„Ajhľa, posielam svojho posla, aby pripravil cestu predo mnou, a vtedy zrazu príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a posol zmluvy, v ktorom máte záľubu. Ajhľa, prichádza! – vraví Hospodin mocností. Kto znesie deň Jeho príchodu? Kto obstojí, keď sa zjaví? Veď On je ako tavičov oheň a ako práčov lúh! Posadí sa ako tavič a čistič striebra a prečistí levítov; tríbiť ich bude ako zlato a striebro a budú správne prinášať Hospodinovi obete; Hospodinovi bude príjemná obeť Júdu a Jeruzalema ako za dávnych dní a v dávno zašlých rokoch.“ Mal 3, 1−4
Príď, Jezu Kriste, Pane náš,
do chrámu svojho znovu, zas,
svojou krvou očisti naše srdcia
a Duchom svätým naplň nás,
nech svedkami sme k prinášaniu
tých vzácnych Bohu obetí,
až duch náš raz žíznivý
ku Tebe, Pánovi zaletí. Amen.
„Ajhľa, posielam svojho posla, aby pripravil cestu predo mnou, a vtedy zrazu príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a posol zmluvy, v ktorom máte záľubu.“ Takto oznamoval prorok Malachiáš svojmu izraelskému ľudu príchod Pána nášho Ježiša Krista na tento svet. Malachiáš prorokoval v Jeruzaleme okolo roku 400 pred narodením Krista Pána. On bol posledným prorokom, ktorý povstal v Izraeli v ten čas, keď Nehemiáš sa navrátil z Babylona a s privolením kráľa Artaxerxa znovu vystaval mesto Jeruzalem. U Izraelských synov v ten čas bola veľká túžba po príchode zasľúbeného Mesiáša. Boli podrobení babylonskému kráľovi túžobne čakali na Toho, ktorý by ich vyslobodil z poddanstva a obnovil a utvrdil Hospodinovu zmluvu s Jeho vyvoleným národom. A túto túžbu ešte silnejšie roznecoval prorok Malachiáš, ubezpečuje svoj ľud o blízkom príchode Spasiteľa. Avšak, akokoľvek bol blízko Jeho príchod, oni predsa Ho nepozorovali svojim telesným zrakom; lebo čas ešte nebol naplnený!
Ale nie tak my, verní kresťania! My nemusíme nadarmo túžiť po Jeho príchode; lebo On už prišiel a prichádza vždy znovu medzi nás, ako nám zasľúbil: „kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi!“ Áno, prichádza znovu; a prichádza aby nás očistil.
„Ajhľa, prichádza! – vraví Hospodin mocností. Kto znesie deň Jeho príchodu? Kto obstojí, keď sa zjaví? Veď On je ako tavičov oheň a ako práčov lúh!“ Takto to čítame v našom texte; a je to naozaj vážne a veľmi dôležité slovo pre tieto dnešné časy. Keby tak dnes v tele skutočne prišiel Pán, alebo v akýkoľvek sviatočný či nedeľný deň do svojho chrámu, do ktoréhokoľvek kresťanského chrámu a uvidel by tie mnohé prázdne miesta ako nemé, ale výpovedné svedectvo toho, ako málo túži terajší svet po Božom slove; a ani medzi prítomnými ako Najvyšší skúmateľ sŕdc a duší by nenašiel mnohých priodených svadobným rúchom – tým rúchom pokory a tichosti, čistoty a spravodlivosti, tým rúchom viery, lásky a nádeje; či by nemusel použiť tie najtvrdšie a najprísnejšie prostriedky proti nám; či by sa nemusel zjaviť s tým ohňom a ako práčovým lúhom, aby očistil svoje chrámy od rôznej poškvrny, falošných zmýšľaniach, slovách a skutkoch? A kto by vtedy mohol zniesť deň Jeho príchodu? Kto by obstál keby sa ukázal? Kto by sa mohol smelo postaviť pred Jeho svätým obličajom? Kto by Mu mohol povedať, Tomu vševedúcemu, ktorý môže nahliadnuť aj do najtajnejšej skrytosti ľudského srdca, kto by Mu mohol vyznať s čistým, spokojným svedomím: „Očistil som svoje srdce, čistý som od svojho hriechu?“ Iste by každému jednému vyčítal z čela to apoštolovo slovo: „niet rozdielu: Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej!“ A hľa, On k nám skutočne prichádza; hoci aj nie v tele viditeľne, ale isto v duchu, neviditeľne. Cítime v našich srdciach Jeho prítomnosť? Sme v živej viere presvedčení o platnosti toho Jeho slova: „ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta!“?No a keby niekto pochyboval, čo to osoží? Áno, ani pochybnosť, ani nevera nič na tom nezmení! Naše chrámy sú Jeho chrámami; On, ako náš Pán do nich prichádza – a prichádza ako vždy s láskou, prichádza s milostivým úmyslom, aby nás očistil!
