Občerstvovacia stanica

Žd 2, 12-18, 24: “Preto zase vzpružte ochablé ramená a podlomené kolená! (13) A urovnajte si chodníky nohám, aby čo je chromé, sa nevytklo, ale radšej ozdravelo. (14) Hľadajte pokoj s každým človekom i posvätnosť, bez ktorej nikto neuzrie Pána!

 (15) Dbajte, aby nikto nevypadol z milosti Božej; aby nevyrástol ako nejaký horký koreň a nespôsobil trápenie a aby sa ním mnohí nepoškrvrnili ; (16) aby nikto nebol smilníkom alebo bezbožníkom ako Ezav, ktorý si za jeden jediný pokrm predal prvorodenstvo. (17) Veď viete, že že aj keď neskôr chcel zdediť požehnanie, bol zavrhnutý a hoci ho so slzami hľadal, nenašiel možnosť pre pokánie. (18) Nepristúpili ste zaiste k makateľnému vrchu ani k horiacemu ohňu ani k oblaku ani ku tme ani k búrke, – ale – k Prostredníkovi novej zmluvy Ježišovi a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova”. Amen

        

Bratia a sestry, milí priatelia!

Väčšina z nás vie, že maratónska trať meria približne 42 km a tí, ktorí sa na jej zabehnutie podujmú, musia počítať aj s určitou krízou, alebo aj niekoľkými krízami. Preto niekto povedal, že maratón nevyhráva iba ten, kto skončí na prvom mieste, ale každý, kto dokáže dobehnúť do cieľa a nevzdá sa. Je v tom kus hrdinstva, tréningovej morálky a vytrvalosti.

Prekonávať krízy musí však aj ten, kto nastúpi na cestu manželského života. Aj tu zvíťazí ten, kto sa nevzdá pri prvej prekážke alebo pri prvej kríze manželského spolužitia. Manželská cesta je neraz náročnejšia ako maratónsky beh. Dnešné evanjelium  (J 2) nám pripomenulo, že tu nestačí iba púhe chcenie a bojovný duch, ale v manželstve je potrebná aj pomoc Božej milosti. Pomoc Ježiša Krista, ktorý prišiel, aby bol s nami a pomáhal nám, ako to urobil na svadbe v Káne Galilejskej.

Napokon by som spomenul celoživotnú cestu kresťana ako cestu najťažšiu. Už apoštol Pavel ju pomenoval “behom” na náročnej trati. Aj tu platí rada Márie z Galilejskej Kány: “Urobte všetko, čo vám povie”. Všimnime si tiež výzvy apoštolského slova, ktoré sa týkajú našej životnej cesty. Lebo či človek žije v manželstve, alebo nie, ak chce svoju životnú cestu korunovať víťazstvom a získať neporušiteľný veniec, nedosiahne ho bez Krista. Veriaci kresťan musí teda počítať s dlhou a náročnou cestou, ktorá sa nezaobíde bez pádov, alebo spomínaných kríz. Ak chceme na konci života vyznávať s apoštolom Pavlom: “Boj dobrý som dobojoval, beh dokonal, už mi je pripravený veniec víťazstva od Krista“, mali by sme sa inšpirovať a posilňobať aj jeho radami.

Bratia a sestry!

Je iste deprimujúce, ak okolo seba vidíme iba kresťanov rezignujúcich, ochabnutých vo viere, zlomených, či krívajúcich. Je deprimujúce, ak vidíme dokonca aj takých, ktorí opustili cesty viery a vydali sa na všelijaké iné cesty a chodníky. Dve rozhodnutia pri pohľade na našich zaostávajúcich spolupútnikov by boli zvlášť chybné a nebezpečné.

Pán Ježiš vedel o takých a videl aj takých. Ale konal vždy podľa prorockej predpovede, že On: “Trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí”. Ani my by sme to namali robiť. Čiže nemali by sme sa v cirkvi  príliš rýchlo rozlúčiť s niektorými spolupútnikmi skôr, ako to urobí sám Pán Boh. Skôr, ako by sme ich oslovili, povzbudili vo viere snažili sa im pomôcť. Hoci je dnes naša evanjelická cirkev naozaj vo vážnom stave: (duchovnom, početnom, mentálnom i sociálnom) pripomínajúca spoločenstvo pútnikov, ktorí majú “ochablé ramená a podlomené kolená”,  platí pre nás slovo povzbudenia a výzva: “Vzpružte ochabnuté ramená a podlomené kolená!”  Vzpruženie potrebujeme všetci a potrebujú ho aj naši spolupútnici. 

     Ak niekto z nás momentálne neprežíva krízu viery, vôbec to neznamená, že ju nebude prežívať zajtra, alebo v krátkej budúcnosti. Nie je dôvod myslieť iba na seba. Vnímajme tú výzvu v zmysle spoločného behu a zápasu: Podopierajte klesajúcich! Povzbudzujte tých, čo zaostali! Lebo povzbudenie potrebujeme v skutočnosti všetci.

 

Bratia a sestry!

