Motivácia kresťanov

Motivácia kresťanov
1 Pt 4, 7 – 11:

“Koniec všetkému je blízko. Buďte teda rozvažití a na modlitby bedliví. (8) A nadovšetko verne sa milujte vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. (9) Buďte vospolok pohostinní bez reptania. (10) Posluhujte si ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej, každý tým duchovným darom, ktorý prijal. (11) Keď niekto hovorí, nech hovorí ako reč od Božiu; keď niekto posluhuje, nech to robí ako z moci od Boha, aby sa vo všetkom oslavoval Boh pre Ježiša Krista; On má slávu a moc na veky vekov. Amen. “ Haleluja!

Milí bratia a milé sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

T.G. Masaryk povedal o kresťanstve, že je to ”život pod zorným uhlom večnosti”. Vyjadril tak slovami ľudskej múdrosti, to, čo ako kresťania vyznávame na základe Písma svätého. Cirkvou určený kázňový text na dnešnú nedeľu sa začína sa slovami, ktoré zvyčajne počúvame v závere cirkevného roku. “Koniec všetkého je blízko”.

Na prvé počutie tieto slová znejú ako hrozba. Hovoria s celou vážnosťou o konci sveta a nášho života. Túto myšlienku dnes mnohí kresťania odsúvajú do pozadia a hovoria: prečo by sme mali myslieť na niečo, čo je zrejme ešte veľmi ďaleko? Sú aj takí, ktorí ju neberú vážne. Iní si myslia, že je to téma, ktorá patrí len do slovníka rôznych siekt. Mnohým zase zneje ako varovanie, ktoré upomína na smrť. Stredovekí mnísi myšlienku konca všetkého považovali za tak závažnú, že z nej urobili slogan, podobný dennému pozdravu, keď často hovorili: “Memento mori “! Pamätaj na smrť! Pripomínali, že každý z nás má čiarami na dlani napísané veľké písmeno “M”, ktoré oni čítali a vykladali spôsobom, ktorý som spomenul.

Apoštol Peter zvesť o konci sveta a všetkého časného tlmočil z evanjelia verne a poctivo. Táto zvesť však nebola pre prvých kresťanov nejakým strašiakom. Bola skôr zvesťou živej nádeje, ku ktorej sme boli “vzkriesením Ježiša Krista znovuzrodení” a z ktorej sa máme vždy tešiť a veseliť! (1 Pt 1, 3. 6) To platí aj vtedy, ak cirkev, alebo jednotlivý kresťan prežíva v konkrétnej chvíli nejakú skúšku alebo zármutok.

Apoštol Pavol pripomínal, že sme v tomto svete “iba príchodzí a hostia” a podobne očakával skorý príchod Kristov bez strachu. Táto istota, že koniec tohoto veku súčasne znamená naplnenie Pánových slov, že On “všetko stvorí nové” a že my potom “spolu s Pánom budeme” stojí za všetkými morálnymi požiadavkami a výzvami z ich listov cirkevným zborom. (Viď napr. R 13, 11-14)
Nie je to inak ani v prípade napomenutí apoštol Petra, ktoré sme dnes vypočuli. Môžeme povedať, že :

Blízkosť konca sveta motivuje kresťanov:

a/ k rozvážnemu konaniu
b/ k vzájomnéum odpúšťaniu
c/ k vernému šafáreniu

Bratia a setsry V Kristu Pánu!

Život pod zorným uhlom večnosti stojí na celkom iných základoch ako život ľudí, ktorí vyznávajú staré pohanské heslo: ”Jedzme, pime, lebo zajtra umrieme”. ( 1 K 10,7) Tam, kde je smrť bodkou za vetou zvanou život, kde sa smrťou všetko končí a kde niet blahoslavenej nádeje a výhľadu na večný život v kráľovstve Božom a Kristovom, tam sa javí najväčšou múdrosťou “byť múdry len pre seba”.(R 12, 16) Tento egoizmus a snaha “využiť deň” ( carpe diem), dáva celkom iné priority a inú motiváciu ako viera kresťana, darovaná Duchom Svätým.
Pohanstvo, nielen to staré, ale aj dnešné, moderné a postmoderné, rozumie iba tomu, čo je osobne prospešné, alebo čo prináša buď okamžitý prospech, alebo aspoň pôžitok. Tá snaha často končí v hlbokej depresii tých, čo si osobný pôžitok povýšili na prioritu života. – Istý človek mi nedávno hovoril: Mám brata, ktorý strašne pije. Hovorím mu, musíš toľko piť? A on cynicky odpovedá: nemusím, ja to chcem!

