Reforma Joziášova a Lutherova
2 Kr 22, 3 – 20:
“V osemnástom roku kráľa Joziáša poslal kráľ pisára Šáfana, syna Acalju, syna Mešullamovho do domu Hospodinovho s odkazom: (4)Choď ku veľkňazovi Chilkijovi, aby vysypal peniaze, čo boli vnesené do domu Hospodinovho, ktoré vybrali strážcovia prahu od ľudu. (5) Nech ich dajú do rúk vedúcim prác v dome Hospodinovom a tí nech ich dajú robotníkom v dome Hospodinovom na opravu porúchaných miest chrámu, (6) tesárom, staviteľom, murárom a na zakúpenie dreva a tesaného kamenia naa opravu chrámu. (7) Nech sa však od nich nežiada vyúčtovanie z peňaazí daných do ich rúk, veď robia verne.
(8) Vtedy veľkňaz Chilkijá povedal pisárovi Šáfánovi: Našiel som knihu zákona v dome Hospodinovom. A Chilkijá podal Šáfánovi knihu a on ju prečítal. (9) Potom prišiel pisár Šáfán ku kráľovi a priniesol kráľovi odpoveš a povedal: Tvoji služobníci vysypali peniaze, nachádzajúce sa v chráme a dali ich do rúk vedúcim prác v dome Hospodinovom. (10) Zatým pisár Šáfán oznámil kráľovi: Kňaz Chilkia mi dal knihu. I prečítal ju pred kráľom.
(11) Keď kráľ počul slová knihy zákona, roztrhol si odev. (12) Potom kráľ rozkázal kňazovi Chilkijovi, Achíkámovi, synovi Šáfánovmu, Achbórovi, synovi Michajovmu, pisárovi Šáfánovi a kráľovskému služobníkovi Asájovi: (13) Choďte sa dopýtať Hospodina ohľadom mňa, ohľadom ľudu a celého Judska na slová tejto nájdenej knihy. Veď veľký musí byť Hospodinov hnev, ktorý vzplanul proti nám preto, že naši otcovia neposlúchali slová tejto knihy a neplnili, čo je v nej napísané. (14) Šiel teda kňaz Chilkijá, Achíkam, Achbór, Šáfán a Asájá k prorokyni Chulde, manželke Šalluma, syna Tikvu, syna Chaarchasovho, strážcu šiat. Bývala v Jeruzaleme v druhej štvrti. A hovorili s ňou.
(15) Povedala im: Takto vraví Hospodin, Boh Izraela: Povedzte mužovi, ktorý vás ku mne poslal: (16) Takto vraví Hospodin: Ajhľa, privediem pohromu na toto miesto a na jeho obyvateľov, všetko, o čom hovorí kniha, ktorú prečítaal júdsky kráľ, (17) pretože ma opustili a kadili iným bohom, aby ma tak popudzovali laždým činom svojich rúk. Preto vzplanul môj hnev proti tomuto miestu a nezhasne. (18) A júdskemu kráľovi, ktorý vás poslal dopýtať sa Hospodina, povedzte: Takto vraví Hospodin, Boh Izraela o slovách, ktoré si počul: (19) Pretože sa obmäkčilo tvoje srdce a pokoril si sa pred Hospodinom, keď si počul, čo som vyriekol proti tomuto miestu a jeho obyvateľom – že totiž bude púšťou a kliatbou, – že si roztrhol svoje šaty a plakal si predo mnou, aj ja som ťa vypočul – znie výrok Hospodinov. (20) Preto, ajhľa, pripojím ťa k
tvojím otcom, budeš pochovaný do svojho hrobu v pokoji a tvoje oči neuzrú všetku pohromu, ktorú privediem na toto miesto. I zaniesli ten výrok kráľovi”. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Z Božej milosti sme sa dožili významnej spomienky pre všetkých evanjelikov a.v. – 499. výročie Pamiatky reformácie.To, že už stojíme len rok pred významným 500. výročím diania, ktoré nazývame reformácia, dáva tomuto dňu zvláštny náboj a napätie.
