Cestou – necestou (1)

Ako som v Španielsku zatvoril dvere do EÚ

Začali sa školské prázdniny, dni dovoleniek a cestovania. Je tu možnosť navštíviť miesta známe, ale aj spoznať a skúsiť niečo nové. Zážitky pri cestách do zahraničia sú často výnimočné. Všetko sa vopred naplánovať nedá a o prekvapenia nie je núdza. Niektoré sú milé a príjemné, ale nechýbajú ani menej príjemné. Čitateľom EPST želáme však len tie najkrajšie a najpríjemnešie. Ak sa aj neudeje na ceste v zahraničí niečo mimoriadne, vždy je to skúsenosť, ktorá človeka obohatí. Lebo ako sa hovorí, je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. S niekoľkými zážitkami z mojich ciest sa chcem s čitateľmi podeliť. Dnes to bude o tom, ako som v Španielsku Maročanom zatvoril dvere do Európskej únie.

Táto udalosť sa odohrala na severoafrickom pobreží, v exotickom a orientálnom štáte Maroko, ale napriek tomu na území EÚ. Nie všetkým je možno známe, že na území Maroka sú tri mestá, ktoré dodnes patria Španielsku, ktoré je členským štátom EU. Tisíce Maročanov žije, pracuje a býva najmä v Belgicku a okolitých štátoch a do Maroka prichádzajú len na dovolenku k rodinám. Na preplnenom trajekte do Maroka stál vedľa mňa muž v strednom veku, s tromi – štyrmi veľkými kuframi. Na jednom z nich mal priviazanú detskú trojkolku. S úsmevom a pochopením som mu kývol na pozdrav, ktorý opätoval. Pripomenulo mi to situáciu, keď som kedysi aj ja z bývalej NDR niesol trojkolku pre svojho najmladšieho syna i všetky peripetie, ktoré som mal pri jej kúpe. Je to už dávno, hoci aj táto skúsenosť by možno tiež stála za spomienku. Ale dnes to bude o inom.

Mesto, ktoré sme s našou skupinou navštívili sa volá Melilla. Chaos, ktorý vládol na jeho hraniciach je ťažko opísateľný. Autá, autobusy, bicyklisti i chodci valiaci sa z oboma smermi spôsobovali tu hotový Babylon. Obchoduje sa tu doslova so všetkým. Aj s vecami, ktoré tvoria u nás domový odpad, napríklad pet fľaše. Pritom Maroko nie je žiaden chudobný štát. Naopak, má okrem ropy, množstvo nerastných surovín i pomerne rozvinutý priemysel. Stavia diaľnice a má moderný lietadlový park, ktorý mu môžeme závidieť. Rozvinutú lodnú dpravu ani nespomínam.

Melilla je veľmi pekné mesto so zachovanými stredovekými hradbami, bohatými historickými i moderými budovami a luxusnými obchodmi. Dostať sa  do mesta je cieľom a túžbou mnohých Maročanov, ale aj iných Afričanov, pretože tým činom sa dostanú na výsostné územie Španielska, krajiny EÚ. Jednou z legálnych možností je kúpa domu v Melille. Bohatí Maročania ich tu získavajú stále viac a viac a pomaly menia charakter mesta. Pre chudobných tu zostáva pomerne jednoduchý spôsob ako sa dostať do Melilly, ale práve ten som v spolupráci s vedúcim skupiny našich turistov potencionálnym migrantom aspoň nakrátko znemožnil. Ako sa to ud?

V jednej časti spomínaných hradieb nechýba ani stredoveký hrad. Obyvatelia mesta a obrancovia hradieb zažili v stredoveku naozaj krušné časy. Mauri ho chceli dobiť a získať, čo so im však zatiaľ nepodarilo. Dnes je v tomto hrade mestské múzeum. Pár metrov pod hradbami, medzi skalami sú cestičky, ktoré vedú od Stredozemného mora pomedzi skaly priamo k dubovým, stredovekým dverám v spodnej časti hradieb. Ak sa niekedy stane, že tieto dvere návštevníci múzea a hradu zabudnú za sebou zatvoriť, vždy sa nájdu ľudia pripravení doplaviť sa na úzku pláž a vstúpiť v noci dverami do hradného múzea. Tam v pokoji vyčkajú do rána a po otvorení múzea vychádzajú do mesta medzi občanov Melilly. Tak sa dostávajú nielen na územie Španielskeho kráľovstva, ale aj EU. Požiadať o azyl, alebo o návštevu krajanov v EU je už potom jednoduché.

Keďže sme v inkriminovaný deň boli poslednou návštevou v múzeu, dievčiny v pokladnici na nášho vedúceho zakričali: ”Nezabudnite zatvoriť dvere!” Tieto dvere sú staré, ťažké a rozsušené. Z vnútra sa zatvárajú iba železnou závorou. Podobné existovali kedysi po našich dededinách na prasačích a iných chlievoch. Vedúci pritlačil nízke dvere a ja som ich “zahašproval”. Zastrčením závory som celkom regulérne zatvoril dvere Maročanom a iným Afričanom vedúce do Melilly a tak do EU. Hľa, aké je jednoduché obmedziť počet migrantov. Stačilo poslúchnuť dievčatá z pokladne. A Písmo hovorí: ”Kto nevchádza do ovčínca dverami, ale inokade prelieza, je zlodej a lotor.” (J 10,1)

Keby takto poslúchli ľudí a urobili aj hlavní politici EU, možno nemuselo prísť k brexitu a ani k iným nerozvážnym a násilným aktom. Poučenie z tejto cesty je nasledovné: Dvere do EU máme zabezpečené veľmi slabo a trochu silnejší nápor nemusia vydrža nielen dvere, ale aj celá EÚ. Osobne sa však dištancujem od nariadenia Sixta IV., ktorý schválil španielsku inkvizíciu a v roku 1480 ju v Seville uviedli do života. Táto 25 rokov pred Lutherovou reformáciou vypovedala zo Španielska všetkých Židov a mohamedánskych Maurov, neskôr aj všetkých protestantov. Podobnosť je preto čiste náhodná.

Ľubomír Batka st.

PS:

Písané pre EPST a www.wvanjelik.sk  Ľ.B.st

 

Komentovať