Skutk. ap. 2, 42
I.
Kde máme hľadať cirkev pravú?
Je to snáď, čo od starodávna
má v Ríme neomylnú hlavu?
či tá, čo sluje pravoslávna?
Alebo niektorá snáď nová
oplýva množstvom Ducha darov?
snáď Lutherova? Kalvínova?
alebo jedna zo sektárov?
Na darmo hľadať, už jej neni
vo krajoch šírych tejto zeme,
len obraz zostal utešený
tej prvej tam v Jeruzaleme.
II.
Ach, pohľad teraz presmutný je
na cirkev Kristom vykúpenú,
nie len na veľké konfessie ─
než i na sekty rozdelenú.
Tá prvá cirkev, jako skala,
so srdcom jedným, jednou vôľou,
tak verne v učení tom stála ─
jak prijala od apoštolov.
Ach, kedy pôjde cirkev celá
za hlasom jednoho pastiera,
a údov Kristového tela
len jedna bude spájať viera?
III.
A kde je ten duch spoločnosti,
ten prvej lásky oheň svätý,
v ňomž stáli v pocite bratkosti ─
jak chudobní tak i bohatí?
Vy, ktorí máte milliony,
či svedomie vás nič nestraší,
keď čujete tie biednych stony?
A či to nie sú bratia vaši?
„Kto je môj blížny?“ – sebeckého
či ducha prestane otázka?
a údov tela Kristového,
len jedna bude spájať láska?
IV.
Hľa, s divy sa tiež cirkev stretá
a v blaženosti sladkej plesá;
zná ona moc z vyššieho sveta,
čo prelamuje aj nebesá.
To hlasy modlitieb srdečných,
v nich žijú i svet premáhajú,
v nich mrú, i žitia v stánkoch večných
predtuchu sladkú nachádzajú.
A cirkev naša pustne, hynie,
povzniesť ju nijak‘ nemôžeme.
Čo môž‘ byť toho na príčine?
To, že my modliť sa nevieme.
V.
Kde máme hľadať cirkev pravú?
Je to snáď, čo od starodávna
má v Ríme neomylnú hlavu?
či tá, čo sluje pravoslávna?
Alebo niektorá snáď nová
oplýva množstvom Ducha darov?
snáď Lutherova? Kalvínova?
alebo jedna zo sektárov?
Nechce sa obraz utešený
ukázať duši žalostiacej.
Len jedna bola – tej už neni,
ani nebude nikdy viacej!