Dôvod veľkej a trvalej radosti
Narodený Kriste milý,
žehnaj slovu v tejto chvíli,
keď o Tebe v našom chráme
ako ľud Tvoj rozjímame.
Rozhojni sám pravdy semä,
nech ho domov odnesieme,
nech nás blaží, nech nás hostí
požehnaním v čas radosti! Amen (M.R.)
Slávnostné kresťanské zhromaždenie,
milí bratia a sestry v Kristu Pánu!
„Čas radosti, veselosti, nastal požehnaný,”…(ES 41, 1)
Touto neopakovateľnou piesňou radosti pripojili sme sa včera k radosti a spevu celej našej cirkvi, a možno povedať aj k mnohým iným kresťanom vo svete, temer v každom kúte zeme, na všetkých kontinentoch i na malých ostrovoch.
Prečo nastáva na Vianoce čas radosti temer všade? Lebo „Spasiteľ, Vykupiteľ narodil sa z Panny “…(Tranoscius: Neb Búh věčný, nekonečný narodil se z Panny”)…To je základný a východzí bod našej radosti, ktorá nemusí byť práve okázalá, lebo je to radosť predovšetkým vnútorná, radosť srdca. Je to však radosť ponúknutá všetkým. Nielen deťom, nielen mladým a zdravým ľuďom, ale aj ťažko pracujúcim, nemocným, žalostiacim, starcom a starenkám blížiacim sa ku koncu zemského putovania. Je to radosť nielen pre tých, ktorí majú krásne rodiny a žijú v rodinách, ale aj pre tých, ktorí už možno nemajú nikoho blízkeho, ktorí sú sami, ktorí sa cítia opustení, sklamaní, zabudnutí. Spasiteľ a Vykupiteľ totiž prišiel pre všetkých ľudí.
Vianoce sa stali symbolom radosti, blaha a štedrosti. Otázkou je, či sú iba symbolom radosti, alebo skutočnú radosť a blaho dávajú a prinášajú. Veď možno ešte včera, predvčerom sa mnohí medzi nami necítili ako “kandidáti” radosti. Ani udalosti vo svete i okolo nás nám nedávali temer nijaký dôvod k radosti, skôr k strachu a plaču, keď si uvedomíme všetky hrozby prítomnosti. A o dva dni, keď sviatky skončia, opäť nastane na mnohých miestach a v mnohých srdciach ovzdušie diametrálne odlišné od toho, ktoré prežívame na Svätvečer, alebo počas sviatočných vianočných dní.
Mnohí ľudia si to napätie uvedomujú, alebo naň myslia aj cez Vianoce a možno práve preto sa už nedokážu skutočne radovať ani v tomto čase umocnenej radosti.
Prichádza mi na myseľ nasledovné prirovnanie:
Nespočetné skupiny archeológov sa všade na celej zemi púšťajú do odkrývania a hľadania starých, dávnych svedectiev o živote v minulosti. Najzaujímavejšie a najbohatšie nálezy tvoria kráľovské hroby a hrobky. Dostať sa k nim je neraz obťažné. Treba prelúštiť staré písma, znaky, plány a rôzne fragmenty správ, aby sa našla cesta k hrobke pod veľkými nánosmi, alebo uprostred veľkej pyramídy. Stojí to veľké nasadenie a náklady. Prípravy musia byť dôkladné. A potom už konečne príde dlho očakávaný okamih. Vynorí sa stará hrobka, alebo sa otvorí starý sarkofág a v ňom – nič!
Je úplne prázdny! Kráľ, panovník, ktorý sa hľadal, bohatstvo darov, ktoré ho malo obklopovať – je preč! Aké sklamanie! Toľké prípravy a všetko daromné. Iba dôkaz, že starovekí zlodeji a lupiči sa tiež činili! Všetko je vyrabované!