Vedomie, že stojíme pred Božou tvárou a že smerujeme nielen na posledný súd, ale že sme povolaní do spoločenstva lásky s Otcom, Synom a Duchom Svätým, ktoré je večné a nepominuteľné, má iné dôsledky. Apoštol Peter hovorí kresťanom: ”Buďte teda rozvažití a na modlitbách bedliví”.

Prvou úlohou kresťana je, aby zvažoval dôsledky svojho konania. Aby využil a použil svoj rozum, ale aj skúsenosti iných na také konanie, ktoré nevedie k zníženiu kvality života, a tým menej k jeho zničeniu. Kresťanskí rodičia sa preto vo výchove v rodine snažia o to, aby dali dobrý príklad svojím deťom, vnúčatám, krstným deťom a varovali ich pred mocu hriechu. Apoštol Peter hovorí s celou vážnosťou o pohanskom spôsobe života, pred ktorým kresťanov varuje a žiada, aby prestali hrešiť, pričom hriechy tela nazýva modloslužbou, teda falošným náboženstvom a vierou.

Nestačí však iba volať a pozývať človeka k rozvážnosti a k rozumnosti. Preto apoštol Peter spomína aj to, čo patrí ku kňazkej službe všetkých pokrstených. Je to každodenná modlitba. Preto jedným dychom hovorí: ”Buďte teda rozvažití a na modlitby bedliví”. Z prosby modlitby Pánovej: “Príď kráľovstvo Tvoje”, je zjavné, že nebeský Otec chce, aby sme radostne prosili, aby Jeho kráľovstvo prichádzalo aj k nám. Aby sme skrze moc Ducha Svätého Božiemu slovu verili a pobožne žili tu časne a tam večne”. (MK) Preto za upozornením: “koniec všetkého je blízko”, je radostná nádej na spoločenstvo s Bohom.

Milí bratia a sestry! Spomenuli sme dôležitosť rozumného, ale aj zbožného života. A predsa, ani toto všetko nestačí. Ako kresťania o tom vieme najlepšie. Poznáme skúsenosť samotného apoštola Petra, ktorý žil v Kristovej blízkosti a predsa bol pokúšaný satanom a v pokušení neobstál. Ak napokon z pádu povstal, bolo to len vďaka pomoci Kristovej.

Apoštol Pavol vyznal za všektých nás to, čo dokáže povedať iba Kristov človek: “Vôľu k dobrému mám, ale nemám silu, aby som to vykonal”! (R 7, 18) – Preto je celkom bežnou vecou, že hriech preniká aj do živoa kresťanov. Narušuje naše spoločnstvá cirkevné, zborové, ale aj rodinné a manželské. Nedá sa povedať, že by sa mladí ľudia nebrali z lásky, alebo že by sa nemali radi. Ani to, že by azda rodičia nemali radi svoje deti. A predsa nie vždy je láska a jej prejavy niečím samozrejmým v našich vzťahoch!

Preto by sme bez pohoršenia, alebo urážky mali počuť Petrovo napomenutie a výzvu: ” A naodvšetko verne sa milujte vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov”. V opere Predaná nevesta zneje nádherný duet: Věrné milování”. Vidíme že táto túžba má svoj základ v týchto Petrových slovách: verne sa milujte!

Bratia a sestry v Kristu Pánu!

Láska pre kresťana znamená silu a schopnosť odpúšťať tak, ako aj Boh odpustil nám mnoho skrze Krista. Preto nás učí v Otčenáši každodenne prosiť: “A odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim”. (Mt 6) Vzájomné odpustenie, najmä v našich najvzácnejších vzťahoch, v rodinách, je prejavom lásky nie iba ľudskej, ale tej, ktorou nás prv miloval náš nebeský Otec. O Jeho kráľovstve môžeme vyznať, že je kráľovstvom lásky a pokoja. Vedomie o našom smerovaní do Jeho kráľovstva je najväčšia motivácia k životu v láske. Pravá láska skutočne prikrýva množstvo hriechov.

c) Bratia a sestry v Pánovi JK!

