Vianoce – možnosť zhohatnúť Jeho chudobou
Kriste, zroď sa v nás,
slovom svojím vznes
i nás v tento čas –
do nebies.
Tvoja milosť, svieť nám, svieť,
vôľa Tvoja veď –
i keď príde raz
za tan prvdy jas
niečo pretrpieť! Amen (M.R.)
2 Kor 8, 9:
„Veď znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že bohatý schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli Jeho chudobou”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
Vianočný čas stále trvá, ale dnešná spomienka na mučeníka Štefana, na tohto – moderne povedané: referenta pre sociálne veci – čiže diakona jeruzalemského cirkevného zboru, akoby dávala vyprchať vianočnému očareniu a rozcíteniu.
Lenže, boli sme, bratia a sestry, tu v chráme pozvaní k nejakému rozcíteniu, k nejakému okúzleniu krásou vianočných stromčekov a chvíľami pohody v rodinách?
My sme nanovo počuli posolstvo radosti z nebies a výzvu, aby sa naše srdcia „stali jasľami” v ktorých nájde príbytok Syn Boží a to príbytok trvalý. Práve dnešná spomienka na prvého mučeníka kresťanskej cirkvi je ilustráciou toho, čo to znamená, keď vierou príjmeme Dar Boží – narodeného Spasiteľa.
Skutky apoštolské svedčia o ňom takto: „Štefan však, plný viery, milosti a moci, činil veľké znamenia a zázraky medzi ľudom.” Už pri svojej voľbe za diakona bol vyhliadnutý ako taký, ktorý bol osvedčený a „plný Ducha a múdrosti”.
Pred židovskou veľradou osvedčil aj ďalšie kvality: vernosť a presvedčivosť svedka živého Ježiša Krista. Vernosť Ježišovi až do smrti dosvedčil aj modlitbou za svojich nepriateľov, ktorí ho kameňovali: „Pane, nepočítaj im tento hriech”.
To všetko sú prejavy prijatej Božej milosti, ktorú priniesli prvé Vianoce a Ten, ktorý povedal: „Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta”.
Nepochybne, otázku nového života z viery a skutkov plynúcich z pobožnosti dobre chápeme. Ale je tu aj druhá vec – a to je samotné martýrium. Je ono nutne cestou veriaceho kresťana a údelom cirkvi?
Božie slovo nám hovorí – áno! Síce v rozličnej miere, čiže nemusí sa prejaviť nutne smrťou, ale určitý stupeň martýria patrí k ceste kresťana v tomto svete. Ale toto Božie slovo počujeme vždy v súvise s tým čo svedčí anjel: „Nebojte sa, lebo narodil sa vám dnes Spasiteľ “…Martýrium v tej najvyššej miere Pán dopúšťa skôr výnimočne. Cesta kríža, odriekania a dobrého boja viery je znakom toho, že sme na dobrej ceste k budúcej sláve Božích detí.
Na tejto ceste sa vždy rodí aj nová skúsenosť: totiž, že zakorenenie v Pánovi dáva odvahu, silu a dokonca aj radosť v tme rozličného utrpenia pre Pána. Táto skúsenosť nepramení v nás, ale je darom narodeného Pána.
Dnešné apoštolské slovo na tieto skúsenosti priamo nadväzuje, keď hovorí: „Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista”…
Preto, keď vychádzame z tohtoročných Vianoc, pýtame sa:
Ako dokážeme, že poznáme zjavenú milosť nášho Pána?
Tak, keď:
1. pôjdeme Jeho cestou
2. keď príjmeme Jeho usmernenie
3. keď budeme žiť z Jeho zasľúbenia
Bratia a sestry v Pánovi!
1.V jednom vianočnom rozhovore z Cejlónu sa traduje tento text:
„Spýtaj sa Jeho matky Márie,
spýtaj sa pastierov,
spýtaj sa múdrych mužov – aký bol chudobný!
Spával v jasliach, ktoré patrili niekomu inému.
plával po mori v loďke, ktorá patrila niekomu inému.
Sedel na osliatku, ktoré patrilo niekomu inému.
Bol položený do hrobu, ktorý bol pripravený pre druhého.
Čo urobil, urobil preto, aby si to podelil s nami: svoj život,
svoju slávu, svoje miesto pri Otcovi.
Prišiel teda, aby sme my všetci,
či sme chudobní, alebo bohatí, mali večný život”.
Áno, toto má v prvom rade na mysli apoštol Pavel, keď kresťanom nielen v Korinte, ale i nám privoláva: „Bohatý schudobnel pre vás, aby ste zbohatli Jeho chudobou.“ Taká bola Jeho cesta k nám a kvôli nám. Vieme o Ňom ešte ďaleko viac. Vieme, že povedal: „Líšky majú svoje dúpätá, vtáci svoje hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu”. Jeho slávu nepredstavujú iba anjeli a „rytierstvo nebeské”, ale Jeho splynutie s chudobou sveta a Jeho zraniteľnosť vrcholiaca v smrti na kríži.
