Mk 12, 41- 44: “Ježiš sedel pri pokladnici a prizeral sa, ako ľud hádzal peniaze do pokladnice. nohí bohatí hádzali mnoho. (42) Ale prišla aj chudobná vdova a vhodila dva haliere, to jest kodrant. (43) Tu zavolal si učeníkov a povedal im: V pravde vám hovorím. Táto chudobná vdova vhodila viac, ako všetci, ktorí hádzali do pokladnice. (44) Lebo všetci hádzai z prebytku, ale ona zo svojej chudoby vhodila všetko, čo mala, celý svoj majetok.” Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Mnohí z nás, ale najmä mladšie generácie si ešte zo školských lavíc pamätajú, že ľudská spoločnosť prechádzala rôznymi spoločenskými zriadeniami. Najznámešie z nichc sú prvotnopospolé, otrokárske, feudálne a kapitalistické. Ukazuje sa, že socialistické zriadenie “je cesta od kapitalizmu ku kapitalizmu”.
Pán Ježiš prišiel do tohoto sveta keď jestvovalo zriadenie otrokárske. Zjednodušene sa chápe tak, že vtedy existovali dve hlavné triedy a to otrokári a otroci. Často sa zabúda, že v Rímskej ríši existovala aj trieda slobodných občanov. Príklad poznáme priamo z NZ: Apoštol Pavol bol Židmi zajatý a odovzdaný rímskej politickej moci. Pavel bol ako rušiteľ pokoja zbičovaný, ale on rímskemu dôstojníkovi povedal: ”Či smieš bičovať rímskeho občana, a to k tomu neodsúdeného?” ( Sk 22, 25) Vtedy sa veliteľ útvaru preľakol a ospraveldlnil sa, že to nevedel a doložil: “Ja za drahé peniaze som si zadovážil to občianstvo”. Ale Pavel odpovedal: Ja som sa však narodil ako rímsky občan!” (v. 28)
Pri vyučovaní dejepisu sa často zabúda, a mnohí to ani nevedia, že tvrdé otroctvo rímskeho charakteru neexistovalo v jednom národe a to v spoločenstvo SZ ľudu Božieho, teda v židovstve. Tento ľud po vyslobodení Hospodinom z egyptského otroctva bol znova a znova Pánom Bohom napomínaný, aby nezabudol, že bol kedysi otrockým národom a aby sa sám riadil podľa zákona Božieho. Aj keď Izraelci sami často Boží zákon porušovali alebo obchádzali, predsa len sa otroctvo v tej známej klasickej podobe v Izraeli nevyskytovalo, respektíve, vyskytovalo sa iba obmedzene. Otrokmi sa ľudia stali buď vo vojnách, ako zajatci, alebo ako dlžníci iných ľudí, ktorým nedokázali splatiť svoje dlhy. Pre Izrael platila povinnosť každých sedem rokov odpustiť blížnym všetky dlhy a existoval aj každý 50-ty rok ako milostivý rok Hospodinov, v ktorom žiadal Hospodin prepustiť zotročených na slobodu. Ak keď sa to nedialo úplne a bezo zvyšku, viedli tieto Božie zákony a pravidlá ľud Izraela k šľachtnejšemu mysleniu a konaniu. Boží zákon formoval morálne zásady predsa len viac v duchu lásky, ako iba ľudské zákony. Ak sa Božie zákony obchádzali, vtedy najmä proroci prísne napomínali a karhali ľud SZ.
Aj prví kresťania sa snažili žiť podľa Božieho prikázania lásky. Vieme, že to viedlo k tomu, že medzi kresťanmi sa pamätalo na chudobných, alebo trpiacich hladom. Napríklad apoštol Pavel organizoval zbierku/kolektu/ pre chudobných v Jeruzaleme. V prvotnom cirkevnom zbore mali kresťania aj spoločný majetok a rozvíjali diakonickú službu, ktorej cieľovou skupinou boli vdovy, siroty a chorí. Spomedzi prvých siedmych diakonov je známy najmä Štefan, ktorého pamiatku si dodnes cirkev s úctou pripomína na druhý sviatok vianočný.
Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Tieto známe historické fakty nám dokazujú, že slovo Ježiša Krista malo a má čo povedať do každej oblasti nášho pozemského života. Má čo povedať do etiky a morálky osobnej i spoločenskej. Viera v Ježiša ako Spasiteľa viedla a vedie veriacich kresťanov k úprimnej vďake za Jeho vykupiteľské dielo, k láske k Nemu i k Jeho cirkvi a k tým, s ktorými sa sám Ježiš priamo solidarizoval a stotožňoval, keď povedal:”Čokoľvek ste vykonali jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste vykonali”. Vieme, že ide najmä o skutky milosrdenstva a lásky. Tieto skutky nie sú síce záslužnými skutkami v tom zmysle, že by sme nimi mohli dosiahnúť ospravedlnenie a spasenie, ale sú prejavom úprimnej viery v Ježiša, ako Pána a Hlavu cirkvi.