Ako to však máme robiť a dokázať v našom kresťanskom zápase a  behu? Musíme si uvedomiť, že medzi nami je vždy vzájomná väzba a previazanosť. Tých, čo dnes zaostávajú – povzbudzujme a posilňujme vo viere! Zápasme v cirkvi o každú jednu dušu! “Urovnajte si chodníky nohám, aby čo je chromé, sa nevytklo, ale radšej ozdravelo.” (v.13) Nesmieme zabudnúť, že kríza, malátnosť, duchovná vyčerpanosť môže kedykoľvek a nečakane doľahnúť aj na nás. Vtedy je dôležité, aby sme mali vo svoje blízkosti ľudí chápajúich a takých, s ktorými sme nepretrhli spojivo bratskej spolupatričnosti, pomoci, opory pri povstaní a pri novom začiatku.

V cirkevnom zbore má obzvlášť platiť slovo, ktoré spomína apoštol:” Hľadajte pokoj s kažým človekom, i posvätnoť, bez ktorej nikto neuzrie Pána”. Hľadanie pokoja a posvätnosti už samo o sebe upozoruje na zdroj, z ktorého tieto hodnoty pochádzajú. Je ním Knieža pokoja. Ten, ktorý má dar Ducha Svätého v plnosti – Ježiš Kristus. Bez neho tieto hodnoty človek, ani ľudstvo všeobecne – nenájde!  Inými slovami: sami ku konečnému, dobrému cieľu nedospejeme. Ak je naším cieľom prebývanie s Bohom a videnie Pána Boha a Božieho Syna tvárou v tvár, už dnes sa máme snažiť prichádzať k Nemu a prijímať od Neho dary milosti, odpustenie a novú duchovnú silu.

V tejto snahe môžeme byť úspešní len vtedy, ak sme v spoločenstve cirkvi. V spoločenstve pútnikov, kráčajúcich k rovnakému cieľu, rovnakým smerom a hľadajúcich rovnaké hodnoty. Boli sme Krstom svätým zaštepení do vínneho kmeňa Pána Ježiša Krista a základom víťazstva je duchovné spojenie s Ním.

2/    Milí bratia a sestry!

Niekedy je situácia už iná. Človek môže zájsť ďaleko. Aj náš blížny môže vypadnúť z milosti Božej. 

       Ak je nejaký výhonok odlomený z kmeňa, môže buď uschnúť, alebo sa dostane do zeme, kde síce zakorení, ale nežije už z pôvodného koreňa, ale len zo svojich vlastných síl. Apoštolské slovo pripúšťa, že je síce v tomto svete možný život aj bez Krista, ale taký človek je ako “nejaký horký koreň”. Podobne apoštol Pavol hovorí o pohanoch, že sú  “planou olivou”, ktorá neprináša dobré ovocie.

Apoštolské slovo tu prináša príklad z prírody ako podobenstvo pre opis situácie kresťana, ktorý vypadol z milosti a zo spoločenstva s Kristom. Pavol obraz z poľa, či záhady, kde rastie aj plevel, burina, alebo “horké korene”, ktoré spôsobujú škodu, prenáša aj na pole cirkvi. Horký či planý koreň nielen že neprináša dobré ovocie, ale prináša sebe vlastné a pre seba typické ovocie, či plody. Také je aj ovocie pohanského spôsobu života. Vtedy človek síce žije, ale spôsobuje trápenie sebe i iným. Áno, aj zlý ker, alebo zlý strom prinášajú ovocie, ale len pre seba typické ovocie, čiže ovocie zlé.

Apoštol takýto život menuje duchovným smilstvom, z ktorého pochádza mnoho konkrétneho zla. Pri tom vieme, že buriny a rôzne divo rastúce náletové kry a stromy majú vysokú mieru odolnosti, že sa rýchlo rozmnožujú a často ohrozujú dobrú kultúru. Niektoré sa ťažko ničia aj herbicídami…a podobná ťažkosť sa javí aj v živote náboženskom, ale aj kultúrnom vôbec.

Cirkev musí teda vedieť rozlišovať. Rozlišovať medzi tými, ktorým treba pomôcť s pochopením a trpezlivosťou a medzi tými, ktorí sú už iného ducha, iného rodu a vyrastajú z iného koreňa, nie z Krista.  Apoštol pripomína príklad z Písma svätého. V rodine biblického Izáka vyrástli dvaja synovia, ale iba jeden, totiž Jákob zdedil požehnanie. Druhý sa obrátil ku svetu. Bol to Ézav, ktorý svoje prvorodenstvo ľahkomyselne predal “za misu červenej šošovice”. Nielen že žil a pohyboval sa v pohanskom prostredí, ale spolužitie s pohanskou ženou ho strhávalo na cesty pohanstva. Jeho matka Rebeka touto skutočnosťou zronená, povedal raz mužovi Izákovi: “Omrzel ma život pre Chetejky; Ak si Jákob vezme ženu, ako sú tieto z Chetejok, z dcér tejto krajiny, načo mi je potom život”. Keď sa stane, že sa naše deti, synovia, či dcéry zapletú so synmi a dcérami tohto sveta, kresťanskí rodičia vedia, aké je to boľavé. Ako je  ťažko riešiť a liečiteť následky a preto rozumejú týmto slovám Rebeky. Aj najväčšie straty našej cirkvi – nielen dnes, ale aj v časoch krutej  a surovej protireformácie boli a sú v zmiešaných manželstvách. Na manželstvá a zákony o nich sa oddávna zameral vplyv RKC. Využívala aj ušnú spoveď a evanjelici v manželstvách ťahali vždy za kratší koniec. V minulosti išlo neraz aj o majetok a postavenie, dnes sa často prejavuje úplná ľahostajnosť vo vzťahoch s partnermi inoveriaci, alebo neveriacimi. Zaujímavý pri tom je aj ten fakt, že vplyvu celibátnikov, napriek zjavným nedostatkom, podliehajú ľahšie ako slovu Kristovmu a príkladu apoštolov.

