Krst Ježišov a všeobecné kňazstvo

                                                         Krst Ježišov a všeobecné kňazstvo  

Sk 8, 26 – 39:

“ Tu anjel Pánov hovoril Filipovi a riekol: Vstaň a choď na juh, na cestu, čo vedie z Jeruzalema do Gázy a je pustá. ( 27) I vstal a šiel. A hľa, muž z Etiópie, eunuch, dvoranín etiópskej kráľovnej Kandáces, správca celého jej pokladu, ktorý bol prišiel do Jeruzalema, aby vzýval Boha, (28) vracal sa  (domov); sedel na svojom voze a čítal proroka Izaiáša. (29) I povedal Duch Filipovi: Prostúp a pripoj sa k vozu! (30)  Keď Filip pribehol, počul, ako číta proroka Izaiáša, a spýtal sa: Či aj rozumieš, čo čítaš? (31) Odpovedalmu: Akože by som nerozumel, ak mi len niekto nevysvetlí. Potom prosil Filipa, aby vyšiel na voz a prisadol si k nemu. (32) Stať Písma, ktorú čítal bola:  

Viedli Ho ako ovcu na zabitie, a ako baránok mlčí pred tým, kto ho strihá, tak neotvoril úst. (33). Jeho ponížením bol súd nad Ním zrušený a Jeho rod kto vypočíta? Lebo Jeho život je odňatý zo zeme. (34) Ohlásil sa eunuch a povedal Filipovi: prosím ťa, o kom to hovorí prorok? Sám o sebe, a či o niekom inom? (55) Vtedy Filip otvoril ústa a počnúc od tohto Písma, zvestoval Mu Ježiša.

(36) Ako išli cestou ďalej, prišli k akejsi vode. I prehovoril eunuch: Ajhľa voda! Čo mi prekáža dať sa pokrstiť? (37) Filip mu povedal: Ak veríš z celého srdca, môže sa stať. A eunuch odpovedal: Verím, že Ježiš Kristus je Syn Boží. (38)  Nato Filip kázal zastaviť voz a obaja, Filip a eunuch, zostúpili do vody; i pokrstil ho. (39) Keď vystúpil z vody, Duch Pánov uchopil Filipa a eunuch ho viac nevidel, ale rozradostený šiel svojou cestou.” Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!

   Dielo, ktoré je založené na slovách a vôli Pána Ježiša je Jeho cirkev. Pokyn k jej budovaniu dal Ježiš vtedy, keď povedal: ”Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal”. ( Mt 28,18-19) Je známe, že aj na našom území sa kresťanská misia a evanjelizácia konala už v časoch Veľkej Moravy. Menej známe je možno to, že sa konala už v dobe pred príchodom solúnskych bratov. Začali ju konať íro-škótski mnísi, ale aj nemeckí kňazi a kňazi z Byzancie. Spis “Život Metodov” formuluje príhovor a žiadosť kniežaťa Rastislava k bizantskému cisárovi Michalovi III. takto:” Božou milosťou sme zdraví. Prichádzali k nám mnohí kresťanskí z Vlách, Grécka i z Nemiec, učiac nás rozlične. Ale my Slovieni sme prostí ľud a nemáme nikoho, kto by nás vyučil v pravde a vyložil nám zmysel Písma, Preto nám vladyka, pošli takého muža, ktorí nám vštepí všetku pravdu”. 

     Nebudeme dnes spomínať všetky zásluhy a obrovské množstvo práce, ktoré solúnsky bratia a misionári už doma v Tesalonikách a potom na Veľkej Morave vykonali. Zdôrazniť chcem však práve tú žiadosť, ktorá prišla priamo z Veľkej Moravy najskôr do Ríma a potom do Carihradu (Konštantinopolu). Na tomto príklade môžeme však názorne vidieť to, čo nám samotné Písmo Sväté hovorí o základnom predpoklade každej úspešnej misie.

Pán Boh misiu požehná tam, kde človek chce:

          opustiť staré náboženstvo,

          počuť Božie slovo 

          a dôverovať Ježišovi.

Bratia sestry v Pánovi!

