Nikto z ľudí tu na zemi ani z časti nepochopí, ako Pán Ježiš trpel cestou na Golgotu. Jeho duša bola „smutná až na smrť“ a predsa v kruhu tých, ktorých On miloval a ktorým dokonale preukázal lásku, boli niektorí, ktorí Mu spôsobili občerstvenie a posilu na tejto ceste utrpenia.
1. Mária z Betánie, ktorej srdce bolo Pánovi úplne oddané a ktorá túžila preukázať svoju lásku k Majstrovi, prišla a pomazala Pána drahou masťou. Možno potrebovala dlhý čas na obstaranie drahej masti pre svojho milovaného Pána, masti, ktorú možno získať s veľkou námahou len po kvapkách. Ona nechápala dosah svojho činu, z lásky k Pánovi Mu dala to najkrajšie čo vlastnila. Pán poznal cenu jej činu a odhaľuje skrytý symbol, keď hovorí: „urobila mi to na pohreb“ (Mt 26, 12). On kára svojich učeníkov, ktorí bez pochopenia ponižujú jej čin lásky a zazlievajú jej ho a akoby nesprávne konala, ale Pán sa jej zastáva: „veď mi preukázala dobrý skutok“. Ona pomazala Toho, ktorý bol Kráľom i Kňazom, ale tu na zemi sa Mu nedostalo ani uznania, ani pomazania od ľudí. Po dokonalom diele vstúpil ako najvyšší kňaz „s vlastnou krvou do svätyne svätých“. Pán korunoval tento vzácny čin Márie slovami: „Veru vám hovorím . . . (Mt 26, 13). Aký vzácny musel byť tento čin lásky pre Spasiteľove srdce, ktorého tvár bola obrátená na Golgotu, že Jeho láska pôsobila v srdci slabej ženy takúto ozvenu a bola preukázaná práve vo chvíli hrozného Judášovho činu, keď zrádza Majstra za tridsať strieborných (tretinu ceny drahej masti).
2. Keď sa blížila Veľká noc a učeníci sa pýtajú: „Kde chceš, aby sme pripravili (baránka)?“, Pán im ukazuje cestu, kde už bolo pripravené veľké večeradlo: „….tam (ho)pripravte!“ (L 22, 7−13; Mr 14, 12, 16). Na tom mieste bol muž, ktorému srdce tĺklo pre Pána, ktorý možno ako Nikodém nemal odvahu sa otvorene postaviť po boku Ježiša, avšak jeho srdce bolo naplnené túžbou: „Ó, keby Pán, ktorý nemá kde hlavu skloniť, prišiel do môjho domu a tu so svojimi učeníkmi slávil hod baránka!“ V dôvere, že Pán, ktorý pozná srdce každého, vyplní aj jeho žiadosť, pripravil večeradlo. Pán ho nesklamal! Aké občerstvujúce to muselo byť pre Pána vedieť, že v onom meste má oddané srdce a to v dobe, keď už bol vydaný rozkaz na Jeho zatknutie (J 11, 57) a všetky dvere sa pre to zamykali. Tento nemenovaný muž mal svoj dom pre Neho otvorený a pripravený – mal starosť o Neho a zmysel pre Jeho túžbu sláviť hod baránka.
3. Ale i skupinka tých dvanástich bola pre Neho posilou a potešením. Hľadiac na nich hovorí: „vy však ste tí, čo ste v mojich pokušeniach (skúškach) zostali pri mne“ (L 22, 28). Niečo hlbokého sa skrýva v tých slovách čo prenikalo Spasiteľovou dušou, keď pozeral na ten malý hlúčik dvanástich, ktorí s Ním po tri roky chodili a zotrvali. Nesmieme nikdy zabúdať, že On bol pravý človek, ktorý cítil utrpenie a bolesť, ale tiež lásku svojich učeníkov, ktorá bola Jeho srdcu vzácna, i keď vedel, že teraz v hodine moci temnosti Ho všetci opustia a rozutekajú sa. Nikdy im to Pán po svojom zmŕtvychvstaní nepripomenul. Dokazuje pravdivosť svojich slov: „lebo im odpustím ich viny a na ich hriech si už ich nespomeniem“.
4. Teraz nastala getsemanská hodina a o nej hovorí Pán: „ajhľa, prichádza hodina, a už prišla, že sa rozpŕchnete každý svojou stranou a mňa necháte samého. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou“ (J 16, 32; 1M 22, 6, 8). Tam v Getsemane Ho nemohol nikto z tých Jeho posilniť, ale Otec bol s Ním a k Nemu Pán vznáša svoj hlas: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Avšak nie ako ja chcem ale ako Ty“. Unavení učeníci nepochopili slová Pána, keď On žalostne hovorí: „či ste nemohli bdieť so mnou ani hodinku?“ (Mt 26, 39−40) Pri utrpení, ktorým prechádzal Pán v Getsemane, kde Jeho pot padajúci na zem sa podobal na kropaje krvi, nemohol Mu poskytnúť posilnenie nikto z ľudí. Ale Otec nenechal svojho milovaného Syna bez posily uprostred tak ťažkého zápasu. Anjel, posol nebeskej ríše, v ktorej prebýva Otec Mu prináša posilnenie. Aká podivuhodná skutočnosť! Pod jej vplyvom nemožno inak konať, než sa hlboko koriť, a velebiť Božiu lásku!
