Nedávno prebehlo v médiách, že rímsky biskup vyhlásil jubilejný rok 2025. Pozrime sa na takýto zištný čin ako to uviedli Cirkevné listy XXXIX 1-2 str.14 z roku 1925 a ako nám to podáva Ján Drobný:
Jubilejný svätý rok.
Terajší pápež za príkladom svojich neomylných predchodcov vypísal na r. 1925 jubilejný svätý rok a pozýva celý kresťanský svet do Ríma, sľubujúc kajúcim pútnikom odpustenie hriechov. Čo bolo vlastne bezprostrednou pohnútkou reformácie, opakuje sa tedy znova, a dúfajme, pápežský dvor nájde si i v XX. století Tetzelov, ktorí za dobrý peniaz poženú pol Európy do Ríma. Keď pápež pozýva celé kresťanstvo do Ríma máme právo i my „odpadlíci a kacíri“ prehovoriť k jubilejnému roku rímskemu; máme právo, ba povinnosť odpovedať na pozvanie.
Jubilejný svätý rok svätievali synovia izraelskí dľa nariadenia Hospodinovho v každý päťdesiaty rok. „I posvětíte leta padesátého, a vyhlásite svobodu v zemi té všechném obyvatelům jejím. Leto milostivé toto míti budete, abyste se navrátili jeden každý k statku svému, a jeden každý k čeledi své zase přijde. Ten rok milostivý padesátého léta míti budete; nebudete síti, ani žití toho, čož by samo od sebe vzrostlo, ani sbírati vína opuštěných vinic léta toho“ (III. Mojž. 25, 10 -11). Židia zriekli sa v jubilejný svätý rok svojho vlastníckeho práva; úrody celej zeme patrily celému národu, každému jednotlivcovi.
Snáď na základe tohoto jubilejného roku židovského ustanovili pápeži jubilejný svätý rok kresťanský, a keďže sa litera Starého Zákona má obyčajne duchovne vykladať, zduchovnili i tento zákon: miesto žni zemskej žeň duchovnú, nebeskú postavili do výhľadu, miesto telesných potrieb odpustenie hriechov vzali za základ jubilejného roku.
Pápežstvo, ako vieme, nezjavilo sa na prknách dejín ako deus ex machina, ale sa vyviňovalo pomalým krokom až na terajší piedestál. — Aj svätenie jubilejného svätého roku má svoju zvláštnu históriu, a na jeho myšlienku prišiel až pápež Bonifác VIII. r. 1300. Nikomu predtým neprišlo v kresťanstve na um svätiť taký všeobecný, jubilejný rok svätý; prišlo to s časom a z potreby zkazených financií pokladnice pápežskej. Ustanovizeň pápežská bola drahá, nákladná. Najmä od časov Gregora VII. Innocenza III., keď pápežská moc vystúpila vlastne na vrchol svojej slávy, pápež, ako mocnár, ktorému — sťa slncu — nebolo páru na zemi; ako diplomat, v ktorého rukách sbiehaly sa všetky nitky dejstvovania; ako politik, ktorý zjavne, či tajne — riadil osudy národov, danými šťastnými pomermi bol nútený udržiavať skvelý dvor a neraz pomocou peňazí uplatňovať svoju vôľu. Na všetko toto, pravda, nestačily „Petrove groše“, usilovne po celom kresťanstve sbierané; nestačily ani dišpenzácie, udeľované pápežskou stolicou za dobrý peniaz; nestačily ani pallia, omše, slúžené za duše, v očistci trápené; nestačily ani príjmy celého pápežského štátu. A keď k tomu všetkému pridáme ešte rozličné nákladné pasie, chúťky niektorých pápežov; vojny, ktoré viedli; iste nebudeme sa diviť, že sv. kasa bývala často prázdna, a dômyselní pápeži museli vymýšľať vždy nové a nové pramene príjmov. Gregor VII. napríklad pod titulom investitúry zabezpečil pápežskej stolici všetky príjmy vakantných hodností; vymyslel očistec, tento zlatodol cirkvi rímskej a nariadil celibát knažský, večné to latifundium Ríma.