Vianoce stoja ľudí veľa príprav a spájajú sa s mnohými a veľkými očakávaniami. Ale keď prídu, mnohí sa cítia sklamaní, akoby podvedení. Zistia, že niekto, alebo niečo, nevedno kedy a ako im vlastne to podstatné, to cenné a rozhodujúc vzal. Vyprázdnil ich obsah. Darmo sa Vianociam dávajú rôzne mená: sviatky detí, rodiny, darov, mieru, pokoja, radosti a lásky! Ak si ľudia dajú vziať ten základný obsah, ono Dieťa, ktoré je Pánom a Kráľom a Jeho dary, ktoré sú s Ním, nesplnia naše očakávania. Ak nenájdeme a neobjavíme ten Dar z neba, dary hmotné nás neuspokoja a neurobia šťastnými natrvalo.
Prišli sme aj v dnešný deň na služby Božie preto, aby sme neodišli z Vianoc prázdni, sklamaní, ale aby sme našli duchovné hodnoty, – áno bohatstvo, ktoré zostáva. To dáva iba sám Pán Boh a Jeho slovo. Pred tým, ako sa nad jeho posolstvom zamyslíme, vyžiadajme si pomoci k jeho prijatiu zaspievaním prvého verša vyznačenej piesne a v modlitbe Pánovej:
Otčenáš…
Gal 4, 4 – 7:
„Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, (5) aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo. (6) A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče! (7)Takže už nie si sluha, ale syn. A ak syn, tak aj dedič Boží skrze Krista. “ Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
Dejiny zaznamenávajú veľa pokusov, keď sa človek chcel stať Bohom. Všetky skončili veľmi tragicky a bolestne.
Už v raji, v prvej skúške viery a poslušnosti, prevážila túžba: „Budete ako Boh”. Skončilo to tragicky tam, ale aj potom, keď ten istý pokus urobili staré národy, starovekí faraóni, alebo rímsky cisári, ale aj novovekí imperátori. Kde sa nastolil kult osobnosti, vždy sa potvrdilo, že „pýcha peklom dýcha” – ako hovorí naše ľudové príslovie.
Našťastie dejiny zaznamenali aj iný pohyb a skutok. Pán Boh sám vstúpil do nášho času, života a dejín. „Slovo stalo sa telom” – Boh sa stal človekom.Táto udalosť sa stala dôvodom neutíchajúcej radosti a spasenia, ktorú oslavujeme dnes aj my. Pripomíname si tie prvé Vianoce a známe udalosti ktoré z Lukášovho evanjelia poznajú aj naše deti, a súčasne sa nanovo zamýšľame nad ich posolstvom.
Tie prvé Vianoce postavili „most z neba na zem”, k ľuďom. Je to most určený na dvojprúdovú cestu. Po ňom prišiel Pán Boh k nám, ale súčasne nám dáva možnosť prejsť tam, kde život, radosť a pokoj možno získať natrvalo. Nie je to naša zásluha, ale nevýslovný dar milosti a lásky Božej.
„Keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo”. (v.5) Stalo sa to skutočnosťou v určitom okamihu dejín, v konkrétnej dobe, za časov konkrétnych zemských vládcov, za rímskeho cisára Augusta a sýrskeho vladára Kyrenia.
Zároveň to bolo aj naplnenie času. Od tej chvíle, ako Syn Boží prišiel na svet sa veky delia na starý a nový vek – na roky pred narodením Krista a po Jeho narodení. Naplnil sa čas túžob i snáh človeka, keď:
Pán Boh poslal svojho Syna k nášmu vykúpeniu!
Odvtedy:
1. Nepatríme pod zákon otroctva
2. Radujeme sa istotou Božieho synovstva
3. Tešíme sa nádejou večného dedičstva
Milí bratia a sestry v Pánu!
Otroctvo bolo a je vždy preklínaná doba. Keď Pán Boh vstúpil do tohoto sveta vo svojom Synovi, narodenom z Panny Márie, narodil sa „pod zákon”. Naplno prežil a prijal celú biedu človeka, ktorý žil pod zákonom otroctva. Človek však vždy túžil a túži po slobode a pravej dôstojnosti. Tej sa mu najmä v dobe otrokárstva nedostávalo.
