250. výročie narodenia Dr. Pavla Jozeffyho
Na evanjelickom kostole vo Vrbovciach môžeme vidieť pamätnú tabuľu s nápisom: „Vo Vrbovciach sa narodil Dr. Pavel Jozeffy (1775 -1848) evanj.a.v.superintendet – biskup, iniciátor Zpěvníka evangelického, obranca slovenského ľudu, vodca deputácie s prestolným prosbopisom. Pri 200. výročí narodenia venuje vďačná ECAV v ČSSR“. Keďže od jeho narodenia uplynulo už okrúhlych 250 rokov, venujme mu vďačnú spomienku a priblížme si jeho osobnosť.
Pavol Jozeffy sa narodil 31. januára 1775 v obci Vrbovce, v roľníckej rodine otca Štefana Jozefáka a matky Barbory, rod. Vaculovej. V rodnej obci vychodil ľudovú školu a po jej skončení študoval v Bratislave na tamojšom evanjelickom lýceu. Tu si zmenil Jozefák na Jozeffy. Okrem domácich škôl dva roky (1796-1798) študoval teológiu na univerzite v Jene (Nemecko), kde počúval vynikajúcich filozofov Fichteho, Niethammera, Fabriho a ďalších. Počas pobytu navštívil pamätné miesta Wittenberg, Halle, Lipsko a Salzmannov pedagogický ústav v Schnepfenthale kde osobne spoznal jeho zakladateľa. Na štúdiá si zarábal ako domáci učiteľ a vychovávateľ. Pôsobil v rodine kráľovského úradníka Františka Darvaša, ale aj v rodine horlivého evanjelika Karola Földváryho v Peterke (Peštianska stolica).
Po skončení teologických štúdií pôsobil ako evanjelický kaplán v Sarvaši a súčasne učiteľ v Tešedíkovom hospodárskom ústave (1799 -1801), kde vyučoval didaktiku, históriu a hospodárstvo, pričom uplatňoval poznatky zo Salzmanovho ústavu a prispel k dobrému chýru Tešedíkovej školy, ktorá iba pre vonkajšie príčiny napokon zanikla.
P. Jozeffy po odchode zo Sarvaša si vyvolil za manželku absolventku Tešedíkovej školy Eufrozínu rod. Zipcerovú. Vieme o nej len to, že bola krstnou mamou národného buditeľa Š. M. Daxnera z Tisovca. Vďaka práci Angeliky Kolár a spolupracovníkov z Gemera boli objavené a reštaurované obrazy biskupa P. Jozeffyho a jeho manželky od maliara Jozefa Kraudyho. Dovtedy bol známy iba posmrtný obraz P. Jozeffyho od Božetecha Klemensa.
Od roku 1801 pôsobil P. Jozeffy ako farár slovensko – nemeckého evanjelického zboru v Aszóde a od roku 1808 v čisto slovenskom zbore v Cinkote pri Pešti. (Dnes leží na predmestí Budapešti). Počas tunajšieho pôsobenia zastával funkciu konseniora a seniora. Tu neohrozene bránil práva poddaných voči zemepánom.
P. Jozeffy sa stal neohrozeným ochrancom dolnozemských Slovákov v Sabolčskej stolici proti krutej a zúrivej maďarizácii. Správa o tom sa dostala prostredníctvom slovenského dopisovateľa aj na stránky časopisu Květy (23. 4. 1840). Po viac ako dvadsaťročnom pôsobení medzi Slovákmi v Peštianskej stolici prešiel v roku 1820 za farára do Tisovca.
P. Jozeffy v Tisovci rozvíjal aj ľudovýchovnú činnosť a propagoval všestranné vzdelávanie ľudu. Učil ľudí štepiť ovocné stromy a zúrodňovať pôdu podľa Tešedíkovej školy, zadovážil nové odrody stromov a pomáhal ľudu vyučovaním racionálneho spôsobu chovu dobytka. Podnecoval zakladanie nedeľných škôl pre dospelých. Na evanjelických cirkevných školách zaviedol 6-ročnú školskú dochádzku. Počas jeho pôsobenia postavili v Tisovci nový kostol a školu a značne prispel aj na stavbu nemocnice v Rimavskej Sobote. V roku 1830 získal na univerzite v Jene čestný doktorát z teológie. V roku 1823 bol na dištriktuálnom konvente v Kežmarku zvolený za superintendenta Potiského dištriktu a túto funkciu zastával až do svojej smrti 29. marca 1848.
Biskup P. Jozeffy spravoval veľký Potiský dištrikt, do ktorého patrilo osem seniorátov. Tvorilo ho 125 cirkevných zborov, z toho 96 slovenských, 5 nemeckých a 24 maďarských s celkovým počtom 165 000 veriacich. Keďže si uvedomoval, že nemôže osobne navštíviť všetky zbory, rozhodol sa pre prax písania pastorálnych listov zborom a farárom.
Už v prvom z nich z 1. mája 1823 sa sústredil na výchovu, rodinný život, kazateľskú činnosť farárov, pastoračnú činnosť a poslucháčov nabádal, aby boli „soľou zeme“. Kazateľom radí, aby dobre vypracované kázne prednášali spamäti, lebo „ľud nemá rád čítajúcich kazateľov“. (str.10) V každom pastorálnom liste odporúčal študovať teologickú, ale aj beletristickú literatúru. P. Jozeffy bol členom spolku Tatrín, ktorý vznikol na podnet M. M. Hoďžu v Liptovskom Mikuláši v roku 1844.
