„V ten istý prvý deň po sobote, keď už bola tma a dvere, kde boli učeníci, boli zatvorené zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Ako to povedal, ukázal im ruky aj bok. A zaradovali sa učeníci, keď videli Pána. Ježiš im opäť riekol: Pokoj vám!.“ J20, 19–21a
V našom svätom texte je zaznamenaná časť veľkonočnej udalosti v prvý deň po sobote. Tento kalendárny údaj v texte je informatívny. A predsa sa stal príčinou delenia medzi kresťanmi. Niektorí si príliš všímajú v texte spomenutú sobotu a vravia, že sobota sa má svätiť, pretože Stvoriteľ po svojom diele po stvorení neba a zeme si v sobotu odpočinul. A v Starom Zákone je jedným z najdôležitejších príkazov svätiť sobotu ako deň odpočinku. Väčšia časť kresťanov už od prvého storočia za prvý deň po sobote začala svätiť nedeľu – deň Pánov na pamiatku vzkriesenia Pána Ježiša Krista a vzniku Jeho cirkvi. Je skutočne tento kalendárny údaj v texte evanjelia rozhodujúci? Kvôli tomu prvému dňu po sobote bola tá veľkonočná udalosť zapísaná? Škoda, že to niektorí kresťania považujú za prvoradé. Povšimnutiahodné v texte z ľudského stanoviska je dôležitejšia skúsenosť a poznanie príčiny vnútorného rozpoloženia Ježišových učeníkov; prečo ich zajal strach, sklamanie z ukrižovania Pána Ježiša? Prečo sa skrývali v zamknutej izbe? Ich počínanie naznačuje nielen sklamanie sa v Ježišovi, že takým potupným spôsobom zomrel na kríži ako zločinec, ale oni mali strach, že tak ako Židia na čele s veľkňazmi naložili s Ježišom Nazaretským, tak naložia aj s nimi, Jeho učeníkmi. Strach o život, strach ako následok schválneho nechápania Ježiša, keď im trikrát dopredu oznámil, že On od Otca nebeského prijal spôsob vykúpenia ľudí a celého sveta cestou svojho poníženia, smrti a vzkriesenia. Toto Pán Ježiš vyplnil ako Boží Syn, o ktorom nebeský Otec v chvíli Jeho krstu v rieke Jordáne vyznal, že sa Mu v Ňom zaľúbilo: toto je môj milovaný Syn. A učeníci to nemienili počúvať a prijať. Učeník Peter večer pred utrpením Ježiša dokonca varoval, vystríhal, keď im oznámil Pán Ježiš, že On musí trpieť, zomrieť, ale na tretí deň vstane z mŕtvych a Peter Mu predsa povedal: to sa Ti nikdy nesmie stať. Ale stalo sa to, čo bolo určené vo vôli nebeského Otca. Syn človeka bol ukrižovaný, pochovaný a vzkriesený. A učeníci sa predsa rozpŕchli v strachu a v smútku, čo zaiste všetci chápeme. Len o učeníkovi Jánovi je zapísané, že ostal verne pod Golgotským krížom spolu s Ježišovou matkou Máriou. Učeník Judáš, ten zradil Ježiša, svojho Majstra, Učiteľa, vydal Ho do rúk žoldnierom, nepriateľom, vraj preto, aby Ježiša prinútil, aby prejavil svoju veľkú moc, vyhnal nenávidených okupantov, Rimanov, z Jeruzalema a z ich krajiny a nastolil definitívnu vládu Dávidovho kráľovstva. V Knihe evanjelia o tom nie je ani zmienka, len to, že Judáš ako Ježišov učeník neskoro spoznal svoj veľký omyl, hriech bez pokánia, vo falošnej ľútosti hodil veľkňazom tridsať strieborných, že zradil nevinnú krv a napísané je: šiel a obesil sa. Dvaja učeníci z Jeruzalema v dňoch najväčšieho židovského sviatku po ukrižovaní Ježiša doslova utekali do Emaus, pretože smutní a zdeptaní hovorili: my sme sa úfali, že Ježiš vykúpi Izrael, ale už je tri dni v hrobe. Ďalší učeník Tomáš sa po ukrižovaní Ježiša „zabarikádoval“ celých osem dní do samoty, trápenia a smútku, a keď mu učeníci oznámili, že ich Pán vstal z mŕtvych, neuveril, ale pre uverenie tohto posolstva si kládol vlastné podmienky – hmatateľné dôkazy. Ostatní deviati učeníci, rovnako smútkom a strachom zdeptaní, sa zamkli do izby a čakali. Čo čakali? Na niečo museli čakať, keď sa zamkli do izby. Badáte, na čo dôležitejšie nás chce upozorniť udalosť prečítaného textu? Na to, čo je nám po učeníkoch blízke, najmä ten ich smútok, keď zomrel ich milovaný Učiteľ, Majster. Koľkokrát, ba vždy, keď prežívame smútok po príchode z cintorína, kde sme pochovali svojho najbližšieho, tak čo iné. Sme ľudia, milovaní a milujúci, smútok nás zajal. Teda, je nám blízke to počínanie a smútok učeníkov. Ale keď si bližšie všimneme na tú príčinu učeníkov, zistíme, že to bola neochota dopočuť len to, čo oznámil Ježiš o kráľovstve Božom a o pašiovej ceste pre vykúpenie ľudí a celého sveta z hriechu a smrti. A práve toto o Ježišovej činnosti najdôležitejšie učeníci neprijali ako evanjelium a ako radostné posolstvo. V tom je tá ľudská bieda a podoba s tými učeníkmi, tak povediac solidarita v utekaní radšej do samoty, do izolácie a súkromia. Dnes do tej samoty nejedného kresťana vháňa aj svet.