Blízkosť konca všetkého motivuje kresťana aj k vernému šafáreniu. Tu sa dostávama na rovinu nášho širšieho spoločenstva, na rovinu vzťahov bohoslužobných, ale aj pracovných a sociálnych.
Kresťan vie, že človek nie je Pánom všetkého. Tým je Pán Boh.
Typický spôsob služby Božej nám všetkým je kázeň slova Božieho. Evanjelická cirkev označovala od počiatku reformácie kazateľov za “služobníkov slova Božieho”, latinsky: ”verbi Divini minister”. Slovo minister dnes znamená niekoho, kto má právo riadiť zverený rezort, ale pôvodný význam slova je rovnaký: minister je služobník.

I dnes sa stáva, že mnohí šafári sú “múdri len pre seba”. Pán Ježiš vyslovil niekoľko príbehov, v ktorých si šafári počínali buď arogantne, alebo dokonca nezodpovedne. Takí zabúdajú na to, že svoje šafárstvo môžu stratiť, a navyše, že budú vydávať počet zo svojho šafárenia aj pred Pánom Bohom. Aj tu platí, že “koniec všetkému je blízko”.

V cirkvi je farár často oslovovaný ako “pán farár”, hoci v skutočnosti je ako kazateľ služobníkom Božím a služobníkom cirkvi. Vhodnejšie by bolo oslovenie: brat farár! Ale k služobníkom cirkvi patria všetci, ktorí sa podieľajú na príprave služieb Božích. Sú to aj kostolníci, kantori, speváci či presbyteri. Nezabúdajme však ani na všetkých tých, ktorí sa starajú o cirkevné budovy, aby boli vytvorené vhodné a pekné podmienky pre bohoslužobný život v chráme. Všetkých, ktorí kostoly ich pomáhajú udržiavať. Všetci sme teda služobníci a to znamená – šafári. Od šafárov sa vyžaduje, aby boli verní!
Verní najmä Pánu Bohu a súčasne, aby sme verne, zodpovedne a svedomite slúžili si v cirkvi navzájom. Apoštolovia svorne hovoria, že “každý má slúžiť tým duchovným darom, ktorý prijal. Keď niekto hovorí, tak má hovoriť nie svoje slová, ale “Božiu reč” , Božie posolstvo. Ak niekto slúži bratom a sestrám v akejkoľvek inej službe, tiež ju má konať vo vedomí, že ide o službu Božiu. (R 12, 6 nn)

Prirodzene, slúžiť si navzájom rozličnými darmi od Boha máme nielen v bohoslužobnom živote, ale aj v živote každodennom. Príkladom takéhoto konanie je biblický Jozef, ktorý slúžil sko správca Pótifarovho domu v Egypte. Jeho verná služba priniesla veľké požehnanie nielen jemu , ale aj domu egyptského ministra.
(1 M 39, 1-6)

Úsmevne, ale v duchu slov apoštola: “Posluhujte si ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej…,”, vyznieva môj nedávny zážitok.
Bol som u jedného majstra zvárča na dôchodku, ktorého som požiadal o menšie práce. Išlo mu to pekne od ruky a tak som ho pochválil: “Pán majster, vy ste veľmi zručný človek, radosť na vás pozerať”. A on na to hovorí: “Pán farár, bol som v sobotu v kostole, keď ste sobášili a naozaj sa mi to veľmi páčilo. Ja viem robiť rukami, ale robiť hubou ako vy, by som veru neodokázal”!

Bratia a sestry!

Vedomie o tom, že stojíme a budeme aj vo večnosti stáť pred naším nebeským Otcom a pred Pánom Ježišom, je pre nás dôvodom takej snahy, aby naša služba a život niesli znaky posvätenia. Najmä však dôvodom toho, aby sa oslavoval vo všetkom, čo cirkev koná, sám Boh, náš nebeský Otec a náš Pán! On nech je aj dnes medzi nami oslavovaný a vyvýšený s vďaku a dobrorečením. “On má slávu a moc na veky vekov!” Amen

9.nedeľa po Svätej Trojici – CZ Košariská 2014 – Ľ.Batka st.

Leave a Reply