5. Pána zajali, posmievali sa Mu, pľuvali, bili a nakoniec Ho privliekli pred Piláta. Mnoho zástupov okolo Neho sa búri a kričí: „Preč s Ním!“ Tí Jeho Ho opustili, zapreli a rozutekali sa. V tejto opustenosti ponechaný besniacim Židom náhle prichádza posol z Pilátovho domu. Prediera sa skrz zástupy ľudí, aby priniesol svoje posolstvo Pilátovi. Pilát už sedí na súdnej stolici. A teraz sa mu dostáva správa jeho ženy: „nemaj nič s tým Spravodlivým!“ (Mt 27, 19). Počul Pán, ktorý stál pred sudcovou stolicou tieto slová? A aj keď nepočul, On, ktorý všetko vedel a sám každé srdce poznal, vedel o tom posolstve, ktorým sa Ho zastáva pohanská žena a to vo chvíli, keď opustený svojimi učeníkmi trpí od Židov. Tieto slová iste posilnili Jeho dušu ako balzam. Žena. Žena Jeho sudcu sa Ho zastáva a to vo chvíli, v ktorej sa neotvárajú nijaké ústa pre slovo lásky, alebo na Jeho obhajobu. Len krik za všetkých strán „Ukrižuj Ho!“ zaznieva v Jeho duši.
6. Na ceste na Golgotu niesol Šimon Cyrénsky Jeho kríž. Svojim konaním dal najavo, že s celým tým dejom nesúhlasí, čo vzbudilo pobúrenie zástupov a donútenie niesť kríž Pána Ježiša. Pán Ježiš nemusel niesť tiaž kríža z Jeruzalema na Golgotu. Dokážeme si predstaviť, aké občerstvenie a posilu toto spôsobilo v duši nášho Pána? Šťastný Šimon! On to mohol učiniť, hoci v tej hodine nemohol pochopiť veľkosť tej výsady, ktorej sa mu dostalo.
7. Potom je tu scéna pod krížom. Ján sa dostavil pod kríž svojho milovaného Pána, s ním Mária, matka Ježišova a iné ženy. Aké osviežujúce a radostné to muselo byť pre Pána, keď uvidel drahé tváre tých, ktorí po celú cestu Jeho putovania boli s Ním. Teraz i pod Jeho krížom, uprostred surového, nenávisťou naplneného zástupu, ich nachádza Jeho oko. Iste boli v tej chvíli pre Neho posilnením a potešením Jeho srdca. Cez nepredstaviteľné utrpenie tejto ťažkej hodiny preukazuje svojej matke svoju láskavú starostlivosť o ňu. On vedel o „meči, ktorý prenikol jej dušu“ zveruje ju do starostlivosti svojmu učeníkovi.
8. Z hluku posmievačov a rúhačov sa prediera hlas lotra k uchu Spasiteľa: „Tento neurobil nič zlého“. Skôr i on súhlasil s ostatnými, ktorí sa Pánovi posmievali (Mt 27, 44). Uchvátený a premožený odpúšťajúcou láskou Toho, ktorý visí po jeho boku, obracia sa jeho srdce k Nemu s prosbou: „Pane, Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva!“ Aké pohnuté bolo Ježišovo srdce touto prosbou! „Pre námahu svojho života uzrie svetlo“ (Iz 53, 11), ktoré šlo s ním do raja a to v tej hodine, v ktorej Boh dokonal svoj súd nad hriechom na Pánovi Ježišovi. Mohlo sa Mu dostať väčšieho občerstvenia v hodine Jeho najhlbšieho utrpenia a poníženia?
„Dokonané“, počujeme ako zvolal Pán – dokonané to ťažké dielo! On odovzdáva svojho ducha do rúk Otca. Rímsky stotník potvrdzuje svedectvo Pilátovej ženy: „Naozaj, tento človek bol spravodlivý“ a vyznáva pred svojimi žoldniermi, že to bol Boží Syn (L 23, 47; Mt 27, 54).
Potom vidíme láskavú starostlivosť tých po Jeho smrti. Jozef z Arimatie, ten tajný učeník, vystupuje teraz otvorene, verejne a prenecháva svoj vlastný hrob. A Nikodém, ktorý kedysi v noci prišiel k Ježišovi nesie okolo sto funtov myrhu zmiešanú s aloe. A vidíme ženy, ktoré nakúpili vonné veci a skoro ráno sa dostavili k Jeho hrobu. Na nič z toho všetkého Pán nezabudol! Na večnosti uvidíme aké vzácne bolo Pánovi všetko to, čo naša nedokonalá láska pre Neho učinila!
On tiež vidí našu lásku k Nemu, ktorá nás zhromažďuje na dodržanie Jeho slova: „To čiňte na moju pamiatku!“
Pokoj Vám!!