Bratia a sestry v Pánovi!

V našej cirkvi chceme byť vždy maximálne toleratní k hriešnikom, k naším spolupútnikom. Ale to neznamená, že máme byť toleratní k hriechu. Kde hriech panuje, tam niet Božieho požehnania. Pán Boh nemôže a nechce hriech požehnať. Božie slovo má dnes pre nás dôležité povzbudenie a výzvu, ale aj napomenutie.

To napomenutie spočíva v upozornení na skutočnosť, že cesta k  pokániu a návrat späť do domu cirkvi nie je ani ľahký, ani jednoduchý. Keď už niekto z domu cirkvi, zo záhradky Pánovej vypadne úplne pre neveru a hriech, spravidla len Božím zázrakom sa môže rátiť. Opäť stavia apoštolské slovo pred nás príklad Ézava. Apoštol hovorí: “ A aj keď neskôr chcel zdediť požehnanie, bol zavrhnutý, a hoci so slzami hľadal, nenašiel možnosť pre pokánie”.

   To je už slovo nie o milosti, ale slovo o Božom súde. Dvere Božej milosti sa pre nás otvorili, ale to neznamená, že musia, alebo že budú otvorené vždy. Môžu sa aj zavrieť. Ľud SZ viedol k poslušnosti a vernosti predovšetkým zákon Boží. To samozrejme neznamená, že by Izrael nepoznal a nemal skúsenosť aj s láskavou rukou Božou.

My ako ľud NZ tiež máme pred sebou oboje. Reč zákona Božieho, napomenutia, slovo o súde a o hrozbe záhuby, ale aj dielo milosti v Ježišovi Kristovi, našom Spasiteľovi. Ono viac ako ktoréhoľvek iné slovo Božie je poznaním Božieho zámeru: nie odsúdiť, ale spasiť hriešnika. V Ježišovi sa nám otvorila brána neba. Pri Ježišovom Krste zostúpil na Neho Duch Svätý ako holubica, aby sme poznali, že tento dar Ducha je i nám daný a chce konať a pôsobiť v našom duchu. Aby sme s Kristom boli napokon aj dedičmi Božími a získali korunu víťazstva.

 

Bratia a sestry v Pánu!

Sme stále na ceste, na ktorej sa smieme a môžeme stať víťazmi skrze Krista Pána. On je našou trvalou občerstvovacou stanicou, ktorá má vždy otvorené. Po Jeho daroch smieme siahnúť. Tak, ako maratónci siahajú pri dlhom behu po osviežení vodou, alebo hltom jedla – my  máme Toho, kto ide s nami. Ak sme niekedy vyčerpaní, unavení, klesajúci, siahajme po Kristovom slove a sviatostiach, aby sme nimi boli posilnení a osviežení. Potom môžeme ponáhať aj my iným.

To je zmysel výzvy: “Zase vzpružte ochablé ramená a podlomené kolená a urovnajte si chodníky nohám, aby čo je chromé, sa nevytklo, ale radšej ozdravelo. Naše rezervné sily nie sú v nás, ale sú v Tom, ktorý ide s nami ako “pravý pokrm a nápoj”. Ako Ten, kto je už v cieli, ktorý je Víťaz, ale chce, aby sme zvíťazili všetci. Chce,” aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.” Amen

Suspírium:

Bože, nebeský Otče, Ty si nás povolal k životu,

ktorému si dal cieľ a zmysel.

Tým je dobro, pokoj a radosť. Tieto hodnoty a dary 

budú večné a všetko zlo bude zničené. 

Avšak kým sme na ceste, popraj nám,

aby sme cítili Tvoju prítomnosť, skrze Krista, Pána.

Daj aby sme verili, že On je od nášho Krstu

s nami. Že je s nami vo všetkých zápasoch, 

až do posledného. Je s nami skrze Svoje slovo 

a sviatosti. Požehnaj nás i našu cirkev 

darmi Ducha Svätého.  Amen

 

2.nedeľa po Zjavení Kr.P.    – Prietrž 2017   –  Ľubomír Batka st.

Leave a Reply