Pamiatka posvätenia chrámu – Myjava

          Pamiatka posvätenia chrámu – Myjava

Ž 42, 1 – 9:

    “Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, / tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože! / / (3) Duša mi žízní po Bohu, po živom Bohu, / kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár? // (4) Slzy sú mojím chlebom vo dne – v noci, / keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh?// (5) Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce, že do Božieho domu v zástupe som chodieval / za hlasitého plesania a vďaky so svätiacim davom.// (6) Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne ?/  Očakávaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.// (7) Moja duša je skleslá vo mne, preto sa rozpomínam na Teba / z krajiny Jordána a Hermóna, z  vrchu Micár.// (8) Hlbina hlbine sa ozýva na hukot Tvojich vodopádov; / prevalili sa cezo mňa všetky Tvoje príboje a vlny. // (9) Hospodin svoju milosť vo dne posiela, v noci je pri mne Jeho pesnička, modlitba k Bohu môjho života”. Amen 

     Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!

    Pred časom som čítal bájku o žeriavovi, labuti a slimákoch. Jej obsah je nasledovný: “ V potoku sa brodil žeriav a hľadal slimáky. Priletela k nemu labuť, nuž sa dali do reči. Keďže žeriav dovtedy labuť nikdy nevidel, vyzvedal: ”Kto si?” – Som labuť”. – Kde si sa tu vzala?” “ – Priletela som z neba”. Labuť sa nadšene rozhovorila o stenách z jaspisu a perlových bránach a meste z čistého zlata, o láske a pokoji ktorý tam vládne…Žeriav ju však namrzene prerušil otázkou: “Sú v nebi slimáky?” Labuť sa zamyslela a povedala: ”Slimáka som tam nevidela ani jedného, tak asi slimáky v nebi nie sú”. – “Tak ani ja tam nebudem” rozhodol sa žeriav, –  “slimáky mám veľmi rád”.

     Milí priatelia,podobne to vyzerá aj medzi ľuďmi. Tak ako žeriav v spomínanej bájke rozmýšľajú dnes mnohí. Sú zaujatí a očarení pozemskými vecami natoľko, že nedokážu oceniť hodnoty večné a duchovné. Najmä nedokážu oceniť ponuku Kristovho evanjelia pre tento život a život budúceho veku. Slovami bájky povedané, mnohí majú radi svoje obľúbené “slimáky”, teda telesné veci ktoré sú im všetkým. Nech už sú tými slimákmi akékoľvek pozemské veci a hodnoty, mnohí im dávajú  prednosť pred všetkým a ostatné hodnoty ich nezaujímajú. Samozrejme, nemyslím pri tomto konštatovaní iba na domácich členov CZ, ale na celú naše ECAV a v širšom zmysle na všetkých ľudí. 

    Uvedomujeme si to najmä v súvise so sviatkom Pamiatky posvätenia chrámu, ktorú dnes na Myjave svätíme. Ľudový názov tohoto sviatku je ”hody” a mnohým rodinám práve toto označenie navodzuje zmysel a cieľ tohoto sviatku. Hody v zmysle duchovného “hodovania”, prijímania ponuky Božieho slova, ktoré sa deje v chráme na službách Božích mnohým veľa nehovorí. Preto aj túžba po chráme, v ktorom sa v slove a sviatostiach stretáme s Pánom Bohom je často mnohým rodinám nezrozumiteľná a vzdialená. To, čo žalmista vyslovil a vyspieval ako horúcu túžbu a dokonca ako základ svojho života, je neraz na hony vzdialené túžbam dnešných ľudí. 

     Verím, že vy mnohí k nim nepatríte. Naopak, stretáme sa tu ako ľud Boží, ktorý túži po chráme, po Božom oslovení a ktorý si váži odkaz našich verných evanjelických predkov. My aj dnes chceme rovnako zmýšľať, rovnako dúfať a veriť, s rovnakou horlivosťou pokračovať ako oni, odchovaní príkladom veriaceho žalmistu a mnohými svedkami viery, na ktorých myslíme. Keď voláme na cesty do chrámu dnes, ide nám predovšetkým o pravú zbožnosť a vieru, ktorej hodnota je väčšia ako akékoľvek pozemské hodnoty. Preto: 

           Naša túžba po slove Božom a Kristovom nás vedie

1.  k spomienkam vďačnosti

2.  k aktuálnej vernosti

3.  k prijatiu novej milosti

   Milí priatelia, bratia a sestry v Pánu!

