Daniel Stránsky, pevec, statočný kňaz a neohrozený vyznávač – 270. výročie smrti.
Je viacero významných osobností našej cirkvi, ktorí nezaslúžene upadli do zabudnutia, ale zostávajú príkladom mimoriadnej statočnosti v Pánovej službe. Medzi nich patrí aj Daniel Stránsky, od smrti ktorého uplynulo 270 rokov.
Narodil sa vo Vrbovciach dňa 2. januára 1681 v kňazskej rodine Jána Stránskeho a Kataríny rod.Nedeckej, pochádzajúcej zo zemianskej rodiny. Syn Daniel bol vychovávaný v rodičovskom dome vo Vrbovciach „a to jak v cnostech, tak i v liternom umění až do věku svého dvanásteho“, ako neskôr uvádzal v pohrebnej odobierke neznámy pochovávajúci kňaz, ktorého kázeň sa zachovala v archíve cirkevného zboru v Kremnici, kde Daniel dokonal svoju službu a strastiplnú životnú cestu.
Pohnutý život jeho otca a dobu v ktorej žil sme si na stránkach EPST priblížili v minulom roku (Ján Stránsky a jeho doba). BarónkaŽofia Ňári (Nyary) rod. Tököly ho v roku 1693 pozvala za farára do Sobotišťa.Kráľ Leopold I. to považoval za vzburu a nariadil palatínovi vykonať súd, na ktorom odsúdili barónku Žofiu a farára J.Stránskeho na trest smrti ako pôvodcov „vzbury“. Ž. Ňári si zachránila život prestupom a J. Stránsky pred exekúciou rozsudku zutekal, skrývajúc sa po okolitých kopaniciach sedem rokov.
V roku 1692 bol syn Daniel prijatý na lýceum do Bratislavy, kde pobudol štyri roky. Keďže nebezpečenstvo hrozilo aj jemu, rozhodol sa, že bude pokračovať v štúdiu v cudzine. Bol to odvážny krok. Rozlúčil sa s otcom, ktorý mu nemohol ničím prispieť na štúdiá, iba svojím otcovským požehnaním. Koncom roku 1697 odišiel do Nemecka. Sám o tomto boľavom odchode neskôr napísal v predhovore ním vydanej modlitebnej zbierke: “Jadro všetkých modlitieb“, že otec ho „bohato vystrojil na cestu“, lebo „dal mu peníz otcovského požehnání, protož také zaopatrování Boží bylo mocné při mne“. Na cestu získal peniaze suplikáciou.
Cesta Daniela Stránskeho smerovala do Žitavy (Zittau) v Sasku, ktorá bola známa ako útočisko českých evanjelických emigrantov, ale aj emigrantov z Uhorska: senického farára Štefana Pilárika, biskupa Joachima Kalinku, Tobiáša Masníka a iných. Tu bola aj významná tlačiareň a známe gymnázium, na ktorom bol v tom čase riaditeľom syn českých emigrantov, vynikajúci učiteľ (rektor) Kristián Weise, poctený čestným titulom „učiteľ Lužice“. Ten sa ujal mladého utečenca, ktorého životný príbeh mu pripomenul príbeh jeho rodičov, ktorí po Bielej hore museli odísť z Čiech. Preto sa prihovoril u svojho švagra a právnika Jána Kristiána Nesena a jeho manželky, aby ho prijali do rodiny a postarali sa o jeho živobytie, ošatenie a ubytovanie. To sa aj stalo a nasledujúce 4 roky strávil v tejto rodine, ktorá mu vo všetkom pomáhala, až do ukončenia gymnázia. Tak sa peniaz otcovského požehnania osvedčil aj v cudzine.
Riaditeľ Kristián Weise okrem získavania vedomostí viedol svojich žiakov k úprimnej zbožnosti. Bol známy láskou k poézii, ku ktorej písaniu povzbudzoval aj svojich žiakov. Pôsobil tu aj český farár Ján Juraj Dolanský, obratný veršotepec a kantor Ján Müller, ktorých piesne boli preložené aj do nášho Tranoscia (č.781 a 336, 338) Tu našiel mnoho priateľov, ale aj krajanov zo Skalice, mešťanov Sojku a Augustína Strýca.
Po piatich rokoch sa Daniel Stránsky vybral na štúdium teológie do Wittenberku, kde bol 12.októbra 1702 prijatý medzi poslucháčov bohoslovia. Tu pobudol tri a pol roka a potom študoval v Lipsku. Z jeho predhovoru v Jadre modlitieb (7. júla 1706) vyplýva, že aj tam mu J.K.Nesen a jeho manželka preukazovali mnohé „dobrodiní „, ktoré padli do dobrej pôdy a on sľúbil prinášať úžitok stonásobný.