Preto aj naša cirkev pripomínala vždy a pripomína aj dnes svojím členom, že dary, ktoré sme od Pána Boha prijali v hmotnej oblasti sú darmi Božej milosti. Preto máme s nimi hospodáriť, šafáriť a nakladať podľa Božieho zákona a vôle nášho Pána. On má právo hovoriť aj do našich “peňaženiek”, keď žijeme v čase, v ktorom platí, že “čas sú peniaze”. Hmotné imanie je aj v dnešnom svete vnímané ako mamona, čiže najvyššie božstvo, ako to bolo už u starých pohanov o ktorom však Ježiš hovorí: ”Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone”. ( Mt 6,24)
Bratia a sestry!
Na konci stredoveku, v časoch M.Luthera, ale aj v dobách neskorších existovalo vysoké a povinné daňové zaťaženie. Cirkvi a biskupom sa platili povinné desiatky, zemepánom deviatky, okrem iných bežných a mimoriadnych daní. Pri povinnosti desiatkov sa odvolávali viacerí na príklad SZ. Lenže ak chceme prijať Kristovo slovo v tejto oblasti, je jasné, že v cirkvi má vstúpiť do povedomia skôr dobrovoľnosť a ochota darcov.
Pán Ježiš si všímal dobročinnosť a štedrosť voči chrámovým potrebám vo svoje dobe. Evanjelista svedčí o tom, že si Ježiš všimol, že mnohí síce prinášali do pokladnice mnoho, ale dávali milodary nie vždy ako skutočný dar lásky. Jedni dávali len z prebytku a najmä preto, aby ich iní videli. Často o tom dávali doširoka “roztrubovať”, čiže zverejňovali to, aby si tak robili dobré meno. Na adresu takýchto a podobných ľudí Ježiš povedal: ” majú svoju odmenu”. Tým jasne povedal: chcú aby ich ľudia videli a chválili a preto to aj dosiahli.
Iné vec je, či získavali a získavajú chválu od Pána Boha, či je ich milodar skutočne prejavom vďaky a dôvery, že Boh sa o nich stará a požehná im to, čo k životu potrebujú. Ježiš si všimol aj milodar chudobnej vdovy, ktorá dala do pokladnice kodrant, čižedva haliere. Zdanlivo veľmi málo oproti tým, čo dali nepomerne viacej. A predsa iba Ježiš správne ocenil jej milodar, keď povedal: Ostatní dali z prebytku, ale ona dala Bohu všetko, čo mala, celý svoj majetok.
To, čo Pán ocenil a čo oceňuje aj dnes a najmä čo ocení aj na poslednom súde je skutočná a pravá viera v Božiu milosť a lásku. Tá chudobná žena tým, že sa vzdala posledného, dokázala vložiť svoj život, svoju prítomnosť i zajtrajší deň do Božích rúk. To je pravá dôvera, ktorá má svoju hodnotu už dnes, ale bude ocenená aj na poslednom súde.
Vdovin dar, dva haliere dal Pán Ježiš ako príklad svojím učeníkom. Je to príklad trvalý. Ukazuje, čo to znamená spoliehať sa na Božiu milosť, Božiu dobrotu, starostlivosť a Božie požehnanie. Za výšku svojho daru by si v stredoveku chudobná vdova nekúpila žiaden odpustok – a predsa ona získala tviac, ako predavči pápežských odpustkov sľubovali a možno sľubujú aj dnes. To, čo človeku pomôže, je plná dôvera v Božiu milosť a lásku. Svojou dôverou získala poklad, ktorý mala odložený v nebi, ktorý takto úžasne zhodnotil Pán Ježiš. Správne kresťanské šafárstvo a gazdovanie je práve také, keď nezabudneme pri svojej dobročinnosti na vďaku, dobrorečenie a požehnanie Božie a na poklad, ktroý nám získal a zdarma dal náš Vykupiteľ a Spasiteľ.
Milí bratia a sestry!
Pokiaľ ide o konkrétne ciele a úlohy dnešných obetí, milodarov a ofier v našej cirkvi, môžeme ich vidieť najmä v troch dôležitých oblastiach. V starostlivosti o chrám Boží a to, čo súvisí s bohoslužobným životom v ňom a v cirkvi vôbec. Je to iste aj úloha kresťanskej misie a cirkevných programov. Tiež podpora malých cirkevných zborov, mládeže a cirkevného školstva. Treťou oblasťou je odblasť Diakonie a všetkého, čo ona zahrňa v našej ECAV. Máme iste aj dnes viacero pekných a dobrých príkladov hodných nasledovania. K životu cirkvi patrí aj to, aby sme pozorne vnímali každú oblasť cirkevného života a vo všetkom plne dôverovai Pánu Bohu. Aby sme žili a konali všetko na slávu a česť mena požehnaného naa všetky mená, ktorým je Ježiš Kristus. Amen
Prietrž – 19.nedeľa po Sv.Trojici 2017 – Ľubomír Batka st.