     Nie každý cirkevný zbor v našej cirkvi mal to šťastie, že mal vo svojom strede ľudí, ktorí mali historické myslenie a cítenie a zaznamenali to najdôležitejšie z histórie zboru, ako práve Myjava. Bohaté dejiny Myjavy sú svedectvom mnohých spásonosných Božích skutkoch pomoci, predivnej ochrany v časoch pohnutých a nebezpečných. Myslíme dnes aj na službu prvého známeho evanjelického farára Jána Plachtu (1586 -1615) a stavbu prvého dreveného kostola na Starej Myjave, ale aj na horlivosť vtedajších patrónov cirkvi, ktorí sa založenie obce a CZ zaslúžili.                                                                                                                                                                                                                                                                                           (Konkrétne: zemský páni František a Pavel Nádaždy z Čachtíc). K spomienkam vďačnosti patrí služba oboch Krmanovcov a menovite nehynúce dielo Daniela Krmana ml., ktorého 280 – výročie mučeníckej smrti sme si mohli v tomto roku pripomenúť. On bol hlavným staviteľom a budovateľom druhého chrámu, ale aj duchovného Siona evanjelickej cirkvi v troch stoliciach Západného Slovenska ako superintendent – biskup. V jeho živote sa naplnilo to, čo jeho otec na smrteľnej posteli vyslovil ako otcovské požehnanie synovi, ktorý svoje duchovné hrivny a talenty nezakopal, ale bohato uplatnil v živote. “…

     Iste, milí priatelia, my už dnes tú túžbu po chráme a túžbu po reformačným duchom obnovej a čistej bohoslužbe nedokážeme prežívať a precítiť tak, ako tunajší ľud Boží v časom Krmanových. Vtedy ešte slová žalmistu zneli prirodzene a zrozumiteľne tunajšiemu ľudu Božiemu a dokázali sa s nimi naplno stotožniť. “Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože. Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár?”

    – Keď bol tunajšej cirkvi a evanjelikom násline odňatý chrám a s ním milovaný kňaz, škola a učiteľ, cirkevný majetok a keď hrozilo, že celé mestečko bude vypálené, naplnili sa aj tie boľavé a horké slová žalmistove: ”Slzy sú mojím chlebom  dne – v noci, keď mi neprestajne hvoria: Kde je tvoj Boh? – Pre veriacich v každom čase bola spomienka na časy pokoja a spoločenstva na službách Božích vzácna a povzbudzujúca, ako aj žalmista hovorí: ” Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce, že do Božieho domu v zástupe som chodieval za hlasitého plesania a vďaky so svetiacim davom. Prečo si skleslá, duša moja a zmietaš sa vo mne? “ 

   Povzbudenie a posila v ťažkých časoch náboženskej poroby a neslobody bola jediná:“ Očakávaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem jemu, spaseniu svoje tváre, svojmu Bohu”.(v.6)

     Srdcia našich predkov skutočne pookriali, keď sa začal stavať spoločný chrám (artilulárny ) v Prietrži. Zástupy ľudu Božieho napriek ťažkostiam prichádzali zo všetkých strán Nitrianskej stolice. Aj Myjava mala v tomto kostolíku svoje lavice  a miesto. To bol čas 50 ročného tichého prenasledovania – čas duchovného útlaku, ale aj výsmechu vtedy už menšinovému evanjelickému spoločenstvu, jeho biednemu chrámu a jeho viere a nádeji. “Kde je tvoj Boh” – uškŕňali sa mnohí, užívajúc si moc a majetok evanjelickej cirkvi. Násilne dosadení nežiadaní pastieri dosahovali iba na oko misijné úspechy a nemali sa čím chváliť. Meno jedného na Myjave obzvlášť rezonovalo ako meno zlého, ktorým rodičia strašli svoje deti: Ak nebudeš poslúchať, príde Šimonfy!”