Po deviatich rokoch odlúčenia D. Stránsky zatúžil po domove a po rodičovskom objatí. Medzitým sa v Uhorsku zmenila situácia a jeho otec sa mohol počas povstania Františka II. Rákociho vrátiť do cirkevnej služby. Po odchode Daniela Krmana ml. z Myjavy do Žiliny sa otec Ján stal v roku 1704 farárom na Myjave a potom nakrátko v Senici. Keďže stavovské povstanie Rákociho skončilo jeho porážkou (1708), Ján Stránsky sa opäť musel skrývať ďalších šestnásť rokov. Kázal Božie slovo najmä na brezovských kopaniciach, v stodolách a v jarkoch a zomrel na Košariskách v roku 1724.
Syn Daniel „ sa málo zdržal doma“ – napísal v odobierke pochovávajúci farár. Na jar v roku 1707 sa vybral do Drážďan, kde bol vysvätený za kňaza. Domov sa však už pre zmenu pomerov nemohol vrátiť. Aby nezaháľal, zapísal sa opäť na lipskú akadémiu. Tu ho zastihlo pozvanie za slovenského farára do sliezkeho Tešína.
Pomery v Sliezku boli priaznivejšie ako v Čechách, vďaka pomoci švédskeho kráľa Karola XII. Tu bolo navrátených 121 kostolov a dovolené postaviť šesť ďalších. Jeden z nich sa staval aj v Tešíne, kde sa obnovil evanjelický cirkevný zbor. Do Tešína pozvali dvoch mladých farárov, Jána Muthmana pre Nemcov a Poliakov a Daniela Stránskeho, ktorý tu kázal po česky. Na mladých služobníkov čakalo veľmi mnoho práce, keďže k evanjelikom sa tu hlásilo okolo 40 000 tisíc duší zo všetkých spomenutých národností.
Po deviatich týždňoch jeho pôsobenia zavítali do Tešína tajní evanjelici zo Západných Čiech z oblasti Lytomyšla. Títo chceli tiež požiadať švédskeho kráľa o pomoc, bolo však už neskoro. Kráľ vtedy už vtedy bojoval v Rusku. Preto sa obrátili na D.Stránskeho s prosbou, aby prišiel slúžiť medzi nich. Keď Daniel Stránsky videl ich túžbu po Božom slove, rozhodol sa opäť k riskantnému kroku a išiel ako kazateľ do Slúpnice, kde už predtým pôsobil Václav Kleych, rodák z Važan od Litomyšla. V okolí Litomyšla žilo asi sedem tisíc tajných evanjelikov. Koncom októbra v roku 1709 odišiel do „jamy levov“, vediac, že v prípade odhalenia a chytenia ho čaká istá smrť.
Stránskeho služba v Slúpnici neušla pozornosti neprajníkov. Už na jar v roku 1910 začalo vyšetrovanie a D.Stránsky musel opäť hľadať útočisko za hranicami. S mnohými ťažkosťami sa mu napokon podarilo dostať do Žitavy, medzi starých známych. Práve vtedy Ján Müller pripravoval do tlače český žitavský kancionál v novom vydaní, pod názvom: „Poklad zpěvú duchovních“. Do tohoto „Pokladu“ boli po prvýkrát prijaté aj piesne D.Stránskeho.V úvode pozdravil túto prácu svojho priateľa veršami tak, ako bolo vtedy zvykom, napísanýmivšak „na pospěch“, to znamená: v rýchlosti, na úteku. Keďže chápadlá štátnej rakúskej moci siahali aj za hranice, musel opustiť aj Žitavu. Stihol však zadať do tlačiarne svoje verše, prvotiny, v ktorých vyslovil to, čo sám v poslednom období skúsil, že v kríži a v rozličnom zármutku nachádza kresťan potešenie a pomoc v nábožných piesňach.
Nie je známe, kde sa zdržiaval D.Stránsky v rokoch 1710 – 1712. Jeho údelom však bola tŕnistá cesta až po hrob. Kazateľ na jeho pohrebe uviedol, že v roku 1712 sa rozhodol vrátiť domov. Keďže Žitava bola jeho “Sareptou i Pellou“, prišiel sem ešte raz, naposledy sa poďakovať a rozlúčiť so svojimi dobrodincami.
