Zašlé časy, zlaté časy, –
tak terajší svet náš hlási;
a ja pýtam sa moji milí:
snáď v nich ľudia lepší boli?
Naše časy, časy biedy
však to každý v svete vidí,
a každé zlo na čas lepí,
len pre svoje chyby – je slepý.
Či sme my hodní svojich dedov?
Pýtam sa tých čo tú reč vedú;
či znám jak oni bojovali
a čas zlý vykupovali?
Tam u dedov večer, ráno
meno Božie vždy vzývano
bolo; Biblia, modlitba, spev,
neboli riedky ako dnes zjav!
Otec bol kňaz, cirkev dietky,
chrámy Božie ich príbytky;
blížni bratia, sestry boli
tak si v bázni Božej žili.
Dnes? Zastri si bratre oči!
Ach, lebo len zlé v domoch zočia,
u nás otcovi dieťa velí,
a rodič mlčí neveselý.
V našich domoch modlitba, spev
je ten najzriedkavejší zjav;
Biblie prachom zapadajú,
„romány“ sa oslavujú.
Dedom našim každé dielo
Bohom požehnané bolo, –
v Jeho mene ich konali,
od Neho odmenu dostali.
Čieže dielo vy konáte?
– Nuž od toho i mzdu máte.
Kto vietor, tŕnie rozsieva,
búrlivú, strašnú žatvu máva.
Zašlé časy, vráťte sa zas,
zažeňte ten pohanský kvas.
Ľudstvo čiň rýchlo pokánie
a Boh dá ti zmilovanie.
Potom umĺknú mĺkve hlasy
na zlé, trápne, biedne časy:
– každý čas má blaha dosti
veď je čas – Božej milosti. –