Zo samotnej Nemeckej evanjelickej cirkvi (EKD) sa ozývajú hlasy, či je vôbec čo oslavovať? Ak áno, tak čo vlastne môže evanjelictvo sláviť, presnejšie, za čo má a môže Pánu Bohu ďakovať? Tým skôr si takú otázku môžu položiť rímsko-katolíci, ktorých hlava /pápež/ sa chystá, ako sme sa o tom mohli dočítať v poslednom čísle EPST, zúčastniť sa spoločnej oslavy vo švédskom Lunde.
Keď sme si pred šiestimi rokmi pripomínali 400. výročie Žilinskej synody, ktorá právne zriadila ECAV na Slovensku, RKC ústami svojho predstaviteľa odôvodnila odopretie vstupu evanjelikov do rím. – kat. chrámu v Bytči tým, že “niet čo oslavovať”, resp. že “rozvod nie je dôvodom na oslavu”. Iste bude veľa takých názorov aj v budúcom roku a ak nie nahlas, tak aspoň v duchu s pápežovým krokom nebudú mnohí súhlasiť.
Vieme si tiež predstaviť a domyslieť, ako zúfalo a húževnato budú na budúci rok písať proti Lutherovi a jeho reformačnému dielu ateisti rôzneho razenia a rôzni súčasní liberáli, podľa ktorých reformácia nič významné nepriniesla a neprináša.
Tým skôr sa však musíme pýtať my sami, čo reformácia znamenala a znamená pre nás? Čo si pod reformáciu M.Luthera, ktorá symbolicky začala výzvou k diskusii o 95 – tich výpovediach o odpustkoch, máme predstaviť my evanjelici? V čom je jej odkaz aktuálny a významný pre nás?
Pri hľadaní odpovedí na tieto a podobné otázky chcem najskôr povedať, čo reformácia nie je a čím ani nechcela byť. Reformácia cirkvi nechcela byť – revolúciou. Revolúciou sociálnou, alebo národne – oslobodzovacou, alebo kúltúrnou, napriek tomu, že obhájila právo človeka na slobodu svedomia, na dôstojný život, na ľudské práva a odsudzovala každú tyraniu. Martin Luther nebol revolucionár, ale biblický teológ a veriaci kresťan. Súčasne môžeme povedať, že reformácia nebola a nechcela byť ani filozoficky- kultúrnym hnutím, ako sa ono prejavovalo vo vtedajšom hnutí renesancie a humanizmu, populárnom najmä medzi vzdelancami.
Napokon, čo je veľmi dôležité, musíme povedať a obhajovať poznanie, že reformácia nebola primárne a prvoplánovo ani hnutím proti Rímsko-katolíckej cirkvi, i keď sa v ďalšom zložitom období dostal mimo rámec RKC pápežskou kliatbou najskôr sám Luther a jeho kolegovia a neskôr aj všetci jeho stúpenci. Nad Lutherom bola vynesaná aj ríšska kliatba. Čo to znamenalo v tej dobe si uvedomíme, ak si pripomenieme smutne známe známe zákony v Uhorsku proti luteránom z rokov 1523 a 1525 – (“lutherani comburantur”- luteránov upáliť).
