„Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol. Som terčom posmechu celý čas, každý sa mi posmieva. Lebo len čo sa ozvem, musím vykríknuť: Násilie a skaza! – volať. Lebo slovo Hospodinovo mi slúži na hanu a výsmech celý čas. Keď si však poviem: Nebudem Ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho mene, tak mi je v srdci, akoby bol žeravý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem. Lebo som počul šepot mnohých: Hrôza zo všetkých strán! Udajte ho! Udajme ho! Všetci, ktorí sú mi priateľmi, striehnu na môj pád. Azda sa dá zviesť; potom ho premôžeme a pomstíme sa mu. Ale Hospodin je so mnou ako mocný hrdina.“ Jer 20, 7–11a
Keď otvoríme Starú zmluvu, nájdeme v nej 16 prorockých kníh. Niektorých prorokov sotva poznáme podľa cudzo znejúcich mien. Proroci boli ľudia, ktorí „hovorili za Boha“ a boli si vedomí toho, že oznamujú to, čo im Boh zveril.
Slová, ktoré cirkev určila na zamyslenie na tretiu pôstnu nedeľu s názvom „Oculi“ (zo slov zo Žalmu 25, 15: Moje oči sú upreté vždy na Hospodina), nám ukazujú, ako jeden z „veľkých prorokov“ – Jeremiáš, prejavil dôveru v Boha v jeho povolaní a plnení úloh, ktoré mu boli zverené.
Predtým, ako mu prišiel do cesty Všemohúci, žil Jeremiáš (ktorý pochádzal z kňazského rodu) v meste Anatót. Jedného dňa, keď mladý Jeremiáš zamyslene sedel vo svojom dome, mu Pán povedal: „Skôr, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa, skôr, ako si vyšiel z lona matky, posvätil som ťa; určil som ťa národom za proroka.“ Prekvapený týmito slovami nesmelo odpovedal: „Ach, Pane, Hospodine, veď neviem hovoriť, lebo som primladý.“ Pán Boh však svoj úmysel neopustil, na Jeremiášove slová rázne odpovedal: „Nehovor: Som primladý. Ale choď, ku komukoľvek ťa pošlem, a hlásaj všetko, čo ti rozkážem! Neboj sa ich, lebo ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil“ /…/ „dal som ti do úst svoje slová. Pozri sa: dnes som ťa ustanovil nad národmi a kráľovstvami, aby si vytŕhal a rúcal, hubil a búral, aby si staval a sadil.“
Odvtedy mladý prorok opustil svoj pokojný život vo svojom rodnom meste a začal slúžiť Bohu. Čakala ho skutočná výzva. Mal sa stať poslom súdu a porážky pre svoj ľud. Bol vystavený prenasledovaniu a iným nebezpečenstvám. Boží príkaz bol silnejší ako jeho ľudská vôľa.
Jeremiáš odišiel do Jeruzalema a tam začal svoju službu. V tej chvíli sa začali pre proroka ťažké časy. Ťažko opísať ďalšie udalosti z jeho ťažkého života a služby, ale treba zdôrazniť, že všetko, čo mu Všemohúci Pán zjavil, s odvahou sprostredkoval. Nevyhýbal sa ťažkým a nekompromisným slovám, ohlasujúcim skazu, zúfalstvo a pomstu. „Nepohladil“ a tým si nezískal fanúšikov! Stal sa obeťou sprisahaní a atentátov, príčinou nezhôd a rôznych druhov potýčok. Výsledkom jeho misie bolo, že sa od neho odvrátili takmer všetci, vrátane najbližšej rodiny.
Slúžil a bojoval v mene Všemohúceho 23 rokov bez viditeľného výsledku. Všetko – úplná obeta, nezištná služba, utrpenie – sa zdalo zbytočné a neplodné. Prorok napokon smutne vyznáva: Lebo len čo sa ozvem, musím vykríknuť: Násilie a skaza! – volať. Lebo slovo Hospodinovo mi slúži na hanu a výsmech celý čas. Keď si však poviem: Nebudem Ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho mene, tak mi je v srdci, akoby bol žeravý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem. Veď úlohy, ktoré mu Boh zveril, priniesli najväčšie utrpenie, spomenul si na chvíle svojho povolania a povedal: Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol. Z tohto priznania jasne cítiť ľútosť a frustráciu. Ľudské emócie vychádzajú na povrch. Toto sa deje v živote veriaceho človeka.
Napriek tomu sa Jeremiáš v každej skúške spoliehal na silu, ktorú nemohol zlomiť žiaden človek. Bolo to isté presvedčenie vyjadrené slovami: Hospodin je so mnou ako mocný hrdina. Na inom mieste svojej knihy píše, že Pánovo slovo je radosťou jeho srdca, že Pán Boh je jeho sila a útočisko v deň súženia.
Toto je pokorný postoj proroka Jeremiáša k Božej vôli. Všetko prežil, pretože si bol istý a presvedčený, že nie je sám, že Pán je vždy s ním. Preto sa neobrátil a nevzdal sa, pretože: „kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“(L 9, 62).
My sami nie sme oslobodení z pochybností. Každý z nás je vystavený pokušeniam a skúškam, ale môžeme si byť istí, že Boh všetko vidí a pozná naše potreby.
Význam tejto nedele je jasný: Moje oči vždy hľadia na Pána. Mnohí hľadia a vidia beznádej, hriechy (najradšej cudzie), nezdar, frustráciu. Aj tu sa Ježiš stavia mnohým do cesty (do zorného uhla) svojim slovom, utrpením a krížom, ale oni radšej povedia: „teraz mi tu nezavadzaj Kriste, nevidím hriechy manžela, manželky, suseda, rodičov, detí, farára, spolupracovníka….“ Čas, ktorý prežívame, vedie náš pohľad viery ku krížu, k Spasiteľovi, ktorý na ňom umiera, k tomuto nevyvrátiteľnému dôkazu, že Pán je s nami.
Cesta viery, cesta nasledovania Pána Ježiša, nie je cestou povýšenia, pýchy či úspechu. Lebo „ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži.“(F 2,8). Sám nás učí, čo znamená úplne poslúchať Otcovu vôľu až do konca. Preto obráťme svoje oči na Neho. V našej službe, pri každodennom plnení rôznych úloh a povinností, máme smerovať k vytýčenému cieľu, pričom máme oči upreté na Kristov kríž.
Keď pracoval maliar Leonardo da Vinci na svojom slávnom obraze „Večera Pánova“, pred očami mal hlavne vždy jeden cieľ: aby postava Pána Ježiša hneď upútala všetky pohľady. Ale na istej časti obrazu sa nachádzal malý čln, ktorý maľoval celé tri týždne a na ktorom vynaložil veľa práce. Potom, keď obraz vystavili a keď sa k nemu hrnuli diváci, aby sa naň dívali, Leonardo tam stál na blízku a pozoroval, ako sa ľudia tlačia k tomu jednému rohu obrazu, aby si bližšie obzreli malý čln, ktorý ho stál toľko práce. „Hľaďte, aké je to krásne!“ – tak ich počul hovoriť. „Aký je to veľký maliar!“ Večer, keď všetci poodchádzali, vzal štetec a mocným „čmáraním“ raz a navždy vymazal malý čln a povedal: „Nikto nesmie viac nič iné obdivovať, ako Krista.“ Nevieme, či sa tento príbeh opiera o skutočnosť, ale človeku má záležať nielen na tom, aby spasenie našiel v Kristovi, v Jeho zásluhách a kríži, ale má stáť aj na tom, aby zachoval pravú a živú vieru až do smrti. Tu nemá dbať na nepriateľov, hoci by ich bolo mnoho, ktorí sa ho usilujú pripraviť o spasenie. Inak je daromná naša viera! Božie dieťa má vedieť, že nesmie spať, ale že má bdieť; že nemá žiť v istote, ale že má mať oči otvorené, len na to a preto, aby poznalo všetkých nepriateľov a všetky nebezpečenstvá duše.
Nepriateľ, ktorého zaiste vidíme a nebezpečenstvo, ktoré pozorujeme, sú už samým videním a spozorovaním vecí z polovice premožené, v porovnaní k tým veciam, ktoré sa nám dejú za chrbtom, alebo pred ktorými privierame oči. Tak musia rodičia poznať nepriateľov a nebezpečenstvá, ktorí ohrozujú časné i večné šťastie dietok; farári a učitelia musia poznať nepriateľov a nebezpečenstvá, ktoré majú úmysel skaziť cirkevníkov a učeníkov; tak i zbory, konventy, synody a vôbec celá cirkev má spolu poznať všetko to, čo by ju mohlo podkopať a zrútiť.
Ale k spoznaniu a k spozorovaniu toho je potrebné mať otvorené oči. Veď vieme, že diabol sa často premieňa v „anjela svetla“; on často vysiela svojich vlkov ku Kristovmu stádu – nie vo vlčom rúchu, ale radšej v ovčom rúchu; on strieľa otrávené ohnivé šípy z tisíc a tisíc ukrytých miest a kútov. Ak sa tu chce cirkev ochrániť, musí vidieť kto sú tí jej nepriatelia a musí týchto vedieť rozoznať od priateľov; ona musí rozoznať, ktorí sú jej najslabší, ktorí najmocnejší nepriatelia ako aj to, ktoré sú zrejmé a ktoré ukryté jamy, ktoré kopú jej nepriatelia; musí rozumieť, aký majú jej protivníci cieľ, potom i to, ktorými nástrojmi a prostriedkami broja proti nej, aké používajú zbrane, akí sú ich spoločníci a aké je ovocie víťazstva a aké následky ich porážky.
Otvorené oči! Ktože ich má? Či to nie je to, čo apoštol Pavel udáva ako obsah prosby za kresťanov v Efeze, keď píše: „aby Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dal vám Ducha múdrosti a zjavenia v poznávaní Jeho a osvietil oči vášho srdca, aby ste vedeli, čo je to za nádej, do ktorej On povoláva, čo je to za bohatstvo Jeho slávneho dedičstva, ktoré je pre svätých“. (Ef 1, 17–18)
A my? Hlava cirkvi k nám prevoláva – podľa Zjavenia Jána 3, 18: „radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl!“ No a akože sa to stane? Tak, keď kedykoľvek nám predloží náš Spasiteľ vo svojom svätom slove otázku: „Čo chcete, aby som vám učinil?“ odpovieme Mu pokorným a úprimným srdcom: „Pane nech sa otvoria naše oči.“ Mt 20, 32–33
Kríž na Golgote nie je abstrakcia. Je to realita Božej prítomnosti. Je to smerovník na ceste vedúcej k spáse. Boží Syn pribitý na kríž je Božím darom, spásou, prameňom života. On je našou radosťou aj vtedy, keď sa – ako v Jeremiášovi – všetky naše ambície, dôstojnosti, tituly rozpadajú na prach… Zostáva s nami, nahý a ukrižovaný, ale vždy Boh, ktorý miluje, ktorý nám dáva silu vytrvať vo vyznávaní: Pán je so mnou. Ó, Pane, buď nám milostivý a otvor naše oči Duchom svätým, zvlášť v týchto dňoch, v ktorých ideme v ústrety novým pokušeniam!
Pokoj Vám!!