Uvedomujeme si, že evanjelizácia a kresťanská misia môže byť úspešná vtedy, ak ľudia chcú nielen prijať Krst svätý, ale sami vedome a dobrovoľne chcú opustiť svoje staré náboženstvo, alebo vlastné náboženské predstavy. Teda vtedy, keď je človek nenásilne oslovený Slovom Božím, zákonom a evanjeliom Ježiša Krista. Aj Slovienom bolo kresťanstvo čiastočne známe aj pred príchodom Konštantína a Metoda, ale nebolo túžbou väčšiny ľudí ktorí sa slepo pridržiavali pohanstva, pohanských zvykov a hodnôt.Pravá viera začína tam, kde je slobodné a dobrovoľné rozhodnutie sa opustiť staré božstvá a rôzne povery, ktoré možno označiť ako panstvo diabla v živote ľudí v živote osobnom, rodinnom i spoločenskom. Porovnávanie života kresťanov a tých, ktorí žijú v pohanstve, alebo sa riadia rozličnými filozofiami a špekuláciami, často prispieva k hľadaniu a k túžbe po zmene viery i života.

Takúto túžbu môžeme vidieť aj za cestou muža z Etiópie, dvoranina kráľovnej Kandáces do Jeruzalema. Možno šiel do Jeruzalema v službách kráľovnej, kandáky, ako správca jej pokladu, možno skôr z vlastnej iniciatívy. Ale celkom určite tohoto človeka nikto nenútil, aby si v Jeruzaleme kúpil drahý zvitok knihy SZ proroka Izaiáša. On to urobil dobrovoľne a so záujmom sa zahĺbil do neznámych slov a posolstiev. Iste si v prorokových slovách všimol aj vážne Božie napomenutie Židom, vyslovené už v prvej kapitole:“Vôl pozná svojho gazdu i osol jasle svojho pána, Izrael nepozná, môj ľud nechce chápať” (Iz 1, 2-3)

       Ale oslovili ho najmä zvláštne slová a predpovede o Božom služobníkovi, ktorý nevinne trpí za iných a robí to pritom ochotne a dobrovoľne. Ide o slová z 53 kapitoly Izaiášovho proroctva: ”A viedli ho ako ovcu na zabitie, a ako baránok mlčí pred tým, kto ho strihá, tak neotvoril úst. Jeho ponížením bol súd nad Ním zrušený a Jeho rod kto vypočíta?” (v. 32 – 33)  V tomto príbehu vidíme moc Božieho slova ako ono samo o sebe pôsobí. Iste nie náhodou apoštol Pavel neskôr napísal v liste rímskym kresťanom, že “evanjelium je mocou Božou na spasenie každému veriacemu “( R 1, 15)

       Milí bratia a sestry!

       Zamyslime sa teraz nad našou súčasnou kresťanskou misiou a spôsobmi jej konania. Ako si my sami, dnešní kresťania a všeobecné kňazstvo Kristovo počíname. Často aj dnes počujeme a hovoríme oprávnene o všeobecnom kňazstve všetkých pokrstených. Kňazmi sme v podstate všetci v Krista pokrstení: rodičia, krstní rodičia, presbyteri, nielen farári. Ako teda plníme Kristov misijný príkaz my a ako o ňom zmýšľame? Uvedomujeme si, že tým, že sme sa stali kresťami, stali sme sa kňazmi Ježiša Krista?

My sami i naše deti prišli sme na svet s dedičným hriechom, hlbko zakoreneným v duši. Aj my sami sme potrebovali slovo Božieho zákona počuť, aby sme sa dozvedeli o vážnych dôsledkoch hriechu a aby sme našli odvahu s pokušením sveta, diabla i nášho tela zápasiť. Ku Krstu svätému nás priniesli spravidla tí, ktorí nás s láskou prijali a chceli pre nás len to, čo je dobré, prospešné a užitočné. Iste nám nechceli nijako škodiť. Pritom sa aj oni dokazovali ako evanjelickí kresťania. Žili pre nás, podľa vôle Božej. Žili tak, aby sme úprimne a radostne aj my zatúžili po živote s Kristom a aby sa stal i naším Pánom.

Každý, kto chce byť pokrstený, alebo žiada o prislúženie sviatosti Krstu svätého pre svoje dieťa, najskôr sa musí odvrátiť od zlého. Od všeličoho, čo človek pôvodne podľa vlastného rozumu a úsudku za zlo ani nepovažoval a nepovažuje. Až potom, po “odrieknutí sa diabla a jeho skutkov”, až po skutočnom opustení “starého náboženstva” môžeme prijať nového Pána. Jeho panstvo a vládu a dary Ducha Svätého. To, čo vyrastá zo zlej žiadosti v nás a čo sami nedokážeme odstrániť, môžeme vymeniť za Ježišove zásluhy a Jeho svätosť. A potom, ako Kristovi kňazi, máme aj my slúžiť iným podobne.