Židovský národ, ako vyvolený Boží ľud otroctvo vo svojom spoločenstve v takej brutálnej forme ako iné národy síce nepoznal, ale často sa dostával do područia iných národov, kde ho poznal na vlastnej koži, ako bolo otroctvo v Egypte, alebo v Babylonii.
Inou skutočnosťou tých časov bolo otroctvo najrôznejších pohanských náboženstiev a kultov – až po kult cisárov, vyhlasovaných za bohov (božských synov). Všetky pohanské kulty viac – či menej viedli k strachu, k úzkosti a k mnohému zlu.
Bolo tu aj otroctvo iného druhu – otroctvo skrytého zákona hriechu, náklonnosť človeka k zlému. Obmedzovanie slobody žiadostivosťou, vášňami, zlým myslením a svedomím. Apoštol Pavel ho odhalil otvorene, keď napísal: „Nekonám dobro, čo chcem, ale zlo, čo nechcem”. Každý človek bez Krista koná podľa „zákona tela”.
V nie poslednom rade bol tu aj zákon Boží, daný skrze Mojžiša.
Ten odhaľoval hriech človek, ale trápil človeka, lebo človek neodkázal naplniť zákon dokonale a preto žil v strachu pred Pánom Bohom a Jeho súdom.
Napokon však prišla plnosť času a Boh poslal svojho Syna, aby „vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo”.
Pán Ježiš neprišiel preto, aby ešte viac zastrašil človeka, alebo aby nás ponížil. Prišiel, aby nás oslobodil a vykúpil spod každého zákona a každého otroctva.
Niet pochýb o tom, že nie násilie a vzbury v rímskej ríši povali otroctvo ako zriadenie, ale sila viery a skutkov kresťanov. Pán Ježiš dal a dáva najavo, že stojí proti každému zriadeniu, ktoré ničí slobodu človeka a jeho dôstojnosť.
Predpokladám teraz námietku. „Sme azda aj my otroci?” – Tak sa pýtali kedysi aj Židia a hovorili: „Nikdy sme neslúžili nikomu”. Ak ľudia aj nežijú v otroctve telesnom, národnom, politickom atp. – stále sú a môžu byť v otroctve hriechu a slúžia mocnostiam zla.
Iste, človek sa rád hrá na pána a hovorí, že neslúži nikomu. Ale je slobodný ten, kto slúži zlu, vášňam a hriechu? Je slobodný ten, kto je otrokom strachu? Koľkorakú podobu má práve strach dnešného človeka? Kto sa bál a bojí viac ako dnešný človek čeliaci toľkým ohrozeniam života? Narušenej ekologickej rovnováhe, prírodným živlom a katastrofám, rozličným krízam, teroristom, migrantom, vojnovým ohrozeniam, až po atómovú kataklizmu. Moderný človek rozvinul vedu a techniku, od ktorej si sľuboval: „budme ako Boh”, uvoľnil veľkú energiu a výsledok je skutočnosť pripomínajúca človeka z rozprávky, ktorý vypustil džina z fľaše a nevie ho dostať späť.
Pýtame sa: Ale pomôže nám Kristus Pán? Má Jeho poslanie a dielo dokonané na Golgote dosah až sem? Do našich obáv, úzkostí a nášho strachu? Určite áno.
Ale ak budeme na Neho pozerať iba ako na syna Márie, teda na človeka, nemôžeme dostať a prijať to, čo On dáva. Čím viac ľudia skladajú dôveru v ľudí, v človeka, tým viac sklamania zažívajú a tým menej Jeho darov prijímajú. On je však aj pravý Boh a okrem Neho niet iného. On je „Alfa i Ómega, počiatok i koniec všetkého”. Ak Ho príjmeme ako Pána nad všetkým a všetkými, budeme oslobodení k pravej slobode. Apoštol Pavel to sám poznal a vyznal: „Kristus nás povolal k slobode”. Nábožný pevec o tom spieva takto:
„Tak sa viacej nebojím,
hrôzy tajnej budúcnosti,
keď On pri mne, obstojím.
