2.slávnosť veľkonočná

Tú vieru čistú – nalej v nás, vzkriesený Kriste, Mesiáš.

Nech veríme, že vstali si, vstal,

Abys´ nám život zachoval! Amen (MR)

Ján 20,11-18:

„Mária však stála von pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu (12) a na mieste, kde ležalo telo Ježišovi, videla sedieť dvoch anjelov v bielom rúchu, jedného pri hlave a druhého pri nohách.(13) Títo jej povedali: Žena, čo plačeš? Odpovedala im: Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili. (14) Ako to povedala, obrátila sa a videla Ježiša stáť, ale nevedela, že je to Ježiš. (15) I riekol jej Ježiš: Žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona si myslela, že je to záhradník, a povedala Mu: Pane, ak si ty odniesol, povedz mi, kam si ho položil, a ja si Ho odnesiem. (16) Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátila a povedala Mu po hebrejský: Rabbúní! /to znamená Majstre!/ (17) Ježiš jej riekol: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. (18) A Mária Magdaléna šla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že jej to povedal.“ Amen

Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Kristu, Pánovi!

Existuje poviedka, ktorá má názov: Moderný človek. Veľmi výstižne predstavuje tragiku dnešného moderného človeka. Jej obsah je v stručnosti takýto: Dvaja beduíni našli len pár metrov od oázy v ktorej bola studňa, telo mŕtveho človeka. Zomrel vysilený a vysmädnutý. „Ako je možné, že tento človek zomrel, keď mal tak blízko – na dosah ruky vodu a tak možnosť záchrany?“- Druhý mu odpovedal: bol to moderný človek. On si myslel, že to , čo vidí pred sebou nie je skutočnosť, ale fatamorgána.“ (Prelud)

Veľká noc je veľkou previerkou našej viery. Sme tu priamo pri centrálnom bode našej kresťanskej viery a nádeje. Je pred nami ako oáza pokoja, radosti a života a v nej  vzkriesený Ježiš, ktorý nám ponúka to, čo ponúkol napr. žene Samaritánke pri Jákobovej studni. „Voda, ktorú mu ja dám , bude v ňom prameňom vody, prúdiacej k večnému životu“. (J 4,14)

     A predsa, koľkí sa ostýchajú do tejto oázy vstúpiť ? Koľkí veľkonočné evanjelium považujú iba za akúsi fatamorgánu, za akési zdanie, ale nie za skutočnosť?

Iste, naplno prijať tento Boží skutok a čin, naplno uveriť, nie je niečo samozrejmé a prirodzené. Tu musíme vždy nanovo s naším otcom M.Lutherom povedať a vyznať slovami Malého katechizmu: „Verím, že ja zo svojho rozumu a z vlastnej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána veriť, ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval…“ (Vysvetlenie 3.čl.Kréda) Toto poznanie platí nielen o samotnom Lutherovi, ale o každom úprimne veriacom. Preto musíme povedať, že nielen moderný človek je nedôverčivý, alebo maloverný, ale takí ľudia boli v každej dobe . Takí boli aj emauskí učeníci, o ktorých sme počuli z dnešného Lukášovho evanjelia. Aj im  Pán Ježiš musel adresovať výčitku: “Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci“. ( Lk 24, 25)

     Ale nestačí slová prorokov počuť a poznať. Dôležité je im veriť ako slovám Božím. To, čo hovorili proroci SZ, to boli slová inšpirované Duchom Božím.“ Lebo nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení, hovorili svätí ľudia Boží“- pripomína nám slovo apoštola Petra. ( 2 Pt 1, 21) A okrem toho stále platí :“…že ani jedno proroctvo nepripúšťa samovoľný výklad“.(v.20)

Preto si uvedomujeme, že aj vtedy, po udalostiach Veľkého Piatku a pri návšteve hrobu, v ktorom bol pochovaný Ježiš , to nemali zbožné ženy, alebo učeníci jednoduché. Za skupinu žien, ktoré mali rady Ježiša a považovali Ho svojho Učiteľa, povedal Mária Magdaléna učeníkom: „Vzali Pána z hrobu a nevieme, kde Ho položili. (J 20, 2) Podobné pocity mali aj učeníci Peter a Ján, ktorí prázdny hrob a zmiznutie Pánovho tela považovali skôr za Jeho posmrtné zneuctenie ako Jeho oslávenie. Akoby zabudli na Božiu moc;  viac mysleli na vykrádačov hrobov.