     Po 50 tych rokoch neslobody, predsa zasvitla zornička nového rána. Vydanie tolerančného patentu bolo lúčom do tmy pre jedných, ale pre druhých neslýchaným pohoršením a zradou. Jozef II. kvôli Tolerančnému patentu dodnes nemá svoje miesto v hrobke Habsburgovcov. Možnosť postaviť si “dom modlitby”, nový kostol hoci bez veže, ale predsa reprezentujúci život cirkvi i navonok, využila Myjava ako prvá v širokom okolí. Pozvala si nového farára Juraja Jozeffyho, ktorý už 20. júla 1973 vykonal  prvé služby Božie na dvore obecného domu. Už 21.4. 1784 boli položené základy nového chrámu a už 8.novembra 1785 bola jeho posviacka. (Dnes 225 výročie Pam.posvätenia)  Nepoznáme výšku nákladov, ale túžba po občerstvujúcom chlebe a vode života bola zrejmá v ľude, ktorý sa masovo priznal k viere otcov. Vyše 1000 rodín začalo stavať nielen kostol, ale aj faru a školu. Celkovú výšku nákladov nepoznáme, vieme len, že sa tak dialo za kurátorov: Samuela Stránskeho a Juraja Devána. Pretože Evanjelická cirkev od počiatku reformácie spájala dôležitosť zvesti Božieho slova s vyučovaním detí v škole. Cirkevné školy a vzdelanosť boli štepnicami cirkvi a ani dnes to nemá byť inak. 

Nie inak to bolo pri zadovážení troch nových veľkých zvonov ( Madian, Sv.Ján a Burian) v roku 1847 a pri zahájaní stavby monumentálnej veže v roku 1850 za farára Pavla Hajnóczyho, posvätenej 8.novembra 1856.

    Za tým všetkým vidno opäť to isté vyznanie, ako ho vyslovuje Žalmista: “Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože!  Duša mi žízní po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár?”

      My dnes k týmto spomienkam pripájame však aj spomienky na to, ako po vystavení kostola horlivo a úprimne prebiehal duchovný život v rodinách v celom zbore, v mestečku i v priľahlých dedinách a kopaniciach. Krásne svedectvo o tom vydal bukovský farár a historik Július Bodnár v prvej monografii Myjavy. Svedectvo, ako sa už v sobotu popoludní začínal svätil nedeľný deň aj v domácnostiach a všade znel spev nábožných piesní. 

   Možno my, najmä staršie generácie ešte pamätáme na rozprávanie našich starých rodičov a na ich spomienky, ku ktorým patrilo svätenie nedele i cesta do chrámu stáreže i mládeže v krásnych krojoch, keď nedeľa skutočne bola sviatočným dňom. Tým viac cez sviatky bolo vidieť aj tu priam davy ľudu Božieho. 

      –  Dnes nás možno deprimuje to, že už nie davy, ale iba “zvyšky ľudu Božieho” myslia na cesty do chrámu. Verím však, že príklad rodičov, starých rodičov a predchádzajúcich generácií nás môže duchovne povzbudiť k túžbe po Božom slove a evanjeliu, aby meno evanjelik znelo opäť hrdo.

          Bratia a sestry v Pánovi!

    Túžba po živom Bohu je predovšetkým túžbou po pravej bohoslužbe.  Chceme dnes spomínať aj preto, že nás tieto spomienky vekú k aktuálnej vernosti. Práve tu je možné prežívať prítomnosť Božiu. My, evanjelickí kresťania vieme, cítime a vyznávame: Tu, na službách Božích hovorí k nám sám Pán Boh. Tu je s nami a medzi nami Ten, ktorý povedal: “Kde sa dvaja, alebo traja zídu v mojom mene, tam som ja uprostred nich”. Tu na službách Božích a v spoločenstve rovnako cítiacich a vyznávajúcich, že je Ježiš Kristus prítomný v Slove, vo vode Krstu a v chlebe a víne pri Jeho sv. Večeri smieme sa posilniť vo viere.       

      Samozrejeme, tak to má a môže byť, – ale aj nemusí, ak sa totiž Slovo Božie a evanjelium nezvestuje čistotne a úprimne a ak sa rovnako úprimne neprijíma. “Čistotne” znamená toľko, že nesmieme zamieňať a premieňať slovo evanjelia za zákon Boží a naopak. Evanjelium hovorí o tom, čo Pán Boh vykonal a koná pre nás aj dnes. Ten Boh, ktorý konal za Mojžiša, za Abraháma, v čase patriarchov, prorokov a potom v Kristu Ježiši  –  je ten istý živý a prítomný Pán Boh. Koná tak, ako zasľúbil. Veriaci kresťan má vedieť o spásonostných činoch a skutkoch Božích, najmä o tom, čo v Ježišovi Kristovi Boh vykonal. Ak to vieme, slúži to k našej spáse, k záchrane a nášmu dobru. To je sila evanjelia, ako apoštol Pavel v liste rímskym napísal:”Evanjelium Kristovo je mocou Božou na spasenie každému veriacemu”. (R 1, 16…)

    Byť v spoločenstve s Pánom Bohom a Pánom a Kráľom znamená počuť aj Jeho zákon. To sú slová o tom, čo my máme robiť, resp. čo robiť nemáme. Čo je hriech a ako hriech škodí telu, duši a naším vzťahom už v časnosti, a môže škodiť aj v budúcnosti. Jedno i druhé je treba vždy nanovo pripomínať, pravda s tým, že prvšie a dôležitejšie je to, čo vykonal a koná Boh v Kristu skrze Ducha Svätého pre nás.