Z tohoto poznania potom plynie poukaz na cestu kresťana – povedané s apoštolom: „mať, akoby sme nič nemali”. Totiž byť bohatý v chudobe, ako chudobný v bohatstve. Nezakladať si na týchto veciach, ale brať účasť na nedostatku a utrpení každého človeka – blízkeho, či ďalekého.
2. Milí bratia a sestry!
Príkladom a usmernením pre nás je vždy na prvom mieste Pán Ježiš a potom aj Jeho svedkovia. Dnes myslíme na Štefana, ale aj na celý cirkevný zbor v Korinte. Apoštol Pavel tam vykonával zbierku pre cirkevný zbor v Jeruzaleme.
Išlo však o to, aby to nebolo niečo zákonnícke, násilné, akoby z prinútenia. To by nebolo mravné konanie. Korintskí mali prejaviť dobročinnosť ako takí, ktorí už sami predtým niečo prijali.To „niečo” je prijatá milosť v Ježišovi Kristovi. Na ňu sa viaže bohatstvo darov duchovných, ale aj telesných a hmotných. Ide o to, aby aj s týmito vecami kresťania zaobchádzali ako s dari a nemárnili ich.
Prijatá milosť sa mení na lásku dávajúcu. To bola a je podstata celej diakonickej služby v cirkvi. Tak konal Štefan, tak konala napríklad naša Kristína Royová na Starej Turej, keď zakladala útulky: detskú škôlku, nemocnicu a iné sociálne ustanovizne. (Referuje o tom posledné číslo nášho EPST).
Jedným slovom, zjavená milosť vždy inšpiruje ku skutkom lásky: v malom, či vo veľkom. Cirkev Pánova ide vždy touto cestou. Ak nie, prestáva byť cirkvou Kristovou.
Bratia a sestry v Pánovi!
Dnešné slovo nás však vedie ešte ďalej. Pán Ježiš nechce, aby sme boli len chudobnými ľuďmi za každú cenu. On nás chce urobiť šťastnými v tom, čo sme a čo máme. To, čo nám radí, to stojí v pozadí celej Jeho cesty a Jeho diela. Iba ak toto prijímame, prijímame Jeho milosť a tak i Jeho radu. Nie naopak.
Ježiš nás obohacuje ešte aj inak. V tom, že nám dáva radosť z toho, keď vieme niečo ochotne darovať a obetovať. Tam, kde je iba jednostranné zameranie na seba a svoje túžby, tam nie je nikdy radosť a blaho. Iste už každý z vás – možno práve na Vianoce, keď sa blízky obdarovávajú – spoznal, že „blahoslavenejšie je dávať ako brať”. Radosť máme najmä vtedy, keď vidíme, že sme radosť urobili iným.
Radosť z dobročinnosti a dobrého konania je len tam, kde je ochota a dobrá vôľa. Mám pred očami jednu skúsenosť, ktorá je ilustráciou síce dobrého konania, ale bez ochoty a dobej vôle. Ako študenti sme boli na chmeľovej brigáde. Uprostred rozbahneného poľa stála poľná kuchyňa, kde nám pripravovali obed. Hlavná kuchárka mala k dispozícii aj jedného pomocníka, ktorý nosil cez oráčinu vodu, prikladal pod kotol a konal všetko, čo od neho žiadala. Bez odvrávania plnil jej príkazy. Bol to mladý muž – väzeň. Bolo vidieť, že nemal z toho ani najmenšiu radosť. Za ním totiž chodil iný mladý muž v uniforme, v kanadách a s pištoľou v ruke, opretou medzi jeho lopatky. Väzeň robil všetko na slovo, ale len preto, že bol k tomu donútený.
Zasľúbenie Pána Ježiša znie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili”. A iné, známe zasľúbenie znie: „Ochotného darcu miluje Boh”. To však nebol príklad onoho obsluhujúceho mladého muža v poľnej kuchyni. Konal službu, ale nie za príkladom Štefanovým. Nebola to služba lásky.
Apoštolské slovo na inom mieste hovorí: „Lebo táto služba lásky nielen že doplňuje nedostatky svätých, ale rozmnožuje aj vďačnosť mnohých k Bohu”. Kresťania žijú z týchto Božích zasľúbení. Šťastný je ten, kto poznal milosť Božiu v Ježišovi Kristovi. Ten, kto poznal, že On „bohatý schudobnel pre nás, aby sme my zbohatli Jeho chudobou”. Ten koná dobro blížnym nielen na Vianoce a ochotne im slúži v sile lásky Kristovej. Amen
2. slávnosť vianočná – mučeníka Štefana – Ľubomír Batka st.
OsA 86