V pastorálnom liste zo 6. 12. 1839 vyzval miestny konvent cirkvi v Nyiredyhaze, aby sa evanjelické náboženstvo vyučovalo len v slovenskej materinskej reči. P. Jozeffy bol neohrozeným ochrancom dolnozemských Slovákov v Sabolčskej stolici proti krutej a zúrivej maďarizácii. Táto obrana sa dostala prostredníctvom slovenského dopisovateľa aj na stránky časopisu Květy (23. 4. 1840).
Dr. P. Jozeffy bol činný aj na celocirkevnom poli. Po dlhých prípravách sa stal v roku 1842 hlavným iniciátorom vzniku nového Zpěvníka evangelického. Nové piesne tvorila a prekladala silná generácia básnikov, medzi nimi M. M. Hodža, K. Kuzmány, Chalupkovci, Melcer, Tomášik, Ct. Zoch a ďalší. Jozeffy nebol autorom ani prekladateľom piesní, ale organizátorom a dobrodincom. Zpěvník mal nahradiť Tranovského kancionál, čo sa podarilo len čiastočne. Paradoxne Zpěvník neprijal ani cirkevný zbor v Tisovci a ani jeho rodný zbor vo Vrbovciach. „Význam Zpěvníka je hlavne vo veľkom prínose nových piesní. A to je aj zriedkavá vec v histórii duchovnej piesne vôbec, že sa podarí naraz stvoriť na štyristo nových piesní dobrej úrovne náboženskej i básnickej. Takú príležitosť v dejinách malej slovenskej cirkvi hodno spomínať a hodno oceňovať“ (Dr. M. Pišút) Jozeffy bol zástanca, podobne ako J. Kollár, českého jazyka v kultúre (bibličtiny) a maďarčinu uznával ako diplomatickú reč krajiny.
Významná je aj služba P. Jozeffyho na národnom poli. Od roku 1840 bolo zrejmé, že Slováci sa musia proti maďarizácii začať brániť. Po dvoch rokov príprav, úvah a rôznych návrhov ako riešiť vážnu situáciu vznikol Slovenský prestolný prosbopis, určený panovníkovi Ferdinandovi V. Dospelo sa k názoru, že bude formulovaný ako prosba 800 000 evanjelikov a podpísalo ho vyše 200 osobností z radov kňazov, profesorov a učiteľov. Na celonárodný protest ešte nedozrel čas.
Evanjelici hľadali odvážneho vodcu, ktorý by bol ochotný prevziať úlohu vedúceho deputácie do Viedne. Predbežné ohlasy kniežaťa Metternicha, Kolovrata a arcikniežaťa boli priaznivé, keďže vláde neušli radikálne kroky Maďarov. Delegácia vedome obišla generálny konvent, na ktorom predsedal maďarón gróf Karol Zay a kde agresívne vystupoval aj Ľ. Košut, obviňujúci evanjelikov zo slovanofilstva a rusofilstva, ako nebezpečných názorov pre jednotu Uhorska.
Na prosbu J. Kollára a Ľ. Štúra, Jána Stehla z Petrovca a biskupa J. Seberínyho sa podujal na úlohu vodcu už šesťdesiat sedemročný biskup P. Jozeffy. Tento odvážny krok priniesol P. Jozeffymu tvrdé a nevyberané útoky zo strany maďarónov. Barón G. Radvanszký mu na Sliači dal pod oknami hrať „mačaciu hru“ charivari. Na generálnom konvente 1842 v Pešti L. Košút a ďalší maďaróni kričali na neho “ki vele“ (von s ním) a žiadali aby odstúpil z funkcie, čo P. Jozeffy neurobil a pokojnou obranou zostal na čele dištriktu. Uznal, že bolo chybou obísť palatína, ktorého manželka bola evanjelička, ale vec pri osobnej návšteve urovnal. Po tejto ceste sa dostalo Jozeffymu veľa prejavov vďaky a uznania ako „šľachetnému, vznešenému starcovi, národnému mužovi a otcovi slovenského národa“.
Odpoveď po mesiacoch čakania priniesla sklamanie. Zo šiestich požiadaviek, bola úspešná iba jedna, ktorá sa týkala napomenutia grófa K. Zaya. Napriek tomu sa čoskoro ukázalo, že nešlo o neúspech. Prosbopis zahatal cestu maďarizačnej prepiatosti a prechmatom v úradnej sfére i v školstve na nižšom stupni a takmer úplné zahatal cestu maďarizačnej politike v lone evanjelickej cirkvi.
Prestolný prosbopis sa stal prvým kolektívnym národným vystúpením nášho ľudu pred revolúciou 1848, ktorý sa začal domáhať ochrany národných práv Slovákov.
Po ňom nasledoval aj druhý prosbopis, ale odvahu k jeho predostreniu kráľovi mali už len mladý J. M. Hurban a L. Paulíny, ktorí ho osobne odniesli do Viedne.
Prestolný prosbopis znamenal začiatok vyšších cieľov. O šesť rokov neskôr sa už pod Hurbanovým vedením práve v chotári Vrboviec, Jozeffyho rodiska, zjavili zástavy slovenských dobrovoľníkov, ktorí sľúbili vernosť prvej SNR a svojmu ľudu v revolúcii 1848. Po nich o niekoľko desaťročí prišli aj legionári orla – generála, M. R. Štefánika, syna košariskej fary, aby úspešne dovŕšili zápas za slobodu národa, započatý šľachetným, láskavým a pokorným služobníkom cirkvi a národa Pavlom Jozeffym.
Ľubomír Batka st.