Milí bratia a sestry!

Často počúvame takéto slová a vyjadrenia mladých rodičov a evanjelických kresťanov, ktorí sú členmi našej cirkvi a možno sú aj bývalí konfirmandi: “My naše dieťa nebudeme nútiť k viere, ani ho kresťansky vychovávať. Keď bude dospelý (á), nech sa rozhodne sám.”  Deti iste nemáme nútiť k počúvaniu Božieho slova. Ale je isté, že každé dieťa sa v živote stretne s nejakým podnetom, ktorý ho privedie k otázkam: “Kto je to Boh, čo je Božie slovo, Biblia, čo je viera, čo je kostol, čo sú služby Božie, kto je Ježiš, o čom hovoria kresťanské sviatky atp.”? Možno s mnohými podobnými otázkami. Je veľa rozličných situácií a podnetov k rôznym otázkam. Práve vtedy, keď najmä deti kladú otázka, je možné, ba je to naša povinnosť vydávať počet z viery.

My nemusíme takú príležitosť vyhľadávať, ako to robia niektoré náboženské skupiny okolo nás. Ale keď sa naskytne možnosť hovoriť s ľuďmi, nemali by sme mlčať. Ale aj s našimi vlastnými deťmi, alebo vnúčatami v rodinách. Vždy príde chvíľa, keď môžeme hovoriť a svedčiť deťom o  hodnote viery. Rodič má byť bdelý a pripravený konať verne a zodpovedne vtedy, keď sa dieťa pýta! Keď samo kladie otázky.

Vieme, že už dvojročné deti začínajú klásť mnohé otázky a otázok stále pribúda. Niekedy sú z toho všetci až unavení. Ale to sú tie chvíle, ktoré nám dáva Boh a ktoré nesmieme premárniť. Keď sa dieťa, alebo ktokoľvek iný pýta sám, keď kladie otázky, netrpí nijaké násilie. Naopak, pýtajúci sa je iniciatívny a hľadá pomoc a službu. Otázka je, či sme my ako rodičia, krstní a starí rodičia ochotní a pohotoví k službe našim vlastným domácim, ale niekedy aj iným. Či vtedy, keď taká chvíľa nastane, Pánom Bohom darovanú chíľu využijeme? Či využijeme Pánom Bohom darovaný čas ako Kristovo kňazstvo. Neraz sa stane, že aj samotní rodičia svoje deti iba okríknu: nevyrušuj, mám robotu! Alebo ich zahriaknu odpoveďou: Neklaď mi takého otázky, na to máš ešte čas a tak odpoveď odsunieme na neurčito.

Bratia a sestry!

Všimnime si, ako konal diakon Filip, ako služobník Ježiša vtedy, keď ho Duch Svätý viedol na cestu cez púšť. Cesta z Jeruzalema do Gazy bola zdanlivo pustá. Duch Svätý však vidí viac. Onedlho prechádzal tadiaľ voz s Etiopčanom a Filip počul, ako si čítal zo zvitku Izaiáša. Vtedy Duch povedal Filipovi: ” Pristúp a pripoj sa k vozu”. Pripojil sa k nemu a položil mu jednoduchú otázku: ”Či aj rozumieš, čo čítaš?” Etiopčan bol rád, že našiel pomoc v danej chvíli a hovoril: ”Akože by som rozumel, ak mi len niekto nevysvetlí? Potom prosil Filipa, aby vyšiel na voz a prisadol k nemu”.

Aj tu vidíme, že Etiópčan prosí Filipa aby si prisadol a vysvetlil mu, čomu sám nerozumel. Nebolo to naopak a preto to nepovažoval za “duchovné násilie” voči sebe, ale skôr za priateľskú a dôležitú službu. Potom sa opäť spýtal: ”Prosím ťa, o kom to hovorí prorok? Sám o sebe a či o niekom inom?” Až keď zaznela otázka, prehovoril Filip a začal učiť pocestného. Vysvetlil mu, kto je ten prorokom spomínaný Služobník Boží a zvestoval mu Ježiša ako Baránka Božieho, ktorý sníma hriech sveta. Tak zatúžil po tom, aby Ježiš niesol aj jeho slabosti a slabosti.