Martin Luther bol tým, čím chceli byť mnohí aj pred ním priamo vo vnútri stredovekej Západnej cirkvi. Záležalo mu na oprave cirkvi, na jej duchovnej obnove a na návrate na základy, na ktorých cirkev Kristova stála, stojí a jedine môže stáť. Je dostatočne známe, že túžba po reforme sa prejavovala v Západnej cirkvi dávno pred Kostnickým koncilom, ale aj po ňom. Už Kostnický koncil, i nasledujúci Bazilejský, chceli byť reformnými koncilmi, i keď vieme, ako to dopadlo. Myšlienka konciliarizmu: totiž, aby všeobecný koncil a nie sám pápež viedli a rozhodovali v cirkvi, bola opustená. Trojpápežstvo bolo síce odstránené a pápež Ján XXIII. skončil v Kostnici v tom istom väzení, kde predtým posadil majstra Jána Husa. Nový pápež bol prinútený zvolať koncil v Bazileji, ktorý uznal husitom program štyroch pražských artikúl, ale pápež z neho odišiel a zvolal protikoncil. Neskôr boli kompaktáty zrušené. Znovu sa objavilo aj dvojpápežstvo a zdalo sa, že už niet na zemi sily, ktorá by Západnú cirkev dokázala zmeniť a vyviesť z jej dlhodobej krízy.
Východná cirkev hynula spolu s celou Byzanciou, ktorú nivočili osmanskí Turci, ktorí boli zastavení neskôr až pred bránami Viedne. Preto môžeme povedať, že Pán Boh našiel muža v pravý čas, ktorý dokázal cirkev obnoviť a zastaviť jej rozklad. Za rozštiepenie cirkvi nemožno viniť Luthera, ale pápeža, ktorý ho exkomunikoval, ako i všetkých stúpencov reformácie. Luther si rozdelenie cirkvi neželal. Jeho dôrazy však nepriamo pomohli aj samotnnej RKC k určitej obnove, ktorá vlastne doteraz prebiehla a pokračuje.
O tom, čo je reformácia cirkvi a ako sa ona môže správne diať, nám prorocky ukazuje skúsenosť SZ ľudu Božieho z doby Júdského kráľa Joziáša. Vypočuli sme o tom svedectvo z Písma. Hovorí o oprave chrámu v Jeruzaleme a následnej reforme, po objavení knihy zákona, ktorú mladý Joziáš previedol vo svojej dobe. ( 2 Kr 22 – 23 kap.)
Reformáciu naozaj možno prirovnať k obnove domu, veď v SZ i NZ je cirkev Kristova nazvaná “duchovným domom”, v ktorom sa koná jedinečná a nenahraditeľná služba. V tomto duchovnom dome slúži nám Pán Boh svojím slovom a ľud Boží odpovedá na Jeho službu ďakovaním, dobrorečením a svojou službou, totiž novým, kresťanským životom. Oprava domu sa dnes nazýva aj rekonštrukcia, alebo renovácia a môžeme pod týmito slovami vidieť to prvé, čo patrí k reformácii cirkvi ako domu Božieho.
Za mladého kráľa Joziáša sa všetko začalo správne použitými a využitými peniazmi, ktoré sa nazbierali v chráme na jeho údržbu a opravu. Čestný kráľ poveril svojho pisára Šáfana, aby zaniesol odkaz veľkňazovi Chilkijovi, aby boli spoločné peniaze využité správne a spravodlivo, totiž na výplatu vedúcim prác a na platy všetkým robotníkom, a tiež na zakúpenie potrebného materiálu. Zdanlivo samozrejmá požiadavka, ktorá však nebola ani v stredovekej cirkvi vôbec samozrejmá. Šafárenie s peniazmi, simonia, kramárske obchdovanie z odpustkami sú toho jasným dôkazom. Nepotizmus, simoniu a odpustkovú prax kritizoval už Ján Hus a tému odpustkov nezávisle na ňom otvoril aj M.Luther.
Nebolo by sa možno nič prevratné udialo ani v dobe Joziášovej, ani v dobe Lutherovej, keby sa nestalo to, čo obe reformy spája vnútorne.
Bol to objav knihy Zákona – čiže 5 kníh Mojžišových.
Tento Zákon Boží, ktorý bol dovtedy v Izraeli stratený a zabudnutý, bol nanovo pri prácach objavený v chráme. Knihy Zákona (“Pentateuch” ) obsahujú všetko, čo je dôležité v celom Svätom Písme. Niel príkazy obetí, ale aj to, čo Pán Boh konal, čo koná a bude konať pre človeka, pre svoj ľud i pre všetkých ľudí.