    Bratia a sestry v Pánovi!

   II. Každá doba má svoje výšiny, má však aj svoje “hlbiny” a tiesňavy, v ktorých “hučia vodopády a príboje” . Dnes nám je možno bližšie a viac zrozumiteľné toto slovo žalmistu, ktoré hovorí o skúškach viery, o podlomení nádeje a o vnútornom boji viery. Aj v súčasnosti platí aj to druhé slovo žalmistu:“Slzy sú mojím chlebom vo dne v noci –  keď mi neprestajne hovoria: Kde je Tvoj Boh? 

      Mnohí z nás sami v sebe, niekedy aj nahlas hovoria so žalmistom: “Moja duša je skleslá vo mne, preto sa rozpomínam na Teba … Hlbina hlbine sa ozýva na hukot Tvojich vodopádov, prevalili sa cezo mňa všetky Tvoje príboje a vlny.”     

      Áno, všelijaké ťažkosti doliehajú na nás aj dnes. Mnohí kresťania nerozumejú tomu, ak Pán Boh skúša našu vieru a nádej.  Mnohých bolí, keď im vlastné deti, alebo vnúčatá hovoria: “Kde je tvoj Boh”? Ja sa mám dobre, aj bez viery, vďaky dobrorečenia Pánu Bohu.” Iní sú skleslí, ak vidia ľudí – ako tých žeriavov-  iba loviť a získavať to, čo slúži telesnému životu. Isteže aj “slimáky” sú darom od Pána Boha, ale nie jediným, ani najväčším. Samozrejme, nechceme tvrdiť, že by Pán Boh nedával dary všetkým ľuďom a to aj bez ich modlenia. Lenže mnohí zabudli a zabúdajú za telesné a časné dary ďakovať. To je znepokojujúce, pretože platí:“Bez viery nemožno sa ľúbiť Bohu”! 

Preto sa povzbudzujme aj dnes stálej vernosti.    

    Bratia a sestry v Pánovi!     

     III. Každá nedeľa a sviatok je tichým oslovením a pozvaním k obnoveniu prvej lásky k Pánu Bohu, ale aj obnovením dôvery o novej milosti. Njmä dnešná nedeľa, posledná v cirkevnom roku, nedeľa večnosti, nám pripomína aj Pánovo zasľúbenie: “Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď by umrel.” Viera v Krista námk dáva nádej nielen pre tento život, ale aj pre večnosť v “novom Jeruzaleme”. V ňom nebude už chrám, lebo sám Pán bude s nami tvárou v tvár. Neklesajme preto na duchu. Vo všetkých časných skúškach platí aj nám: Nezúfaj stádečko malé!     

   Novú milosť, aj keď neraz po dlhom období, prijímali aj minulé generácie. Božia ruka nie je prázdna ani dnes. Aj na naše obavy a úzkosti, na náš smäd a náš hlad, má Pán Boh dobrú odpoveď, pretože Hospodin má viac, ako rozdal!  Dôverujme skúsenosti veriaceho žalmistu, ktorý hovorí: “Hospodin svoju milosť vo dne posiela, v noci je pri mne Jeho pesnička, modlitba k Bohu môjho života”

      Všade tam, kde neprestanú a neumĺknu naše piesne, naše modlitby, naše odpovede na Božie slovo a na dar evanjelia, tam smieme očakávať novú milosť. Smieme čakať nové dôkazy Božej moci a pomoci. On sám nás zbavuje strachu zo zajtrajšieho dňa i z ďalšej budúcnosti. To, čo dnes možno vyzerá hrozivo, beznádejne, vrátane poslednej cesty človeka – On sám prekoná. Prekoná našu skleslosť, zotrie naše slzy a dá odpoveď aj posmievačom. Jeho milosť trvá naveky!  Amen

24.nedeľa po Sv.Trojici  2020 – Pamiatka posvätenia chrámu Myjava 

Ľubomír Batka st.

Komentovať