Innocenz III. bol skutočne slncom medzi cisármi a panovníkmi, ako sa sám rád nazýval. Koruny rozdával, s trónov shadzoval, bol jediným monarchom kresťanského sveta a držal v mocných rukách svojich oteže celej Európy. Lenže táto moc a sláva boly zase nákladné veľmi; pokladňa cirkevná ich nemohla uniesť, a nástupca jeho vlastných allürov, Bonifác VIII., ktorý chcel tiež tak bezohľadne a mocne panovať, našiel prázdnu kasu. Nielen vojny, ale aj politika, diplomacia a ostatné svetské inštitúcie sú nemysliteľné bez peňazí. V tejto núdzi, stojac pred zvláštnym dátumom r. 1300, nariadil Bonifác jubilejný svätý rok, ktorý sa svätil v Ríme.
Bonifác dokázal sa byť dobrým financierom. Svätý rok jubilejný sa vyplatil. Hovorí sa, že v tento rok prišlo do Ríma vyše 200.000 pútnikov, ktorí celé bohatstvá doniesli sebou. Okrem zlata a striebra, ktorým sa mocní sveta páni vďačili pápežovi, obetovala chudoba v medených peniazoch vyše 50,000 zlatých. Horribilná suma v tie časy! Príjmy boly také veľké, že sa mnoho chrámov a domov mohlo vystaviť z týchto jubilejných odpustkov. O tomto roku zaznačila história „Papa innumerabilem pecuniam recepit, quia die et nocte duo clerici stabant ad altarem S. Pauli, tenentes in eorum manibus rastellos, rastellantes pecuniam infinitam“. Otvorenie jubilejného roku bolo slávnostné. Bonifác ukázal sa ľudu, v prvý deň v plnom ornáte pápežskom potom zjavil sa ako mocnár svetský s mečom a zvolal s pátosom: „Petre, hľa, dva meče! Tu tvoj nástupca! Kriste, tu tvoj námestok!“ Ustanovil tiež, že v každý stý rok treba sláviť v Ríme jubilejný rok, v ktorom by pútnici dosiahli odpustenia hriechov.
Klement VI. mal vraj videnie. Videl starca s dvoma kľúčami a počul dialny hlas z neba: „Otvor brány!“ — Toto videnie primälo ho k tomu, že nariadil jubilejný rok svätiť každého 50. roku. Vydal k sv. jubilejnému roku aj bulu, v ktorej medzi iným nariaďuje; „Mandamus angelis paradisi animam a purgatorio penitus absolutam in paradisi gloriam introducere.“ (Nariaďujeme rajským anjelom, aby duše, z očistca úplne vyslobodené, do raja sprovodili) Urobil tedy asi to, čo r. 1541 Makarius, arcibiskup kijevský, volyňský a celého Ruska, keď umierajúcemu veľmi nábožnému kniežaťu Theodorovi Vladimirskému vystavil cestovný pas do neba „Potvrdzujeme týmto, že sluha Boží, knieža Theodor Vladimirský, dnes zomrel. Odporúčame Ti (tj. Petrovi, vrátnému nebeskému) snažne, aby si ho bez preťahov uviedol do Božskej ríše. — Udelili sme mu rozhrešenie za všetky jeho hriechy a dali sme mu i svoje požehnanie. Nič mu tedy neprekáža, aby si ho pustil do neba. Aby si to mohol urobiť, dali sme mu túto cestovnú listinu a potvrdenie absolúcie ako preukaz.“ Pôvodná listina táto opatruje sa v britskom múzeu v Londýne.
Klementov jubilejný rok bol ešte skvelejší a výdatnejší, ako Bonifácov. Mnoho osôb v ohromnej tlačenici pútnikov prišlo o život, ba zavítal aj hrozný mor, ktorému padlo v obeť 10,000 pútnikov. Hostince prekvitaly v Ríme, ako nikdy predtým; peniaze so všetkých strán tiekly; pravda, že sa hriechy na hriechy kopily na odpustenie hriechov.
