Pápež

 

Rímskokatolícka cirkev považuje rímskeho pápeža za Kristovho námestníka na zemi, ktorý má učiteľskú i jurisdikčnú moc nad celou cirkvou.

Autorita pápežov ako rímskych biskupov sa upevňovala v cirkvi len postupne. Súvisela s tým, že Rím bol hlavným mestom rímskej ríše. Predsa však pápež pôvodne nedosadzoval biskupov na celom svete a nebol považovaný za neomylného vo veci učenia a mravov. V stredoveku ešte koncily zosadzovali pápežov a uznesenia koncilov musel rešpektovať aj pápež.

Skutočný rozvoj pápežskej moci začal na 1.vatikánskom koncile r.1870. Vtedy bolo prijaté učenie o pápežskej neomylnosti. Bolo to tak neobvyklé učenie, že jedna časť biskupov sa oddelila od rímskokatolíckej cirkvi a vytvorila starokatolícku cirkev. Podľa tohto učenia pápež môže určitý článok viery slávnostne (ex cathedra) vyhlásiť za neomylný, aj keby nemal dostatočnú oporu v Biblii. Tak bez akéhokoľvek seriózneho biblického podkladu bolo dogmatizované učenie o nepoškvrnenom počatí panny Márie (1854), i o jej telesnom nanebovzatí (1950). Dnes je situácia v katolíckej cirkvi taká, že nijaké uznesenie koncilu nie je platným, ak s ním nevysloví súhlas aj pápež. Postupne sa rozširovala aj jurisdikčná právomoc pápeža. Dnes už nemožno byť biskupom bez toho, že by ho nevymenoval priamo pápež. O protestantských cirkvách sa zase hovorí, že nie sú vôbec cirkvami, len náboženskými spoločnosťami, lebo sa odmietajú podrobiť pápežovi. Podrobiť sa pápežovi je sa vraj treba iure Divino, teda z Božieho práva, to znamená taká je Božia vôľa.

Učenie o pápežstve sa odvoláva na miesto Mt 16,16-18. Kristus tu vraj zasľubuje Petrovi, že na ňom založí svoju cirkev. Poukazuje sa aj na centrálnu úlohu Petrovu medzi dvanástimi učeníkmi. Oscar Cullmann však správne poukazuje na to, že určitú centrálnu úlohu v prvotnej cirkvi hral apoštol Peter len spočiatku. Potom už táto úloha prechádza na Jakuba, brata Pánovho. Na apoštolskom konvente v Jeruzaleme (Sk 15) predsedá už Jakub. Je nepredstaviteľné, aby tu nepredsedal Peter, ak by bol pápežom.

Miesto Mt 16,16-18 je nejasné. Sú možné rôzne výklady tohto miesta. Reformátori boli presvedčení, že Kristus nechce povedať, že základom cirkvi bude Peter, ale viera v Krista, ktorú Peter práve predtým vyznal. Jeden z možných výkladov je však aj ten, že tu Kristus predpovedá Petrovi, že skrze neho dôjde k založeniu kresťanskej cirkvi na svätodušné sviatky v Jeruzaleme.  Peter kázal a bolo pokrstených prvých 3000 ľudí. Cirkev bola založená v dôsledku Petrovej kázne. V tom zmysle môže platiť zasľúbenie, že na Petrovi bude založená cirkev.

Ak by bol Peter považovaný v prvotnej cirkvi za pápeža, apoštol Pavel by si nemohol dovoliť viesť s ním taký zásadný spor ako viedol o vzťahu ku kresťanom z pohanstva (Gal 2,11-21). Nakoniec v cirkvi zvíťazilo Pavlovo stanovisko. Pre apoštola Pavla Peter zrejme nebol neomylným pápežom, keď s Petrom viedol prudké spory o zásadných veciach.

Písmo jasne hovorí, že stĺpmi v prvotnej cirkvi boli Jakub, Kéfas (Peter) a Ján (Gal 2,9). Všimnime si poradie, Peter tu vôbec nie je menovaný ako prvý, len ako druhý. Ak by bol v prvotnej cirkvi Peter pápežom, nemohol Pavel hovoriť o troch stĺpoch v cirkvi. Priebeh apoštolského koncilu (Sk 15) vôbec nevyzerá tak, že by tu rozhodoval len Peter, ale posledné slovo tu má Jakub a spolu s ním aj ostatní apoštolovia. Nijaký Petrovský primát tu nevidieť.

Z týchto dôvodov aj pravoslávna cirkev neuznáva rímskeho pápeža za hlavu celej cirkvi. Podľa pravoslávnych všetci biskupi sú spolubiskupmi a ich spoločnou hlavou nie je pápež, ale Ježiš Kristus. Tzv. Petrovský primát rímskych pápežov ostatní patriarchovia cirkvi nikdy neuznávali.