Aj Luther začal reformáciu, obrazne povediac, objavom Písma Svätého a jeho pravého obsahu. Luther toto Božie konanie, teda milosť Božiu označil za evanjelium, ktoré je základom všetkého v cirkvi, a má dosah aj na vzťahy vo svete.
Pentateuch hovorí napríklad o stvorení sveta už v 1.knihe Mojžišovej. To je reč o tom, čo Hospodin urobil pre korunu stvorenstva, pre človeka, aby bol šťastným Božím dieťaťom. Pentateuch – aby sme uviedli aj druhý významný príklad, hovorí aj o záchrane ľudu Božieho z domu otroctva, teda o vyslobodení ľudu SZ z Egypta a o Božom dare slobody, zeme a dôstojnosti vyvolenému národu. Toto Božie konanie bolo potom základom oslovenia v dare Zákona v Desatore na Sínai, aby ľud l naozaj konal to, čo chce Pán Boh a žil tak, ako On žiada. Aby ľud miloval a ctil Hopodina a svojho blížneho ako seba samého.
Luther toto konanie človeka, ktoré má byť odpoveďou na to prvotné Božie konanie nazval zákonom. Oba spôsoby vyjavenia a hovorenia Pána Boha s človekom sú dôležité a nemožno ich od seba oddeliť. Nemožno vynechať ani zákon, ani evanjelium a nehlásať ktorúkoľvek jeho časť. Luther však dodal – a to bolo a zostáva ako niečo naozaj znovuobjavené avýznamné: nemožno ich zameniť, alebo zmiešať!
To bola a zostáva úloha a požiadavka zvestovateľov Božieho slova aj dnes, ktorú Luther nazýval požiadavkou hlásať Božie slovo čistotne a správne.
Reforomácia, tá stará v Izraeli, i tá novšia Lutherova, začala teda objavením Biblie a Božieho slova, ktoré hovorí k ľuďom nie ako historický dokument, alebo starožitnosť, ale ako slovo živé a aktuálne.
Nie náhodou Joziáš si najskôr sám pozorne vypočul slovo Božie a urobil to, čo bolo potrebné. Urobil osobné pokánie. K tomu vyzval aj svoj ľud. Nestačilo iba obnoviť chrám, ale dôležitejšie bolo: mať v ňom aj pravú bohoslužbu. A to, čo sa jej protivilo, nekompromisne vyhodil, odstránil.
To isté urobil aj Luther. Objavil Písmo ešte v kláštore v Erfurte, čítal a počúval Písmo ako slovo Božie, konal pokánie a získal odvahu a silu konať aj navonok. Potom – podobne ako Joziáš – oboznámil s poznaným a objaveným Slovom aj ľud a vyzval k plneniu tohoto Slova, ktoré znamená nový život.
V stredovekej cirkvi bolo tiež množstvo ľudských výmyslov a nánosov, ktoré bolo treba odstrániť, i keď sa tomu mnohí protivili a možno dodnes protivia. Luther však nevyzýval k revolúcii, ani k žiadnemu násiliu, lebo vedel, že Božiu vec nemožno uskutočňovať nijakým násilím. Napríkladproti Zwikavským prorokom vo Witenbergu kázal celý týždeň.
Nič na tom nemení ani výzva k zemským pánom, aby zakročili mečom proti vzbúreným skupinám sedliakov, ktorí v mene evanjelia pálili, vraždili a lúpili, vedení fanatikom Tomášom Münzerom. Ani Lutherova tvrdá kritika vtedajšej židovskej úžery nie je národnej, alebo rasistickej povahy, ale primárne vystúpením proti vtedajšej židovskej úžere. Rovnako sa staval proti každej úžere, hoci práve túto kritiku nechcú dnes mnohí vidieť a počuť a z Lutherových spisov vytrhávajú iba slová proti Židom a proti “židom”.