Pápež Urban VI k úcte Spasiteľovej snížil srok jubilejného sv. roku na 33. Keďže chrámy sv. apoštolov Petra a Pavla nedostačovaly pre toľkých pútnikov, predávali odpustky aj v chráme lateránskom a v chráme Sv. Márie (S. M. maggiore)
Za Mikuláša V. prišlo toľko pútnikov do Ríma, že sa most nad Tiberom prevalil, a 200 ľudí sa zatopilo v rieke.
Pápež Pavel II — pre krátkosť veku ľudského — uzavrel, že jubilejný svätý rok treba svätiť v každý 25. rok. Uvádza: „In animarum salutem, ut quia iniquitas abundabat, gratia superabundaret.“ (K spáse duší, aby i miera milosti plnšia bola, keďže je miera hriechov doplnená). Jubilejný rok priťahoval do Ríma mnoho zvedavcov; pompézne vybavované služby Božie vábily aj protestantov. Hovorí sa aj o würtemberskom princovi Bedrichovi, že šiel na jubilejný rok do Ríma, ale sa, vraj, vrátil z Ríma, ako o mnoho lepší protestant, než aký ta šiel.
Pápež Alexander VI. bol taký milostivý, že doprial milosti jubilejnej i tým ktorí nemohli ísť do Ríma, lebo rozkázal, že za dobrú oferu môžu aj pútnici z očistca duše vyslobodiť. Tento pápež dal shotoviť zlatú bránu do chrámu sv. Petra. Brána býva obyčajne zamurovaná a otvára sa len v jubilejný svätý rok, pápež udrie na ňu tri razy zlatým kladivom, zopakuje slová Žalmistove: „Otevřetež mi brány spravedlnosti“, a brána sa samočinne otvorí. Kto cez túto bránu prejde a složí oferu na oltári sv. apoštolov, dochádza odpustenia hriechov. Životopisec pápežov Weber dokladá: „Keď sprostý svet neprišiel ku spáse, a očistec nebol úplne vyčistený, príčina toho neväzela v malom počte odpustkov, a tým menej zapríčinili toho pápeži.“
Pápež Julius II. započal stavať z týchto ohromných dôchodkov velechrám sv. Petra, ktorý chcel dostaviť Lev X. — Keď ľud kresťanský také cesty vedel prekonať a toľko obetí venovať Rímu, pápeži boli náchylní i mimoriadne, užšie jubileá nariaďovať za dobrý plat. Nehanebnosť dosahovala vrcholu svojho za pápeža Lva X., ktorý vysielal po celom kresťanskom svete s odpustkami svätokupcov-mníchov, čo, ako vieme, pohlo Dra Martina Luthera napísať a vyvesiť 95 článkov, ktorými sa vlastne započala reformácia.
Človek by myslel, že po vystúpení Lutherovom prestanú konečne jubilejné roky odpustkové. Ale stalo sa a deje sa i dnes dľa toho latinského: „Fallere qui didicit, fallere semper amat“ (Kto sa naučil klamať, rád klame i ďalej). Dožili sme sa i my, po svetovej vojne, keď sa vášne ľudskej duše neskrotiteľné dosiaľ, neutíšily, toho prvého divu, že sa terajší pápež odhodlal r. 1925 urobiť jubilejným svätým rokom a sľubuje rozdávať v ňom veriacim také isté dary duchovné (odpustky!), ako jeho neomylní predchodcovia.
Je i v XX. století možné vábiť a volať ľudí do Ríma — pod titulom odpustenia hriechov? Dá sa jubilejný, svätý rok srovnať s Písmom a so zdravým rozumom? Či sa ešte vždy najdú také ľahkoverné a zatemnené duše, ktoré uveria, že iba v Ríme a len prostredníctvom pápeža dosiahnu odpustenia hriechov?