Tento vývoj smerom k nárokom rímskych pápežov viedol nakoniec k rozdeleniu cirkvi, urobil z jednej kresťanskej cirkvi konfesionálne cirkvi a dodnes je najväčšou prekážkou ekumenického zjednotenia  cirkví. Dokiaľ bude mať Rím takéto nároky rozkazovať iným, jednoty cirkvi nebude, lebo si predstavuje ekumenizmus ako návrat všetkých pod pápežskú zvrchovanosť. V pravej ekuméne však nejde o ekumému pod pápežom, ale o ekuménu s pápežom. Ekuména návratu do Ríma nemá šancu. Podriadenie sa pápežovi nie je jediná možnosť ako dosiahnuť jednotu cirkvi.

Nemecký historik Leopold von Ranke napísal kedysi dvojzväzkové dielo "Rímski pápeži". Tu zachycuje obrovské hriechy, v ktorých sa niektorí pápeži dopúšťali. Ako v takýchto prípadoch hovoriť o neomylných Kristových námestníkoch?

A predsa myšlienka jedného predstaviteľa kresťanskej cirkvi má aj veľký pozitívny zjednocujúci význam pre celú kresťanskú cirkev na zemi. Netreba pritom uznať pápežskú neomylnosť, netreba ani, aby pápež menoval všetkých biskupov. Podľa Filipa Melanchtona (viď jeho podpis pod Šmalkaldskými článkami, ale túto myšlienku vyslovil aj Martin Luther sám), ak by pápež uznal evanjelikom ich učenie podľa Písma, mohol by byť hovorcom celého kresťanstva a predsedať na konciloch biskupov, ale nie z Božieho práva, ale iure humano (z ľudského práva). Mohol by byť medzi kresťanskými biskupmi primus inter pares (prvý medzi rovnými) a mať čestný primát ako predseda univerzálnej cirkvi. Myšlienka neomylného pápeža, ktorý zároveň dosadzuje všetkým cirkvám biskupov podľa svojho výberu, je však pre všetky kresťanské cirkvi (včítane pravoslávnych) neprijateľná. Takáto predstava pápežstva je vlastne prekážkou ekumenického zjednotenia cirkví, lebo takémuto pápežovi sa ani pravoslávni ani protestanti nepodriadia. Ak má dôjsť k zjednoteniu všetkých kresťanských cirkví v jednej cirkvi, nemôže to byť jedna uniformovaná cirkev, ale musí to byť federácia cirkví, akú navrhol medzi iným aj katolícky teológ Karl Rahner (hoci Vatikán ho za to kritizoval), v ktorej pápež je len prvý medzi ostatnými biskupmi v jednej zjednotenej cirkvi, ale všetky cirkvi si svoju vlastnú identitu v nej ponechajú.
 