Preto aj túžba a žiadosť o prislúženie Krstu Ježišovho vyšla od Etiópčana. ”Ajhľa voda! Čo mi bráni dať sa pokrstiť?”  Už vedel, že Krst svätý potrebuje, že je dôležitý, ale nebol si istý, či ho je hoden. Keďže bol Filip dobrý učiteľ a misionár, eunuch správne vyznal vieru v Ježiša, ako Syna Božieho. “Verím, že Ježiš Kistus je Syn Boží”. Iba pôsobením Ducha Svätého skrze slovo Písma prijal vieru v Ježiša a v Božiu milosť v Ježišovom Krste. Potom mohli obaja naplnení veľkou radosťou vykonať a prijať Ježišov krst a v slobode Božích detí ísť ďalej vo svojom živote. Každý tam, kde bolo jeho miesto.

Tak sa aj my, za príkladom solúnskych bratov, ktorí boli iste skúsení misionári a dobrí kresťania, veď predým pokrstili na Kryme aj pohanského chazarského vládcu – kagana, môžeme uči,ť ako aj dnes konať misiu. Aby aj iní poznali Toho, ktorý je “cesta, pravda i život”. Vždy platí, že začínať s misiou máme u svojich domácich. To je naše prvoradé misijné pole. To je naša služba a misijná úloha, ktorú nikto iný nemôže lepšie a slobodnejšie vykonať ako my. Ak sme poslušní Pánovi a ak sme sami dobre pripravení, správna chvíľa a čas príde.

Bratia a sestry!

      Nie všetci sme farármi, učiteľmi v cirkevnom zbore. Ale všetci pokrstení sme učiteľmi a evanjelizátormi v našich rodinách. Nie všetci farári sú biskupi a nie všetci biskupi sú takými misionármi a osobnosťami, ako boli Konštantín a Metod, alebo takými učiteľmi, ako bol Dr. Martin Luther.  Avšak nikto, ani sám Pán Ježiš neprišiel sám od seba k ľuďom. Ježiš prišiel až na mnohé prosby najmä národa      Izraelského, ktorý volal: “Kiež by si pretrhol nebesá a zostúpil!”  Tak volal a túžil Izrael, i stratené ľudstvo. Ježiš sa ani potom, keď prišiel a naposledy k Jeruzalemu nevnucoval. Iba so smútkom a bolesťou v srdci hovoril: ”Koľko raz som chcel zhromaždiť tvoje dieky, ako si sliepka zhromažduje kuriatka pod krídla – a nechceli ste…”.

 Milí bratia a sestry!

 Neraz plačeme a bedákame nad stavom našej cirkvi, našich rodín, nad duchovnou biedou a morálnym úpadkom v spoločnosti, alebo v cirkvi. Meraz skutočne sme ako pustá a zaprášená cesta. Zdá sa nám, že nikto po nej nejde, neprichádza, ani nepôjde. Ale Pán Boh má vždy niekoho, kto hľadá pravdu, kto klope a hľadá pomoc. Ide o to, aby sme my boli pripravení, poslušní a trpezliví. Lebo trpezlivosť je prejavom lásky, ako v hymne lásky spieva apoštol Pavol (1 K 13, 4).

Kiež by sme mali srdcia a ducha hlásateľov pravdy Kristovej. Nie všetkých môžeme osloviť, učiť, krstiť a prieviesť k poznaniu pravdy. Ak niekto nedá svoje deti pokrstiť a pýta sa, či je Boh taký zlý,  že by prípadne nepokrstenému dieťaťu neotvoril dvere svojho kráľovsta preto, že nie je pokrstené, – myslím, že môžeme odpovedať: Nepokrstenému dieťaťu iste otvoriť môže. Ale dospelým pokrsteným, ale neverným a neposlušnýmhovorí: “Odíďte, nepoznám vás”. Dieťa spasiť môže, ale iste nespasí tých dospelých, ktorí spasení byť nechcú a ktorí nekonajú ako jeho kňazi a služobníci. Práve nám dospelým Pán hovorí: “Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie”. (Mk 10, 14)

Bratia a sestry!

Kiež aj my, ktorí sme ako Filip a Etiopčan “vystúpili z vody”, čiže sme prijali Ježišov Krst a vyznali dobré vyznanie, kráčali v našom živote ako oni. Kiež každý z nás ide rozradostený svojou cestou. Zvestujme evanjelium tým, ktorí chcú byť zachránení, ktorí chcú počúvať Božie slovo a chcú veriť v Ježiša, Baránka Božieho  a nášho Spasiteľa.  Amen

6. nedeľa po Svätej Trojici                                              Ľubomír Batka st.

Leave a Reply