Našim Spasiteľom je Ježiš Kristus, a my veríme, že Jeho krvavá obeť, na Golgote prinesená, smýva hriechy celého sveta; všetkých pokolení ľudských: tedy i nás očisťuje od všetkých hriechov. My sme si istí, že keď nás Syn Boží oslobodí, práve slobodní budeme. My ideme za Pavlom apoštolom, ktorý nás potešuje a ubezpečuje: „Nebo milostí spasení jste skrze víru (a to ne sami z sebe, darť jest to Boží,) ne z skutků, aby se někdo nechloubil.“ Ef. 2, 8—9).
My sa držíme učenia nášho katechizmu, ktorý vyznáva: „Ospravedlnení býváme z pouhé milosti Boží a pro zásluhy Spasitele Ježíše Krista, když na Neho s pravou vírou spoléháme a za milost žádáme.“ A na výzvu pápežskú, povolávajúcu do Ríma celý kresťanský svet, odpovedáme: keď už máme prostredníka Syna Božieho, načo nám je pápež? načo jeho odpustky? načo púte rímske?
Pápež Klement VI. vo svojej bulle z r. 1342 učí o odpustkoch: „Celé pokolenie ľudské mohlo byť vlastne jedinou kvapkou krvi Kristovej vykúpené, ale On jej toľko vylial, že táto krev tvorí neoceniteľný poklad cirkevný, rozmnožený podobne nie zbytočnými zásluhami martýrov a svätých; ku pokladu tomuto má kľúče iba pápež, a on môže odpustkov vydať, koľko len chce, a poklad tento nikdy nevyčerpá“. A tak pápeži načierajú a čerpajú aj ďalej — i proti slovu Božiemu i proti zdravému rozumu i proti duchu dobe — z pokladov týchto, lebo ešte vždy sú ľudia, ktorí majú a dajú peniaze — za odpustky …
Za starých časov bývaly jubilejné sväté roky pre Rím zlatými, zlatonosnými rokmi, či bude ním aj jubilejný svätý rok 1925?
K tomu komentoval Fedor Ruppeltd v Cirkevných listoch XXXIX 3 str 43:
Rok 1925 slávi rímska cirkev podľa starého zvyku ako jubilejný rok. Prvý raz to nariadil, pápež Bonifác VIII. roku 1300, a posledne sa opakuje jubilejný rok každý 25. rok. Rímsky pápež, ako vraj zemský námestník toho potupovaného a tŕním korunovaného Syna Božieho, dal sa dňa 24. decembra minulého roku doniesť na zlatom tróne ku katedrále Sv. Petra, obkľúčený pri tom nádherou, slávou a tradíciou pol druha tisíc rokov, zlatým kladivom poklopal na zamúrané dvere velechrámu; miesto poklopania svätenou vodou obmyli; dookola stály tisíce ľudu a kľačaly a bozkávaly sväté relikvie. Dvere sa otvorily, a tým sa začal jubilejný rok rímskej cirkvi. Zlaté kladivo v rukách v zlato oblečeného pápeža. Ako inakšie znely v predvečer Všechsvätých údery kladiva železného, — tam vo Wittenbergu, ktorými neznámy augustínsky mních otriasol celý kresťanský svet! To kladivo zaklepalo nesmierne silne na svedomie ľudské, kdežto zlaté kladivo v Ríme?
Rímska cirkev počíta na ohromný nával pútnikov; vo vyše dvadsiatich europejských štátoch sú veľké výbory na dirigovanie zástupov do Ríma; kardinál Pompili je hlavným riaditeľom. Že ohromné milióny peňazí prídu tiež do Itálie, do Ríma a do Vatikánu, je nie poslednou príčinou, prečo sa jubilejné roky usporiadajú. Odpustky za púte sa budú štedré rozdávať.
Ale či si spomenie tam kto, že nie zlatom, ani striebrom stalo sa vykúpenie? Akokoľvek: Rím vystavuje imponujúcu moc svojej jednoty, slávu svojho bohatstva, lesk svojich tradícií. Všetko „ad maiorem Dei gloriam“ a „ad convertandos haereticos“ == „k sláve Božej a k obráteniu kacírov“.