Rímskokatolícka cirkev považuje rímskeho pápeža za Kristovho námestníka na zemi, ktorý má učiteľskú i jurisdikčnú moc nad celou cirkvou. Autorita pápežov ako rímskych biskupov sa upevňovala v cirkvi len postupne. Súvisela s tým, že Rím bol hlavným mestom rímskej ríše. Predsa však pápež pôvodne nedosadzoval biskupov na celom svete a nebol považovaný za neomylného vo veci učenia a mravov. V stredoveku ešte koncily zosadzovali pápežov a uznesenia koncilov musel rešpektovať aj pápež. Skutočný rozvoj pápežskej moci začal na 1.vatikánskom koncile r.1870. Vtedy bolo prijaté učenie o pápežskej neomylnosti. Bolo to tak neobvyklé učenie, že jedna časť biskupov sa oddelila od rímskokatolíckej cirkvi a vytvorila starokatolícku cirkev. Podľa tohto učenia pápež môže určitý článok viery slávnostne (ex cathedra) vyhlásiť za neomylný, aj keby nemal dostatočnú oporu v Biblii. Tak bez akéhokoľvek seriózneho biblického podkladu bolo dogmatizované učenie o nepoškvrnenom počatí panny Márie (1854), i o jej telesnom nanebovzatí (1950). Dnes je situácia v katolíckej cirkvi taká, že nijaké uznesenie koncilu nie je platným, ak s ním nevysloví súhlas aj pápež. Postupne sa rozširovala aj jurisdikčná právomoc pápeža. Dnes už nemožno byť biskupom bez toho, že by ho nevymenoval priamo pápež. O protestantských cirkvách sa zase hovorí, že nie sú vôbec cirkvami, len náboženskými spoločnosťami, lebo sa odmietajú podrobiť pápežovi. Podrobiť sa pápežovi je sa vraj treba iure Divino, teda z Božieho práva, to znamená taká je Božia vôľa. Učenie o pápežstve sa odvoláva na miesto Mt 16,16-18. Kristus tu vraj zasľubuje Petrovi, že na ňom založí svoju cirkev. Poukazuje sa aj na centrálnu úlohu Petrovu medzi dvanástimi učeníkmi. Oscar Cullmann však správne poukazuje na to, že určitú centrálnu úlohu v prvotnej cirkvi hral apoštol Peter len spočiatku. Potom už táto úloha prechádza na Jakuba, brata Pánovho. Na apoštolskom konvente v Jeruzaleme (Sk 15) predsedá už Jakub. Je nepredstaviteľné, aby tu nepredsedal Peter, ak by bol pápežom. Miesto Mt 16,16-18 je nejasné. Sú možné rôzne výklady tohto miesta. Reformátori boli presvedčení, že Kristus nechce povedať, že základom cirkvi bude Peter, ale viera v Krista, ktorú Peter práve predtým vyznal. Jeden z možných výkladov je však aj ten, že tu Kristus predpovedá Petrovi, že skrze neho dôjde k založeniu kresťanskej cirkvi na svätodušné sviatky v Jeruzaleme. Peter kázal a bolo pokrstených prvých 3000 ľudí. Cirkev bola založená v dôsledku Petrovej kázne. V tom zmysle môže platiť zasľúbenie, že na Petrovi bude založená cirkev. Ak by bol Peter považovaný v prvotnej cirkvi za pápeža, apoštol Pavel by si nemohol dovoliť viesť s ním taký zásadný spor ako viedol o vzťahu ku kresťanom z pohanstva (Gal 2,11-21). Nakoniec v cirkvi zvíťazilo Pavlovo stanovisko. Pre apoštola Pavla Peter zrejme nebol neomylným pápežom, keď s Petrom viedol prudké spory o zásadných veciach. Písmo jasne hovorí, že stĺpmi v prvotnej cirkvi boli Jakub, Kéfas (Peter) a Ján (Gal 2,9). Všimnime si poradie, Peter tu vôbec nie je menovaný ako prvý, len ako druhý. Ak by bol v prvotnej cirkvi Peter pápežom, nemohol Pavel hovoriť o troch stĺpoch v cirkvi. Priebeh apoštolského koncilu (Sk 15) vôbec nevyzerá tak, že by tu rozhodoval len Peter, ale posledné slovo tu má Jakub a spolu s ním aj ostatní apoštolovia. Nijaký Petrovský primát tu nevidieť. Z týchto dôvodov aj pravoslávna cirkev neuznáva rímskeho pápeža za hlavu celej cirkvi. Podľa pravoslávnych všetci biskupi sú spolubiskupmi a ich spoločnou hlavou nie je pápež, ale Ježiš Kristus. Tzv. Petrovský primát rímskych pápežov ostatní patriarchovia cirkvi nikdy neuznávali. Tento vývoj smerom k nárokom rímskych pápežov viedol nakoniec k rozdeleniu cirkvi, urobil z jednej kresťanskej cirkvi konfesionálne cirkvi a dodnes je najväčšou prekážkou ekumenického zjednotenia cirkví. Dokiaľ bude mať Rím takéto nároky rozkazovať iným, jednoty cirkvi nebude, lebo si predstavuje ekumenizmus ako návrat všetkých pod pápežskú zvrchovanosť. V pravej ekuméne však nejde o ekumému pod pápežom, ale o ekuménu s pápežom. Ekuména návratu do Ríma nemá šancu. Podriadenie sa pápežovi nie je jediná možnosť ako dosiahnuť jednotu cirkvi. Nemecký historik Leopold von Ranke napísal kedysi dvojzväzkové dielo "Rímski pápeži". Tu zachycuje obrovské hriechy, v ktorých sa niektorí pápeži dopúšťali. Ako v takýchto prípadoch hovoriť o neomylných Kristových námestníkoch? A predsa myšlienka jedného predstaviteľa kresťanskej cirkvi má aj veľký pozitívny zjednocujúci význam pre celú kresťanskú cirkev na zemi. Netreba pritom uznať pápežskú neomylnosť, netreba ani, aby pápež menoval všetkých biskupov. Podľa Filipa Melanchtona (viď jeho podpis pod Šmalkaldskými článkami, ale túto myšlienku vyslovil aj Martin Luther sám), ak by pápež uznal evanjelikom ich učenie podľa Písma, mohol by byť hovorcom celého kresťanstva a predsedať na konciloch biskupov, ale nie z Božieho práva, ale iure humano (z ľudského práva). Mohol by byť medzi kresťanskými biskupmi primus inter pares (prvý medzi rovnými) a mať čestný primát ako predseda univerzálnej cirkvi. Myšlienka neomylného pápeža, ktorý zároveň dosadzuje všetkým cirkvám biskupov podľa svojho výberu, je však pre všetky kresťanské cirkvi (včítane pravoslávnych) neprijateľná. Takáto predstava pápežstva je vlastne prekážkou ekumenického zjednotenia cirkví, lebo takémuto pápežovi sa ani pravoslávni ani protestanti nepodriadia. Ak má dôjsť k zjednoteniu všetkých kresťanských cirkví v jednej cirkvi, nemôže to byť jedna uniformovaná cirkev, ale musí to byť federácia cirkví, akú navrhol medzi iným aj katolícky teológ Karl Rahner (hoci Vatikán ho za to kritizoval), v ktorej pápež je len prvý medzi ostatnými biskupmi v jednej zjednotenej cirkvi, ale všetky cirkvi si svoju vlastnú identitu v nej ponechajú.