Po návrate do vlasti (1712) ho ihneď povolali za farára do Krajného. V tom istom roku sa stihol aj oženiť, keď si za manželku vzal Juditu rod.Maršovú, dcéru zemianskych rodičov Pavla Maršu a Márie rod. Ungwárovej z Vrbového. V Krajnom však pobudol veľmi krátko a už v roku 1713 prešiel do Zemianskych Kostolian, kde rodina Kostolániová dovolila v kaštieli konať služby Božie. Tu pôsobil verne tri roky a potom prešiel do Kostolných Moraviec.
Po štyroch rokoch (1720) bol povolaný do Kremnice, kde napriek ťažkej situácii evanjelikov Uhorsku sa ešte stále udržiaval cirkevný zbor, ktorý potreboval službu dvoch farárov. Jána Sertuiusa pre Nemcov a D.Stránskeho pre Slovákov. Keďže jeho manželka zomrela mladá (1723), znova sa oženil s Máriou Agnesou, dcérou Pavla Stanislaidesa a Márie rod. Kalužníkovej, mešťanov kremnických. Mali spolu štyri deti a v manželstve žili 31 rokov.
Najstarší syn Daniel vyštudoval teológiu v Nemecku. Pôsobil ako vychovávateľ u Ladislava Ottlíka potom ako farár na Polichne a v Uhorskom.
V Kremnici bola s podporou cirkvi udržiavaná aj cirkevná škola. Mala povolenia pôsobiť len ako škola gramatikálna s nižším gymnáziom, ale prácou tamojšieho učiteľa Jána Blasiusa ml. a s podporou oboch neohrozených farárov a ďalších piatich spolupracovníkov, dosiahla úroveň riadneho gymnázia. Táto požehnaná činnosť však bola tŕňom v oku tamojšej rímsko-katolíckej komunite a jej farárovi, ktorý neustále písal žaloby a sťažnosti na činnosť vynikajúceho učiteľa, ktorého obviňoval, že koná aj službu tretieho fárára. Dňa 31.decembra 1748 vyniesol magistrát rozsudok, že Ján Blasius je na večné veky z Kremnice vypovedaný a za tri dni musel opustiť Kremnicu. Michal Kiovský, rím-kat.farár obžaloval aj farárov Sertiusa a D. Stránskeho pre „nezákonné“ pôsobenie priamo u cisárovnej Márie Terézie, ale lož vyšla na svetlo a obaja farári pôsobili v Kremnici až do svojej smrti.
D.Stránsky dokonal náhle 2.januára 1755, keď ešte na Nový rok odbavoval služby Božie.
Literárna činnosť D.Stránskeho začala už na štúdiach v Nemecku, kde v 26 .roku života vydal knižku modlitieb a nábožných piesní: „Jádro všech modliteb“. Knižka špalíkového formátu má 461 strán modlitieb a 86 strán piesní v počte 38, s poznámkou:“ Některé písničky nábožné v nově z německých přeložené.“ Jedná sa napospol o preklady, čo bola vtedy bežná prax. Jeho preklady však vynikajú nad iné súčasné a preto veľmi skoro prechádzali aj do iných spevníkov. Do Tranovského kancionála prešli prvý krát v roku 1727 a odvtedy opakovane, keďže boli veľmi obľúbené. Prekvapuje iba jedna vec, že z neskoršieho obdobia sa nezachovala žiadna Stránskeho piesňová, ani iná literárna tvorba. Ján Mocko predpokladal, že Stránsky tvoril a publikoval aj ďalej, ale anonymne.
Literárni kritici jeho tvorbu vysoko oceňujú. Jeho piesne sme spievali z Tranosciusa (v poče šestnásť ) a z Evanjelického Funebrála (tri) až do vydania nového Evanjelického spevníka v roku 1992. Z najznámejších pripomeňme: „Nuž všetci verní kresťania, Baránok, hľa, nesie viny, Umučenie Ježiša ,Ježiša sa nespustím, Bože verný Bože, Čo Boh činí, to dobré je atď. I keď vznikali v ťažkej dobe, niet v nich náznaku náboženskej nevraživosti. Sú plné vrúcneho náboženského citu a viery.
Spomienku na Daniela Stránskeho, nadaného pevca, statočného kňaza a neohrozeného vyznávača J.Krista zakončime veršami vianočnej piesne v češtine, v ktorej Daniel Stránsky tvoril:
„Radujte sa, ó křesťané!
Radujte sa všickni spolu,
Kristus s nebe sstoupil dolu,
Radujte se s veselostí
Že nás sobě zalíbil
A s námi se zasnoubil!
Radost, radost nad radosti
Zavítej k nám drahý hosti
Vítej, vítej, k nám zavítej,
Ó, slunce spravedlivosti!“.
Ľubomír Batka st.