Vierou v Neho buď jak buď,
skončím časnú žitia púť”.
Prijímame však v Ježišovi Božiu milosť a s Ním aj Božie dary s dôverou? Žiaľ, väčšina ľudí na svete Ho buď nepozná, alebo neverí v Neho a tak Jeho dary odmieta. Hriech a strach ľudí zostáva. Vianoce sú však novou možnosťou pre nás a pre všetkých ľudí prijať Ho s dôverou a vďakou.
2. Milí bratia a sestry!
Pán Boh nám v plnosti poslal svojho Syna, aby sme sa ja my mohli stať Božími deťmi, synmi a dcérami. Nebojme sa prija Ho, aby sme sa radovali pravou radosťou.
Žiaľ, že mnohí Ho nepoznajú a neprijímajú a dokonca Ho považujú za votrelca a nepriateľa.
Mnoho ľudí pripomína „mankurtov”, ako o nich píše spisovateľ Čingiz Ajtmatov v jednom románe. Hovorí v ňom o utrpení, ktoré kedysi gniavilo jeho ľud zo strany nepriateľského národa. Vojaci brali do zajatia aj deti, z ktorých sa stávali otroci. Malým chlapcom natiahli na hlavu surovú kožu, ktorá na slnku uschla, zmršťovala sa a stláčala hlavu, čo spôsobovalo stratu pamäti dieťaťa. Chlapec, otrok, mankurt, zabudol na svoju rodinu, na všetko a podriaďoval sa vôli svojich pánov. Keď jedna matka hľadala svojho synčeka a našla ho, prišla k synovi, ale on ju nepoznal a zabil ju, lebo ju považoval za nepriateľa. Odkaz románu je jasný: nebuďme ako mankurti, ktorí nepoznajú a nechcú poznať lásku milujúcej matky.
Pán Ježiš prišiel, aby sme prijali synovstvo Božie. Aby sme sa vrátili k Tomu, ktorý nám ponúkol svoje spoločenstvo a chce, aby sa do neho vrátili, ak nás akýkoľvek nepriateľ z neho vytrhol. Poslaním Syna na svet dokázal, že chce, aby sme sa stali sa deťmi svojho Otca. Chce, aby sme skrze „Ducha Jeho Syna” poznali a prihovárali sa vždy: „Abba! Otče!” v istote synovstva.
3. Milí bratia a sestry v Pánovi!
Pán Boh poslal v plnosti času svojho Syna na svet, aby sme sa tešili z Neho, ale aj z nášho „synovstva” a tak aj z nášho nebeského dedičstva. „Takže už nie si sluha, ale syn. A ak syn, tak aj dedič Boží skrze Krista”.
Pán Ježiš je pravým Synom Božím, ale aj z nás skrze vieru činí Božími deťmi a tak aj dedičov toho, čo Jemu patrí v plnosti. Je to nový život už tu, ale aj život vo večnosti v plnom pokoji, v plnej radosti a blaženosti a v sile Božej lásky. Nebuďme ľahostajní, ani skeptickí k ponuke Vianoc, ani k vianočnému evanjeliu a už dnes prežívajme veľkosť z toho, že máme nehynúce dedičstvo odložené v nebesiach.
Preto spievame a vyznávame so zástupmi anjelov: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle”. Staňme sa vierou ľudmi dobrej vôle, ktorí vedia o svojom získanom dedičstve v kráľovstve Boha Otca i Syna a Ducha Svätého.
V tom všetkom je bohatstvo Vianoc. Tešme sa z toho, že Pán Boh poslal svojho Syna k nášmu vykúpeniu. Odvtedy nepatríme pod zákon otroctva, preto sa radujme istotou Božieho synovstva a tešíme sa nádejou večného dedičstva. Amen
- slávnosť vianočná – Ľubomír Batka st.
OsA 86