Viera vo vzkriesenie tela
Kriste, keď si z mŕtvych vstal –
buď Ti sláva, drahý Pane.
Nádej si nám zachoval:
vieru v naše zmŕtvychvstanie! Amen (M.R.)
L 24, 36 – 40:
„Keď o tomto hovorili, postavil sa On sám medzi nimi a riekol im: Pokoj vám! (37) Poľakaní a zdesení domnievali sa, že vidia ducha. (38) I povedal im: Čo ste prestrašení a prečo vám vznikajú v srdci pochybnosti? (39) Pozrite mi ruky a nohy, že som to ja. Dotknite sa ma a viďte, že duch nemá kosti a telo, ako vidíte, že ja mám.(40) Keď to hovoril, ukázal im ruky a nohy” . Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi!
Biblický text nám pravdivo pripomína a približuje prvé reakcie a pocity učeníkov pri stretnutí so vzkrieseným Pánom. „Poľakaní a zdesení domnievali sa, že vidia ducha”. Ježiš pozdravil učeníkov známym pozdravom: „Pokoj vám!”. Keď tak urobil, nešlo z Jeho strany o prejav zdvorilosti, ale o dar veľmi dôležitého a potrebného daru pokoja „ktorý prevyšuje každý rozum“. Dar pokoja bol pre nich veľmi dôležitý a žiadúci.
Evanjelista ďalej svedčí, že boli nielen „prestrašení“, ale aj „plní pochybností”. Akoby sa pýtali sami seba: Je pravda to, čo vidíme? Vzkrieseného Ježiša totiž považovali za akéhosi „ducha“. Z omylu a pochybností ich musel vyviesť sám Pán. Okrem upokojenia im dal aj správne videnie a poznanie svojho vzkrieseného tela. Spoznali, že Bohom Otcom nebol vzkriesený iba „duch Ježišov”, ale aj Jeho telo, ktoré dostal už pri svojom vtelení. Toto telo však bolo Pánom Bohom pri vzkriesení premenené a stalo sa „novým“ telom. Ale aj v tomto novom, „oslávenom“ tele prebývala duša a duch Pána Ježiša.
Nie je teda správna predstava, že pri vzkriesení bol oživený len duch Ježišov. Pán Ježiš chcel, aby Jeho učeníci vzkriesenie chápali správne, ako Boží mocný čin, ako premenu „telesného tela“ na telo nové,„oslávené“. (1 K 15, 42 – 45)
Pán Ježiš neskôr Tomášovi povedal, že na tomto Jeho tele môže síce vidieť rany a stopy po klincoch na Jeho rukách a nohách, čo však v konečnom dôsledku neznamenalo, že môže rukami preskúmať Jeho nové a oslávené telo. Aj ostatní učeníci mohli Ježiša vidieť a počuť, ale nie „skúmať“ to, čo nemohli pochopiť svojím rozumom. Práve tak ho nedokáže preskúmať a opísať nikto, kto zatiaľ žije v pôvodnom pozemskom tele.
Dodnes majú ľudia rôzne vlastné predstavy o vzkriesení a o vzkriesenom Ježišovi. Niektorí si Ježišove vzkriesenie predstavujú len ako púhe znovuoživenie Jeho telesného tela, ktoré je stále také isté ako bolo pri ukrižovaní a smrti, so všetkými jeho typickými prejavmi a vlastnosťami. Ale od počiatku je zrejmé, že Jeho telo je teraz už iné a má aj iné znaky a prejavy. Ani samotní učeníci ich nemohli vyčerpávajúco popísať nejakými presnými slovami a výrazovými prostriedkami. Apoštol Pavel ho neskôr označil aj ako „telo nebeské“ a „duchovné“.