„Posadí sa ako tavič a čistič striebra a prečistí levítov; tríbiť ich bude ako zlato a striebro a budú správne prinášať Hospodinovi obete; Hospodinovi bude príjemná obeť Júdu a Jeruzalema ako za dávnych dní a v dávno zašlých rokoch.“ Léviho synovia boli – ako je známe v národe Izraelskom – ustanovení za Hospodinových kňazov. A tak Malachiášovo slovo platilo v prvom rade im! Avšak v Novej zmluve taký rozdiel nie je, lebo podľa Hospodinových slov my všetci sme telo v Kristu Ježiši (R 12, 5) a podľa Petrových slov my všetci sme ten rod vyvolený, kráľovské kňažstvo, aby sme zvestoveli cnosti Toho, ktorý nás povolal z tmy do svojho predivného svetla (1Pt 2, 9) a tak je teda platné slovo nášho textu nám bez rozdielu. Pán prichádza, aby nás očistil ako zlato a striebro. A isto má čo konať na nás! Keby sme Ho vďačne prijali, keď sa On k nám privoláva: „Syn, dcéra daj mi svoje srdce.“ A keby sme Mu ochotne odovzdali to svoje biedne, hriechmi ranené srdce túžobne volajúc k Nemu so žalmistom: „Srdce čisté stvor nám, ó Bože!“
Pán prichádza, aby nás očistil a aby nás vychovával k obetovaniu obetí spravodlivosti. „Budú správne prinášať Hospodinovi obete; Hospodinovi bude príjemná obeť Júdu a Jeruzalema ako za dávnych dní a v dávno zašlých rokoch.“ Aj tieto slová proroka Malachiáša sa vzťahovala v prvom rade na starozákonné obete, ktoré Mojžiš nariadil izraelským synom a ktoré synovia Léviho obetovávali Hospodinovi za jednotlivých Izraelitov i za celý vyvolený Boží národ. Avšak v Novej zmluve všetky zápalné a krvavé obete navždy stratili svoju platnosť, lebo ako to zreteľne hovorí apoštol: „On (Ježiš) však priniesol iba jednu obeť za hriechy, posadil sa navždy po pravici Božej … lebo jedinou obeťou navždy zdokonalil tých, čo sa dajú posvätiť.“ (Žid 10, 12; 14) touto Kristovou obeťou sú vyprázdnené všetky obete Starej zmluvy a nám účastníkom Novej zmluvy sú nariadené obety iné, obete srdca, pravej, priamej, skutočnej, nepokryteckej lásky k Bohu a k blížnym ako to čítame v evanjeliu: „jeden je Boh a niet iného okrem Neho; a milovať Ho z celého srdca a z celej mysle a z celej sily, a milovať blížneho ako seba samého je omnoho viac ako všetky zápaly a obete.“ (Mk 12, 32−33) Toto sú tie obete spravodlivosti, ktoré sú chutné a príjemné Hospodinovi. Ale k obetovaniu takýchto obetí nás môže vyučiť a vychovať jedine Ten, ktorý vydal sám seba za nás ako dar a obeť Bohu príjemnej vône (Ef 5, 2), totiž Ten Prostredník Novej zmluvy, jednorodený Syn živého Boha, jediný Spasiteľ a Vykupiteľ našich duší, náš Pán Ježiš Kristus!
A keď On znovu prichádza k nám, ako Pán do svojho chrámu, do našich príbytkov aj do našich sŕdc so svojim slovom a so svojim naučením aj so svojim potešením, tak rozumejme, že On prichádza preto, aby nás očistil a učinil schopnými k obetovaniu obetí spravodlivosti. A preto neodvracajme sa od Neho, ale radšej sa k Nemu priviňme zachovávajúc Jeho slová a naledujme Jeho šľapaje! Tak v pravde i my budeme Hospodinovi obetujúc obete v spravodlivosti. Hospodinovi bude príjemná naša obeť ako za dávnych dní a v dávno zašlých rokoch!