Čo je teda trvale platným odkazom reformácie? Je to odkaz, že obnova cirkvi i každého úda cirkvi osobne začína pokáním. Lenže pokánie môže vzbudiť v srdci človeka iba Boží zákon – jasne zvestovaný a vyučovaný ako slovo, ktoré preniká hlboko do srdca. Zákon je ako sklapel, ktorý reže, zraňuje a otvára ranu, aby zlo mohlo byť uvoľnené. Božie slovo však zároveň podáva aj hojivú masť a liek proti infekcii, zápalom a recidíve a k utíšeniu, upokojeniu – a to je moc evanjelia. Preto nielen apoštol Pavol, ale aj M.Luther a za nimi každý evanjelik má a môže vyznávať: ”Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo ono je mocou Božou na spasenie každému veriacemu, predne Židovi, potom aj Grékovi”. (R 1,16) Preto spievame a vyznámave s Lutheron aj dnes: “Zachovaj nás v svojom slove, pomôž veriť opravdove…”. (ES 288)
Tak, ako mladý Joziáš objavil v knihe Zákona aj zvesť o ustanovení Paschy pre ľud Boží a príkaz na jej konanie, tak Luther položil dôraz na zvesť slova a sviatosť Večere Pánovej, v ktorej prijímame Božiu milosť a Kristovo pravé telo a krv. Vo sviatosti dobrorečíme (ďakujeme, gr. eucharisto) Pánu Bohu za tento dar milosti, ktorý znamená odpustenie hriechov a prísľub záchrany a spásy z Jeho púhej milosti a lásky.
Joziáš a jeho ľud v ich dobe už na Paschu zabudli, nesvätili ju.
Jej prikázanie a nové konanie znamenalo pre nich veľké obživenie. Podobne v reformácii Husovej a potom zvlášť v Lutherovej zarezonovalo veľmi silne, oslovujúco a obživujúco dielo Baránka Božieho a Jeho prijatie vo Večeri Pánovej “pod obojím”.Skutočné obživenie a obnova cirkvi, spoločentsva veriacich, ale aj každého jedného ľudského srdca nebolo a nie je ani dnes dielom človeka, ani nie je v moci človeka, ale je dôsledkom dôvery v milostivého Pána Boha, konajúceho jedinečne v Ukrižovanom a Vzkriesenom Synovi Ježišovi Kristovi.
Preto bola reforma účinná a požehnaná už za Joziáša. Podobná bola a je aj reformácia, ktorú prežil, učil a hlásal aj náš duchovný učiteľ a reformátor Luther. Bol to objav evanjelia Ježiša Krista pre človeka. Ak túto podstatu niekto nevidí, alebo nechce vidieť, nepochopil a nepochopí v podstate nič o reformácii Jozáša, tým menej o reformácii Martina Luthera.
Lebo ostatné veci – sú také, ktoré sú kajúcim a veriacim pridané: Sloboda svedomia, ochota konať skutky lásky, odvaha nespoliehať sa na žiadne naše skutky, ani nie tzv. civilné: prisluhovanie práva a spravodlivosti v spoločnosti, ako to žiadali už proroci i sám Pán Ježiš. Ale ani duchovné či náboženské: tolerancia k inak veriacim, služba blížnym v dome cirkvi, ale aj v “dome národa”,a medzi ostatnými ľuďmi. To všetko sú dôsledky toho základného objavu: Písma Svätého ako Slova Božieho, dôsledky jeho počutia a jeho prijatia v dôvere v moc Slova, ktoré Luther nazval: “slovíčkom”. (Viď Evanjelická hymna: Hrad prepevný… Sp. 263)
V tejto odvahe viery žime a tak slávme a zasväťme aj dnes Pamiatku reformácie i spomienku na M.Luthera a ostatných zosnulých verných kresťanov. Amen
Ľubomír Batka st.
Pamiatka Reformácie Sobotište a Rovensko 2016 – z OsA autora