšími študentami a stúpencami. Divadelné predstavenia, ktoré sa odohrali v Sobotišti a na Myjave, neskôr aj na Brezovej, boli nielen žriedlom vzdelávania, osvety, ale predovšetkým školou národného povedomia. S. Jurkovič zdôrazňoval, že hlavným cieľom národného nitrianskeho divadla bolo “probuzení a rozšírení národnosti naši slovenské” a niet divu, že zohralo významnú úlohu aj pri začiatkoch slovenského povstania v rokoch 1948 – 1849. J.Hurban sa vyslovil, že takto chceli “šíriť lásku k národu, bez ktorej nemali týmto pionierom nijakej ceny ani veda, ani umenie, ani povolanie”. Za Aničkinou odvahou vystúpiť na javisko nebola nízka túžba po sláve, ani zámer provokovať svoje viac ako konzervatívne okolie, alebo túžba “vydať sa”, ako to tvrdili niektorí zlomyseľníci, ale jednoznačne pripravenosť a odvaha k službe, priviesť svoje okollie touto formou k národnému povedomiu.
S.Jurkovič o týchto výnimočných okamihoch nitrianskeho okolia napísal podrobnú “Zprávu slovenského národného divadla nitranského v Sobotišti založeného dne 5.srpna (augusta) 1841”. Nana 166 – tich stranách svojho rukopisu bez pátosu a pravdivo opisuje prípravy, priebeh, nácvik a viac ako skromné podmienky nielen prvého divadla v dome sobotištského mešťana Antala Hrebíčka, ale aj jeho nečaný, nadšený ohlas u všetkých pozvaných a prítomných národovcov a okrajovo spomína aj hlasy neprajníkov. Podrobne opisuje aj ďalšie divadelné hry tohoto ochotníckeho krúžku mladých mužov a žien. Anička totiž nielen že sa stala prvou ochotníčkou v nitriansku, ale povzbudila aj ďalšie farárske a učiteľké dcéry k odvahe vystúpiť v divadelných hrách. Bolo to v čase, keď okolité krajiny mali už svoje profesionálne scény, ale v zaostalom Hornom Uhorsku mnohí považovali herectvo za “komedianství a kejklířství”, a herca, tým viac herečku, za symbol nemravnosti. Jurkovičova Zpráva je preto napriek obšírnosti veľmi zaujímavým a napínavým čítaním.
Jurkovič so svojimi dcérami začal nacvičovať ako prvú hru Nalezenca od Jozefa Kajetána Tyla, ale napriek veľkému úsiliu sa táto hra na javisko nedostala. Stalo sa tak až o rok neskôr, zásluhou najmä Andreja Braxatorisa – Sládkoviča, ktorý v polovici júla 1841 navštívil Jurkoviča v Sobotišti a dohodli sa na prvom vystúpení s nenáročnou fraškou Vozka Petra třetího. Nesmierne silným dojmom zapôsobilo už úvodné slovo a privítanie “pánov vlastencov”, v podaní Daniela Kolényho, ktorého autorom bol Jozef M.Hurban. Divadelná hra bola doplnená výbornými spevmi a recitáciami hercov, ktorých všetci prítomní vysoko ocenili.
Je zaujímavý aj zoznam všetkých 43 prítomných divákov, medzi ktorými nechýbal ani domáci farár Ján Klsák, senický Samuel Tesák a jeho rodina, Tomáš Hroš a mnoho ďalších osobností so širšieho okolia. J.Klsák podával pre všetkých starších občerstvenie na fare, mladší sa zabávali pri klavíri a tanci až do bieleho rána a na návrh domáceho kňaza bolo vybrané dobrovoľné “vchodné” na novú oponu a kulisy vo výške 45 f. 40. Anička Jurkovičová vystúpila ešte v dvoch ďalších divadelných hrách, čo jej vynieslo nielen uznanie ako herečky, ale aj mnohé nactiutŕhanie.
Ďalšia hra Diwotworný klobouk, veselohra od Václava Klicpery bola hraná na Myjave 5.októbra 1941, v ktorej vystúpila v úlohe Betušky. Nasledujúca hra, Nevoľnícy aneb Isidor a Olga, ktorá sa hrala 4.júla v sobotištskom kaštieli barónky Márii Pöck rod.Horeckej, zaznamenala mimoriadny úspech vďala prostrediu i vynikajúcim výkonom herov a tiež domácej hudbe, pod vedením správcu Štefana Dohnányho. V hre okrem Aničky Jurkovičovej vystúpila učiteľská dcéra z Turej Lúky Katarína Hlaváčková.
Všetky tieto hry, počínajúc rokom 1841 boli predvádzané v slovakizovanej češtine. Až 14.apríla 1846 vystúpili na Myjave bratislavskí študenti s predstavením Tylových hier Naleznec a Dvaja priatelia a jeden kabát v novej spisovnej reči. “A teraz sme sa naozaj po slovensky zabavili, to bolo po prvý raz, čo sme slovenské sovo z brevien slovenských očuli” – napísal o predstavení jeden z divákov.
O predstaveniach uverejnil recenzie aj J.M.Hurban v pražských Květoch. Hoci názov: Slovenské národní divadlo v stolici Nitranskej použil iba Jurkovič v Zpráve, ktorým označoval iba skromnú skupinu ochotníkov a nikde inde v archívnych dokumentoch nebol použitý, zaužíval sa ako ustálený pojem a paradoxne zahraniční odborníci ho uviedli do literatúry tak, ako by išlo o kamenú stavbu divadla už v roku 1841 na Slovensku. Tak sa stala aj Anička Jurkovičová prvou herečkou na Slovensku, hoci bola iba ochotníčkou v Nitrianskej stolici.
Veľkosť jej osobnosti by sme však mali vidieť nielen v jej hereckých kreáciach. Významné miesto zaujala tým, že stála ako manželka verne po boku takej osobnosti, akou bol J.M.Hurban. V časoch dobrých, ale aj v mnohom prenasledovaní. Vždy mu vytvorila pevné zázemie pre jeho službu duchovnú i národnú. Na fare v Hlbokom Hurbanovci prijímali mnohých hostí a preto bola účastná mnohých významných rozhodnutí i revolučného vystúpenia slovenských dobrovoľníkov. Chránila svojho manžela a ich spoločnú rodinu pred perzekúciou zo strany úradov, ale znášala aj údel exilu na Morave, v Prahe, alebo vo Viedni. V nie poslednom rade musela preukázať svoju statočnosť aj pri pohrebe manžela, ktorému sa jeho nepriatelia mstili aj po smrti. Bola pre neho i svoje svoje deti milovanou “mamušenkou” a to je vždy vzácna úloha a služba.
V Sobotišti jej pamiatku pripomína prameň studničky s názvom Anička v Savarke, kde vysadil Lipnicu už jej otec. V tomto roku, 19. mája 2024, jej v obci Sobotište odhalili pamätnú tabuľu a kultrúrny dom dostal názov KD Aničky Jurovičovej. Peknej slávnosti sa zúčastnili aj ochotníci z Nového Mesta nad Váhom, ktorí pri tejto príežitosti uviedli dramaticko-literárne pásmo Nebola som len herečka. Miesto posledného odpočinku našla na Martinskom národnom cintoríne, kde na jej pomníku je stručný, ale výstižný nápis: Verná dcéra slovenského národa.
Ľubomír Batka st.
Slovak