4 Komentáre k “Pápež

  1. PRETORIAN

    K jednotlivým rôznym výkladom Biblie – Svätého Písma pripájam nasledovné…

    2 Pt 1, 19-21

    Prorocké slovo je pre nás pevnejšie. A vy dobre robíte, že hľadíte naň ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste, kým nesvitne deň a nevzíde vo vašich srdciach zornica. Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.

    K Petrovmu primátu…

    Keď si všimneš, tak aj v Starom aj v Novom Zákone máš príklady, kedy Bohom vyvolení ľudia dostávajú nové meno, ktoré nahrádza ich staré, teda aj ich starú osobnosť a poslanie, pretože Boh si ich vybral na svoje ciele (napr. Abram – Abrahám, Jakub Izrael (?), Šavol – Pavol,…). Preto Ježiš dáva Šimonovi nové meno – Peter (Petrus – Kéfas) Jn 1, 42

    A priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: "Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas," čo v preklade znamená Peter.

    Mt 16, 16-19 (len 16-18 nestačí!)

    16: Odpovedal Šimon Peter: "Ty si Mesiáš, Syn živého Boha." 17: Ježiš mu povedal: "Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. 18: A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. 19: Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi."

    Dostal snáď Jakub druhé meno alebo nejaké kľúče??? A akého pána to má byť brat???  Zach 12,10 (…jediný a prvorodený syn Boží…)

    "Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb; potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným."

    Čo sa týka jednotlivých dogiem RKC, ide o formálne uznanie niečoho, čomu verili už prví kresťania a táto viera sa tiahne od apoštolských čias až do súčasnosti. Preto vyhlásenie niečoho za dogmu nie je výplod pápeža, ktorý sa dobre vyspal, ale ide o dlhodobý (aj niekoľkostoročný) proces skúmania istej známej a tradovanej pravdy, ktorá sa vyhlásením za dogmu len definitívne potvrdí a zjednotí v celej cirkvi. To je tá jednota vo viere, za ktorú sa modlil Ježiš. Lebo Boh svojho zástupcu vedie Duchom Svätým, a to bez ohľadu na jeho hriešnosť, slabosť alebo omylnosť v ľudskom konaní.

    A na záver k tej nemožnosti spojenia sa cirkiev pod pápežom…

    Ak si v posledných dňoch pozeral správy, určite si zaregistroval iniciatívu o opätovné spojenie RKC a PC pod pápežom, aj keď si obe cirkvi zachovajú svoju vlastnú liturgiu.

    1. zaregistroval iniciatívu o opätovné spojenie RKC a PC pod pápežom – uveď mi prosím odkaz na tieto správy z posledných dní.

        1. mustafa

          Tam nejde o vieroucne spory. Problem je jednoduchy a neprekonatelny. Rimsky biskup – byvaly rimsky patriarcha – sa citi ako hlava vsetkych pravovernych krestanov a chce sefovat vsetkemu. Pravoslavni patriarchovia v tom maju tiez jasno, a to tak, ze rimsky primat je cestny primat, ale nie rozhodovaci a vieroucny. A na tomto sa nezhodnu nikdy.

          Vsetky vieroucne spory su tym padom irelevantne. Nehladiac na to, kazdemu mimo RKC je jasne, ze su pre ludi v RKC len druhotiredni. Mohli by o tom svoje rozpravat prislusnici "zjednotenych" vychodnych cirkvi, ktorych beru v Rime ako podnozku.

Komentovať