Druhý Veľkonočný sviatok je u nás označený ako šibačka a oblievačka, čo je, vraj, náš slovenský folklór, dobrá tradícia, ktorá má byť, vraj, zachovaná. Počúvali sme to v rozhlase a videli v televízii; ako jedna z príčin zamknúť sa radšej do izby a nevidieť a nepočúvať a nebaviť sa na oblievaní, šibaní, hádzaní dievčat do studeného potoka, aby, vraj, boli čerstvé a pekné. Pravdaže, sú oveľa dôležitejšie momenty v našom živote, ktoré sú príčinou zamknutia sa do samoty. Býva to v smútkoch zo smrti milovanej osoby, spomienka na ňu nielen na cintoríne, ale aj doma. Alebo smútok a strach pod návalom ťažkej choroby, nesúlad v manželstve, v rodine, strate zamestnania, neistoty ako a z čoho ďalej žiť. Je toho dosť, čo nás sáče do náručia plaču a náreku.
Učeníci sa ocitli v izolácii a samote aj vlastnou vinou. Nepočúvali, alebo nedopočuli vždy Ježišovo evanjelium a vo vrcholnej chvíli Ježišovho plnenia Otcovej vôle ostávali sami, keď mali skôr v blízkosti Golgotského kríža radostne spievať Haleluja. Ono sa to len zdá, že to je nezmysel, paradox, ale mala to byť u učeníkov skutočnosť spievať radostné Haleluja na oslavu Kristovho dokonania spásy ľudí a sveta.
Žijeme už v treťom tisícročí a tak počúvajme to, čo už veľmi dobre poznáme. Prvý deň po sobote prišiel vzkriesený Kristus k učeníkom i keď dvere do ich miestnosti boli zamknuté. To je ponuka prijať bez otázok a pýtania sa, či to bolo možné prísť do miestnosti so zatvorenými a zamknutými dverami. Verme, že nášmu Pánovi je všetko možné, ako bolo možné slovom stvoriť nebo a zem a tým slovom na počiatku bol Kristus, skrze ktorého bolo všetko stvorené. Podobne ponúknuté vierou prijať pravdu, že len Kristus Pán môže prejsť cez zamknuté dvere, lebo Mu bola daná všetka moc na nebi i na zemi. Žiadne zatvorenie nie je tak mocné, aby odolalo Kristovej láske a Jeho záujmu o človeka. Kristus chce byť s človekom, tak ako Stvoriteľ chcel byť s prvými ľuďmi, ktorých poznáme pod menom Adam a Eva; chcel byť s nimi, chcel sa s nimi prechádzať v záhrade, ale oni sa pred Ním skryli. A preto na nich volal: človek, kde si? Aj dnes nejeden z nás počúva: kde si, človeče? keď nie si v zhromaždení tých, ktorí počúvajú večne živé slovo. Áno, Kristus Pán chce byť s človekom. So mnou i s tebou. S každým, s takým aký je. Preto prichádza, nech už čo chce byť prekážkou. Nejeden kresťan skúsil, že Kristus klopal aj na zatvorené dvere v zúfalstve a náreku. A človeka oslobodzuje. Tak Kristus prišiel na tretí deň po ukrižovaní k svojim prestrašaným, smutným, utrápeným učeníkom. Pre nich to bolo tak úžasné, že ich to vtláčalo do temnosti pochybností. Vzkriesený Pán to v láske pochopil. On im ukázal ruky a bok, že je to naozaj On, že ide o Ježiša ako Krista, Spasiteľa, Priateľa – žiadny prelud, žiadna fantázia, žiadny sen, ale skutočnosť, je to On, Syn Boží, náš Boh a Pán! Takto to po Ježišovom ukrižovaní vyznal osem dní v pochybnostiach, v smútku a v trápení učeník Tomáš. V izbe zatvorení učeníci po vypočutí Kristovho slova tiež zrazu stratili strach, pretože vzkriesený Kristus ich obdaroval, požehnal pokojom, ktorý prevyšuje každý rozum.
Evanjeliové radostné posolstvo Veľkej noci znie stáročiami ako chorál s jasnou ponukou vypočuť ho a zapojiť sa do šírenia posolstva, že Kristus Pán na tretí deň vstal z mŕtvych a zasľúbil, a to si smieme každý pre seba uvedomovať, že Ten Kristus otvorí dvere aj môjho hrobu a budeme spolu žiť so všetkými vykúpenými tam v sláve života a už dokonalým oslavovaním nášho Boha, Jeho lásky, Jeho spásy.