V istom cirkevnom zbore sa tamojší zvonár veľmi nahneval na hrobára, ktorý pri úprave cintorína nechtiac prešiel zadným kolesom traktora po hrobe jeho rodičov. Rozčúlený na neho kričal: „Teraz bude mať môj otec pri vzkriesení stlačenú hlavu“! Hrobár, ktorý počul mnoho pohrebných kázní, darmo upokojoval zvonára, ktorý zvonieval pri pohreboch vo vzdialenej zvonici a ktorý počúval kázne iba občas.
Preto keď v apoštolskom vierovyznaní vyznávame: „…verím v tela z mŕtvych vzkriesenie a v život večný“, neznamená to, že naše vzkriesenie bude iba púhe znovuoživenie nášho terajšieho pozemského tela. Vzkriesené telo bude podobné Kristovmu oslávenému telu.
Mnohí o vzkriesenom Pánovi Ježišovi zmýšľajú podobne ako učeníci, ktorí si pri prvom stretnutí mysleli že vidia „ducha“. Takáto predstava sa často spája s myšlienkou, že po smrti sa každý človek zmení na ducha tým spôsobom, že je oslobodený od tela a od všetkého, čo nejako súvisí s hmotou, alebo týmto materiálnym svetom.
Keď ľudia veria v samostatnú existenciu ducha, niektorí sa venujú tzv. vyvolávaniu duchov zomrelých a chcú sa s nimi skontaktovať. Obyčajne preto, aby sa dozvedeli niečo nielen o nich samých, ale hlavne aj o sebe a o svojom budúcom údele. Vyvolávanie duchov sa volá: špiritizmus (od: lat. spiritus). Mohli by sme ho nazvať aj mágiou, alebo falošným proroctvom. Toto počínanie bolo pre veriacich zakázané už v SZ a toto Božie slovo platí aj pre nás. Takáto viera a snaha nemá nič spoločné s vierou vo vzkriesenie, ale naopak, je to s našou vierou vo vzkriesenie tela v priamom protiklade. O dopytovaní sa na duchov mŕtvych hovorí slovo v 3 M 20, 27: „Lebo je Hospodinu ohavný každý, kto činí takéto veci.” Takéto praktiky sú nielen duchovne prázdne, ale hrozia pri nich aj možné diabolské zvody.
Vzkriesenie je dar Boží. Dar nového tela a preto prevyšuje všetky naše predstavy. Preto je správne, ak na hroboch našich zosnulých je nápis: „Odpočívaj v pokoji!”, alebo “Spi v pokoji do dňa vzkriesenia”. Viera v Pána Ježiša Krista nie je kontakt a spoločenstvo s nejakým duchom, alebo duchmi, ale so živým a osláveným Pánom.
Kým žijeme, vieme, že vzkriesený Pán Ježiš nás sprevádza svojou mocou, láskou a darmi Ducha Svätého, preto sa nemusíme a nemáme báť nijakých iných duchov, ani duchov zomretých. Dokonca sa nemusíme báť ani toho zlého ducha, totiž diabla.
Pre nás veriacich má platiť apoštolské slovo: „Vzoprite sa mu, pevní vo viere a utečie od vás”.
Preto i nám vzkriesený Pán prináša a ponúka svoj pokoj a zbavuje nás strachu zo smrti. Dáva nám tak svoj pokoj v živote i v umieraní. Svojím pokojom chce potešiť každého z nás a cez nás i svet, ktorý je plný nepokoja. Darom pokoja a novým životom obdaril aj svojich učeníkov. Preto neostali zdesení a v trvalom strachu, ale do ich sŕdc a duší prišla s Ježišovým slovom nová radosť a istota, že On je a bude s nimi. Vzkriesený Pán mal pre nich a má aj pre nás dôležitú úlohu a poslanie. Spočíva v oznamovaní toho, čo Jeho zmŕtvychvstanie trvalo prináša. Pokoj a radosť v Duchu Svätom a lepšie poznanie nášho Spasiteľa. Prosme vždy o to, aby sme našli cieľ a zmysel nášho života v Kristovom pokoji časnom i večnom. Amen
Ľubomír Batka st.