O súde Kristovom
J 5, 21- 29:
“ Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje koho chce. (22) A Otec ani nesúdi nikoho, ale celý súd odovzdal Synovi, (23) aby všetci ctili Syna tak, ako ctia Otca. Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý Ho poslal. (24) Veru, veru vám hovorím: Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života. (25) Veru, veru vám hovorím: Prichádza hodina, už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Syna Božieho, a tí, čo ho počujú, budú žiť. (26) Lebo ako Otec má život v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život v sebe; (27) a dal Mu moc súdiť, pretože je Syn človeka. (28) Nedivte sa, že prichádza hodina, v ktorú všetci v hroboch uslyšia Jeho hlas, (29) a tí, čo dobre činili, vyjdú na vzkriesenie k životu, tí však, ktorí zlo páchali, na vzkriesenie k súdu”. Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Včera sme svätili Pamiatku reformácie a dnes svätíme Pamiatku zosnulých. Ide o dva významné dni, rozdielne čo do obsahu a predsa majú aj niečo spoločné. Aj Pamiatka reformácie je totiž do značnej miery spomienkou na ľudí už zosnulých. Je nielen spomienkou na historické udalosti, ale aj na ľudí, ktorých si dodnes vážime a ktorí sú nám duchovne blízky. Dokonca nosíme meno toho najznámejšieho a s hrdosťou hovoríme, že sme: luteráni. Dr. Martin Luther náš reformátor a učiteľ cirkvi je tiež “v Pánu zosnulý” a “odišiel k otcom.“ Podobne aj jeho blízky spolupracovníci pri obnove cirkvi. Tiež mnohí ďalší, ktorí viedli cirkev v duchu jeho reformačného odkazu, totiž vo vernosti Pánu Bohu a evanjeliu Ježiša Krista a v novej poslušnosti Božích detí.
Nehanbíme sa vysloviť aj to, čo máme na srdci a v srdci pri spomienke na našich pokrvných príbuzných, na ktorých spomíname: otcov, matky, starých rodičov, viacerí aj na manželov(ky), súrodencov…Nad ich hrobmi ticho šeptáme, že si ich stále vážime a máme ich radi. Takto a podobne to vyslovujeme polohlasom, alebo v duchu a v pravde nad hrobmi tých, ktorí nás predišli na večnosť. Nebránime sa ani slzám smútku, padajúcim na hroby, pretože sú to slzy vďaky a lásky. Veď aj Pán Ježiš zaplakal nad hrobom Lazarovým a nebolo mu ďaleké nič, čo je ľudské, okrem hriechu.
Najpovážlivejšie je, ak sa človek hrá na hrdinu, ktorého sa nič nedotkne, ktorého nič neohrozí a ktorý je povznesený nad všetko a všetkých. Pravda, okrem jedného – a to je jeho vlastné utrpenie, choroba a smrť. Mnohí sa zachvejú len vtedy, keď myslia na svoju smrť a na to, akú spomienku a pamiatku zanechajú po sebe. Každý chce nejako vtlačiť do tejto zeme stopu a pamiatku, pokiaľ možno pozitívnu, aj keď rôzni ľudia chápu aj dobro rôzne. Zastať nad hrobom je silná emócia, lebo každý človek si vtedy uvedomí svoju pominuteľnosť. V tomto ohľade sme všetci rovnakí a sme blízky vyznaniu žalmistu: “Len ako tôňa chodí tu človek, len pre márnosť sa vzrušuje, hromadí, ale nevie, kto to poberie. A teraz, na čo očakávať, Pane”? To je aj naša otázka.
Iný ako človek je jedine Pán Boh! Boh, ktorý je Stvoriteľ “všehomíra”, neba i zeme, i toho, čo ich napĺňa. Stvoriteľ a Darca a života. Dnes počujeme aj iné slovo a svedectvo: „Boh kriesi mŕtvych“! Pán Boh by mohol stvoriť pre seba mnoho iných ľudí, čistých a bez hriechu. Ale On, ktorý nás stvoril z lásky a pre lásku chce, aby sme žili aj my, práve ty i ja – s Ním! Ježiš Kristus, Syn Boží hovorí. „Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn človeka (Mesiáš) oživuje koho chce.“ To je výrok lásky, ktorá sa nás nevzdáva. Ktorá nezabúda na nás, odpúšťa nám hriechy a otvára nám dvere k spoločnému domovu a životu. Tak, ako je milosrdný Otec, tak je aj Syn a celé Jeho dielo smeruje k tomu jedinému: „aby sme život mali a mali ho v plnosti“!
Druhým prejavom Božej lásky je to, že nás – mnohých to prekvapí – Otec nesúdi. Často počujeme hovoriť ľudí, alebo aj sami hovoríme o Božom súde (súdoch). Tu je celkom zrejmé z Ježišových slov, že Otec nesúdi. Aby sme to však správne pochopili, Pán Ježiš dokladá, že súd Boží sa koná, ale tak, že Otec toto právo a plnú moc na nebi i na zemi dal Synovi.
Tento výrok znamená, že Ježiš sa nám predstavuje ako Pán, rovnakej podstaty a hodnoty s Otcom, ale na druhej strane, On je ten, ktorý vzal na seba ľudské telo a preto nám rozumie. Povedané jednoducho, lepšie nás chápe vtedy, keď sme pokúšaní, keď sme hladní, keď sa radujeme, keď plačeme a sme opustení, áno i keď sa lúčime nad hrobom.
Jeho súd je tak plne „empatický“ – chápajúci. Možno to azda tak povedať, že prijíma všetky „poľahčujúce okolnosti“ pri súde nad nami a s nami. Ježišovi dal Otec moc súdiť, pretože je “Synom človeka”. Znamená to toľko, že je nielen Spasiteľ, Syn Boží, ale aj pravý človek. Tak môže rásť najmä naša dôvera, naša nádej v Neho, lebo On vzal na seba naše nemoce, naše biedy a naše hriechy. On nám dáva a privlastňuje svoj život. Jeho zásluhami sme ospravedlnení. Očistení sme Jeho krvou, smrťou, vzkriesením a oslávením a tak sa dostávame sa do blízkosti Božej. Aj dnes chceme na to myslieť a pamätať. Veď On sám si to želá a uzavrel to do svojho posledného testamentu, keď riekol: „To čiňte na moju pamiatku“.
Bratia a sestry!
Tu myslíme a hovoríme o Pánovej svätej Večeri, o tejto „duchovnej transfúzii Jeho krvi“. Sme tu a môžeme byť sýtení Jeho telom, pod spôsobom posväteného chleba a očisťovaní Jeho svätou krvou. Jedno i druhé koná náš Pán, tak ako Mu Otec prikázal.
Pokiaľ ide o naše telá – zveril ich smrti, ale nie ako panovníčke, ale ako služobnici. Pán Ježiš smrť porazil a zbavil ju majestátu a hodnosti, urobil z nej svoju služobnicu, ktorá má “na čas” – totiž do dňa vzkriesenia- v opatere naše telá.
Toto nám niekedy uniká. Niekedy tomu nerozumieme. Dôvod je zrejme tento: človek sa naučil pána a panovanie predstavovať podľa seba. Ako ničenie. Tak to robíme my. Ak ide napríklad o panovanie nad zemou, človek ju spravidla ničí. Ak panuje nad životom všetkého čo má v sebe dych života, tak človek hneď myslí na zabíjanie. Ak ide o ľudí nad ktorými má moc, tak myslí na ich poníženie a sebavyvýšenie, ba neraz priamo na likvidáciu iných.
Ale panovanie nad inými môže mať aj inú formu. Ukážme si to na príklade z našej histórie. Anonymus vo svoje známej kronike o starých Maďaroch nich píše, že keď prišli do podunajskej nížiny a vyvrátili Veľkú Moravu, na viacerých hradoch ponechali dovtedajších vládcov a kniežatá ako vazalských panovníkov kraja, ak nebojovali do poslednej kvapky krvi. Títo už neboli neobmedzenými pánmi, ale poddanými, plniaci vôľu ich premožiteľov. