Na srdci balvan preťažký,
žiaľ, úzkosť desná, žravý bôľ,
bezsenných nocí závoj v zraku šerý
a ruky strastno skľúčené:
tak stála matka nešťastná
nad ložom chorej, veľmi chorej dcéry.
Nič nespomohol toľký liek,
nič obeť bohom prehojná,
ni tklivé lkanie, štkanie, zaklínanie:
len trpí dcéra náramne;
ju hrozne trápi diabolstvo,
a matke mizne v mračnách slnko ranie.
„Nie, neľzä ďalej vydržať“
─ tak šeptá siný matky ret ─
„ta idem k Nemu, o ňomž idú zvesti:
že lekárom je najvyšším,
že ruší skutky diablove
a blahom jasní tmavé ľudstva cesty.─
On, ktorý toľkým spomohol,
i na mňa shliadne láskave,
ja úfam, dúfam: pomôže On z biedy;
hlas vnútra môjho ─ zárukou,
že tuším, túžim nedarmo,
ja verím čajs‘ hej, verím.“ Išla tedy.
I našla Pána ─ zalkala:
„Smiluj sa, Pane, nado mnou,
Dávida synu, lekár preláskavý!
Veď moju dcéru nešťastnú,
ach, hrozne trápi diabolstvo! . . .“
A On? Ach, mlčí, slova neprevraví . . .
Či láska tak? ─ Jak zbolelo
to v srdci matky úbohej!
Snáď nečul? Nečuť, nemožnosť to holá,
veď lkala hlasno, pretklivo . . .
V tom učenníci zprosili:
„Odbuď ju, Pane, bo za nami volá.“
Ret božský sladký prevravel:
„Ja nie som k iným poslaný
len k zahynulým ovciam Izraela;
(však táto žena nepatrí
ku stádu tomu: pohanka.“)
Ó, koľkým bôľom matky hruď sa zchvela!
A zlkala ešte vrúcnejšie:
„Ó, Pane, pomôž, pomôž mi!“ ─
A otvoriac ret milostný a sladký:
„Neslušno deťom odňať chlieb
a hodiť štencom“ ─ vetil Pán ─
Jak bôľny osteň v srdci biednej matky!
(Tak zkúša Pán ju úbohú,
v plam nieti iskru viery jej,
strom videť žiada z zrna horčičného;
no srdce Jeho odprvu
plá hnutím božskej milosti.)
A matka ďalej vrúcne prosí Jeho:
„Je pravda, Pane, ale veď
i šteniatkam sa dostáva
diel aspoň z drobtov, so stola čo spadnú,
(ó, aspoň, drobet milosti
ráč matke biednej pohodiť,
tak ztíšiť dušu túžiacu a hladnú!“)
Je po zkúške . . . A preskvelo
ostála na nej ─ : Riekol Pán:
„Ó, ženo, veliká je tvoja viera!
Nuž, jako žiadaš, tak sa staň.
A, ajhľa v túže hodinu
je uzdravená ztrápená jej dcéra . . .
Ó, Kriste Pane, ráčiž nám
prisporiť viery milostne,
bárs v škole kríža, pokušení, boja!
My v biedach mnohých hynieme
a lkáme . . . Nepustíme Ťa,
leč požehná nám božská milosť Tvoja!