Hodnota kríža
Smrtná nedeľa
Tvoj zákon, Bože,
nám ukazuje viny,
však Kristova zvesť
voľnými nás činí.
Ó, Pane večný,
daj nám sily pre krv svoju
premáhať každý múr priehradný
a veď nás ku pokoju. Amen (M.R.)
Ef 2, 12 – 16:
„Preto pamätajte…že ste boli toho času bez Krista, vylúčení zo spoločenstva s Izraelom, cudzí zmluvám zasľúbenia, bez nádeje a bez Boha na svete. (13) Ale teraz, hoci ste kedysi boli ďalekí, v Kristu Ježiši stali ste sa blízkymi krvou Kristovou. (14) Lebo On je náš pokoj, On, ktorý oboch spojil v jedno a zboril priehradný múr, nepriateľstvo, (15) keď na svojom tele pozbavil platnosti zákon s jeho nariadeniami, aby tak z dvoch stvoril v sebe jedného, nového človeka, a uviedol pokoj (16) a oboch v jednom tele zmieril s Bohom skrze kríž, na ktorom zahladil oné nepriateľstvo.“ Amen
Bratia a sestry v Pánovi !
„Nepokoj vo svete trvá, vojny sa nemôžu skončiť…“- spieva sa v jednej piesni mladých. Uveďme niekoľko príkladov. Pred časom sa vo svete začalo hovoril o Albánsku. Čo sme vedeli o tejto krajine? Azda len to, že tam dlho vládol komunizmus čínskeho razenia a že je to najchudobnejší európsky štát. Možno niektorí kresťania vedeli aj to, že v totalitnom systéme Albánska hrozil za Krst dieťaťa trest smrti zastrelením. Keby nebol v Albánsku vypukol škandál s tzv. pyramídovými hrami, keď sa pár jednotlivcov rozprávkovo obohatilo a väčšina Albáncov prišla o svoje celoživotné úspory, nebol by tento kút sveta nikoho zaujímal. Teraz sme sa dozvedeli, že Albánci sa delia na dve etnické skupiny, totiž na severných a južných, ktorí stoja proti sebe a sú na pokraji občianskej vojny. So zbraňami v rukách začínajú riešiť otázku, ktorí z nich sú lepší Albánci – severní, či južní?
Spomínam to iba preto, aby som ukázal, že tento svet je rozdeleným svetom. Rovnako by sme mohli poukázať na bývalú Juhosláviu, ktorá sa nevyhla občianskej vojne. Nemusíme však chodiť ďaleko, aby sme to videli. Aj Česko-Slovensko prestalo viesť diskusie na tému, kto na koho dopláca a Slovensko je samostatné. To neznamená, že by sme nepoznali zvady, hádky, rozbroje a roztržky a prejavy nenávisti. Vládneme si sami, všetci sme (väčšina) Slováci, ale nedá sa povedať, že by sa kvalita nášho života zlepšila.
Spomínam to preto, aby sme si uvedomili príklady rôznych „priehradných múrov“ vo svete aj dnes. Ľudia sú si v mnohom ďalekí, bujnie nepriateľstvo a udomácnila sa u nás dokonca likvidácia protivníkov, streľba, výbuchy áut, domov a obchodov. V takejto situácii sa niektorí obracajú k minulosti a hovoria: „Ako dobre sa žilo kedysi!“ Alebo: „zlatý socializmus!“ Iní, najmä mladí ľudia snívajú o ružovej budúcnosti, ktorú si chcú sami vybudovať v spoločnosti a v rodinách. Ale aj tu všade chýba pokoj a jednota.
Možno povedať, že jedno i druhé „snívanie“ je predovšetkým pokusom ľudí utiecť od reality sveta a života. Jedni chcú utiecť do minulosti, iní do budúcnosti. Lenže my máme žiť „tu a teraz“. Tu a teraz máme úlohu zahládzať každé nepriateľstvo a vytvárať pokoj so všetkými ľuďmi, najmä tam, kde to priamo a konkrétne urobiť môžeme. Tu, kde nás Pán Boh postavil a kde práve žijeme.
Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Od chvíle ako ľudia upadli do hriechu, svet prestal byť „dobrý“. Dokonca musíme pravdivo vyznať a povedať, že „dobrý“, ani jednotný nikdy nebude. Je to síce veľmi zlá správa, ale je pravdivá. Ukazuje na realitu hriechu a hriešneho človeka.
Nie že by človek úprimne netúžil po dobrom a pokojnom živote. Napríklad Francúzska buržoázna revolúcia priniesla do tohoto sveta heslá: bratstvo, rovnosť, sloboda! Ale ani táto revolúcia, ani nikto iný ich nedokázal naplniť. Odvtedy sa hovorí, že „revolúcia požiera svoje vlastné deti“. Môžeme sa pýtať, ako je to možné, keď všetci ľudia vyhlasujú a deklarujú, že ich chcú naplniť a že sú ochotní pre to aj niečo urobiť? Je známe, ako sa plnili a naplnili heslá VOSR a jej tri dekréty: o pôde – že pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú, o práve na sebaurčenie národov a dekrét o mieri. Výsledok je, že ak sa niektorý národ chce „seba určiť“, namiesto mieru má vojnu a stráca svoju „pôdu“. U nás sa dodnes rovnosť chápe tak, že pred zákonom sú „rovní a rovnejší“, miesto bratstva máme „mafie“ a o slobodu sa musí denno-denne zápasiť.
Bratia a sestry!
Po tomto dosť smutnom úvode sa započúvajme do Božieho slova, ako ho tlmočí apoštol Pavel v liste Efezským.
Efezskí kresťania boli pôvodne pohania. Nepoznali Ježiša Krista a preto žili, ako apoštol hovorí: „Bez nádeje a bez Boha na svete“.
Aj ich svet bol rozdelený, plný nepriateľstva, bojov a priehradných múrov.
Ale v istej chvíli sa stalo niečo zvláštne. Niektorí z nich prijali evanjelium, Dobrú správu o tom, čo Pán Boh skrze Krista pre nich urobil a robí. Evanjelium oznamuje nádej na zmenu. Tá zmena sa môže začať a udiať v srdci človeka. Ide o zmenu, ktorú nemôžme očakávať od sveta a vo svete. Môže sa však začať v nás prijatím Ježiša Krista vierou. Tam, kde sa to deje, tam prichádza zjednotenie, upokojenie, začínajú sa rúcať priehradné múry, ktoré ľudí oddeľujú a stavajú proti seba. Kristus tvorí z veriacich nových ľudí a nastoľuje pokoj do našich vzťahov. Najskôr do vzťahu s Pánom Bohom, ktorého sa nemusíme báť ako nepriateľa a tiež do vzťahu s našimi blížnymi, ktorí prestávajú byť cudzincami, prišelcami a nepriateľmi a stávajú sa blízkymi a blížnymi.
Takáto zmena nastala medzi Židmi a pohanmi. Tí, ktorí sa navzájom nemohli zniesť, ktorí pestovali nepriateľstvo na národnom, náboženskom a rasovom základe a princípe, dokázali všetko toto prekonať. Žid a Grék (pohan) sa stali blízkymi, prijatím „krvi Kristovej“. Túto jednotu mohli nájsť v cirkvi, ktorá je telom Kristovým.
Bratia a sestry!
Toto sa reálne stalo v Efeze, ale aj všade tam, kde sa rodí cirkev Pánova a kde zostáva živou a žijúcou vo viere. „Lebo On je náš pokoj“, hovorí apoštol. Ježiš Kristus je náš mier. Jeho krv vyliata na kríži nás „obmýva“ od hriechov. Jej prijatie je „transfúziou“, z ktorej môžeme žiť nový život. Smieme žiť zo zasľúbení, ktoré boli dané nielen Izraelu, ale všetkým ľuďom, ktorí žijú skrze Krista.
Svet bol a bude vždy plný nepokoja, dokiaľ nepríjme Krista a Jeho moc a pomoc, Jeho dielo a Jeho kríž. Iste sa každému natíska otázka, či niet nejakej inej myšlienky, idey a cesty, ako je cesta viery v Krista Pána? Povedali sme, že ľudia síce mnohé pekné heslá vyslovili a vyskúšali všelijaké cesty ku pokoju, ale „nepokoj na svete trvá“.
Pán hovorí: „Ja som cesta, pravda život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“.
Apoštolské slovo ukazuje, prečo je to tak. Dielo Ježiša Krista, Jeho kríž, je predovšetkým zmierením a prekonaním toho najstaršieho, najhlbšieho a najpôvodnejšieho nepriateľstva, ktoré musí byť prekonané a odstránené, aby mohlo dôjsť k prekonaniu iných priehradných múrov. Tým je zmierenie Pána Boha s človekom.
Toto nemohol urobiť a to nedokázal človek sám. To mohol urobiť Ten, ktorý je väčší ako človek a ktorý bol neverou a hriechom „urazený“. Tú priepasť mohol a aj prekonal Pán Boh sám skrze kríž svojho Syna.
Ak človek Božie dielo v Synovi neprijme a neprijíma, nemá pokoj s Bohom. Zostáva v nepriateľstve, ktoré je reálne a nemôže ho prekonať inak, ako to Pán Boh chce a ako to urobil. Kristus svojou krvou „podpísal“ tú mierovú zmluvu za nás. To, čo je prvotné, to je úloha prijať ponúknutý „pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum“.
Bratia a sestry!
Keďže vieme, že nie všetci toto zmierenie s Pánom Bohom skrze Krista prijímajú, je a zostane mnoho „priehradných múrov“ a mnoho nepokoja medzi ľuďmi. To platí aj vtedy, ak sú tí dvaja z jednej krvi, či z jedného národa. Neexistuje žiaden „holubičí“ národ. Platí to aj o našom národe o ktorom vieme, že „kde sa stretnú dvaja Slováci“, tam sú tri strany“! Preto je dôležité, aby sa stretli vždy dvaja veriaci ľudia.
Dajme však pozor! Ide o to, aby to boli skutočne veriaci, ktorí žijú z Krista. Aj formálni kresťania sú pohromou pre svet!
Iste je a zostáva v našej mysli nástojčivá otázka: Majú kresťania rôznych cirkví, vrátane našej, právo takto hovoriť a učiť? Nie sú aj cirkvi rozdelené a nestoja často proti sebe?
V pokání si to uvedomujeme, rovnako ako skutočnosť, že všetci budeme raz stáť pred súdnou stolicou Kristovou a že Kristus Pán sa nás bude na našu vieru pýtať. Aj rozdelenie cirkvi je totiž následok hriechu: pýchy, túžby po moci a nevery. Musíme si dať pozor, aby o nás neplatilo to, čo povedal Pán Ježiš o farizejoch a zákonníkoch: „Sami nevošli a iným bránili vojsť“. Preto zápas o vieru a snažné prosby sú tak dôležité a majú byť našou každodennou úlohou.
Cirkev Pánova musí hľadať vôľu svojho Pána, ktorý chce „aby všetci jedno boli“. Odpustenie a odpúšťanie má začínať v našom vlastnom dome cirkvi . Ono je prejavom aj pravých a zdravých ekumenických vzťahov, ktoré sú svedectvom pravej viery pre svet. Nech aj posolstvo dnešnej Smrtnej nedele nás všetkých vedie k úprimnému pokániu a posilní našu vieru. Amen
Smrtná nedeľa – MyS – Ľubomír Batka st.