Obrazom bezmocnosti , nešťastia a malovernosti je najmä Mária Magdaléna. „Mária však stála von pri hrobe a plakala“.(v.11) Plač- to bolo všetko, na čo sa vtedy zmohla. Jej túžba a snaha – pomazať mŕtve telo Ježišovo vyšla navnivoč. Nakúpené vonné veci boli zbytočné, služba mŕtvemu bola prekazená.

Vtedy z miesta, kde ležal predtým Ježiš jej zaznel hlas anjela: “ Žena , čo plačeš?“ Nemala dôvod k plaču, ale ona o tom vtedy ešte nevedela. Preto opakuje svoje presvedčenie: „Vzali mi Pána a neviem, kam ho položili“.

Pre slzy nevidela skutočnosť, pre bolesť v srdci nevnímala realitu. Nechápe, že opak je pravdou. Pána Ježiša jej nikto nevzal. Pravdou je, že skutočného Pána dostala. A nielen ona, ale celý svet. Pána nad životom a smrťou. Pána, ktorému je daná všetka moc…Pána, ktorý už predtým vztýčil zástavu víťazstva života aj v ríši zosnulých. (Zostúpil do pekiel…)

Evanjelista Ján, keď neskôr písal o tejto udalosti, poznamenal, že Mária zrazu zacítila zvláštny pohľad očí, ktoré sa na ňu pozerali a ona sa rýchlo otočila. Vtedy videla Ježiša stáť – ale nevedela, že je to Ježiš. Vo svojej duchovnej slepote si myslela, že je to záhradník . A Ježiš jej znova kladie tú istú otázku ako Boží posol: „Čo plačeš? Koho hľadáš?“.

– Je to hlboká a ďalekosiahla otázka: Koho hľadáš? Hľadala skutočne Syna Božieho, alebo iba milého, múdreho človeka, ktorý pre svoje učenie ukončil svoj život v hlbokom zavrhnutí a ponížení? Aj my sa musíme pýtať, keď sa stretáme s Ježišovým učením, alebo s Jeho osobnosťou: Koho hľadáme a koho vidíme v osobe Ježiša? Syna tesára z Nazaretu, učiteľa mravnosti, alebo náboženstva?

Hľadáme v tom prvom dni po sobote a vo všetkých ostatných nedeliach mŕtveho Ježiša, ktorého pamiatku si chceme uctiť raz kvetmi, inokedy spomienkami, alebo nejakou inou službičkou – alebo hľadáme Toho, ktorý nám sám chce a môže zásadne a bytostne slúžiť? „Lebo Syn človeka neprišiel preto, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých“

Jeho ďalšia otázka je iste plná lásky, súcitu a snahy pomôcť tejto žene k správnemu poznaniu a videniu Ježiša ako vzkrieseného Mesiáša, Spasiteľa. Pán sa jej prihovára celkom osobne a volá ju po mene, tak, ako to urobil už mnohokrát predtým! Oslovuje ju láskavo: Mária!

Bratia a sestry!

Aj nás všetkých Pán Ježiš pozná veľmi dobre. Pozná nás po mene a považuje nás za svoje ovečky od chvíle Krstu svätého. Prorok Izaiáš spomína, že už ľud SZ oslovil láskavo Pán Boh, keď mu riekol: “Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom; môj si ty“. ( Iz 43, 1) V Krste svätom nás osobne povolal a pozval k pravému a správnemu poznaniu Jeho milosti a lásky. On živý Pán chce vždy slúžiť nám, mŕtvym v hriechoch a v prestúpeniach, alebo aj mŕtvym v nevere, či v pochybnostiach o Jeho plnom a pravom živote. Práve neveru vyčítal vždy aj svojím učeníkom, aj Petrovi, ktorému riekol: “Ó, malej viery, prečo si pochyboval“? (Mt 14, 21 b)

Zmŕtvychvstanie Pána Ježiša znamenalo a znamená, že sa mení zásadným spôsobom vzťah človeka a prístup človeka k Nemu ako Víťazovi nad smrťou a Božiemu Synovi, Spasiteľovi. Mária Magdaléna, oslovená Pánom, ešte chvíľu zostala v zajatí svojich predchádzajúcich predstáv. Pána Ježiša oslovuje: „ Rabbúní „ – totiž majster, čiže učiteľ. Chce Ježiša objať a prejaviť Mu svoju lásku. V jej srdci však postupne smútok mizne a rodí sa pravá veľkonočná radosť a nádej.

Bratia a sestry v Pánovi!

K tejto radostnej nádeji chce Pán Ježiš priviesť i nás všetkým. Zároveň však učí Máriu a chce učiť všetkých svojich – že Jeho vzkriesením začína aj Jeho návrat k Otcovi, návrat do slávy neba. On vykonal a dokonal dielo spásy a ponúka Ho nám. Jeho vzkriesenie , ako prejav Božej moci je niečím úplne novým v dejinách sveta. On je prvotina vzkriesených. Vzkriesenie je nové stvoriteľské dielo, ktoré prevyšuje to prvotné stvorenie. Ježiša už nemožno preto objať, uchopiť, alebo sa ho akýmkoľvek spôsobom zmocniť. Vstal v novom oslávenom tele a medzi Ním a nami, ktorí žijeme v starom tele je odstup. Preto hovorí Márii : „Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi“.

My  sa s Ježišom môžeme stretnúť a byť s Ním vždy len tak, ako chce On. V Jeho slove, alebo telesne vo sviatosti Jeho svätej Večere. V chlebe a víne, o ktorom hovorí: toto je moje telo…toto je krv novej zmluvy. Ak príjme Jeho oslovenie a Jeho službu, pomoc a milosť tu časne- máme nádej , že Ho raz uvidíme a budeme s Ním v sláve, spolu so všetkými vernými.

Vzkriesenie Ježiša nám prináša dar nového a večného života a službu Záchrancu. Ono znamená napokon aj pozvanie k pravej službe. Tá spočíva v prinášaní zvesti o Ňom ako živom a vzkriesenom Pánovi tým, ktorí to ešte nevedia, alebo sa s Ním v Jeho slove ešte nestretli. Pán hovorí aj Márii: “Choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a vášmu Otcovi“.

Aj tu opäť Kristus Pán preukazuje svojim lásku a milosť. Menuje učeníkov svojim bratmi a synmi svojho nebeského Otca. To je veľké povzbudenie aj pre nás! Potom na Jeho službu môžeme odpovedať našou správnou službou. Lebo mŕtvemu Ježišovi sa slúžiť nedá – je však možné slúžiť Mu ako živému Pánovi.

V čom spočíva takáto služba? – Spočíva v zvestovaní milosti, radosti a nádeje všetkým, ktorí tieto hodnoty hľadajú a potrebujú . Nájdeme ich vždy v Tom, ktorý sa stal a zostáva naším bratom a obnoviteľom nášho synovstva vo vzťahu k nebeskému Otcovi. Tento vzťah je dôležitý preto, aby sme Otcom skrze Syna boli raz prijatí do nebeských stanov. Bez Ježiša, ako Pomocníka a dobrého Pastiera k Bohu nemožno prísť. S Ním však máme nádej večného blahoslavenstva. Vďaka Bohu za tento skutok pre nás a pre celý svet.

Kiež toto posolstvo od Kristovho otvoreného hrobu nachádza odozvu aj v našich srdciach , ako aj v srdciach tých, ktorých máme radi a ktorých môžeme pozývať do spoločenstva s Ním tu v časnosti, i vo večnosti. Amen

 

2.slávnosť veľkonočná   – Ľubomír Batka st.

Komentovať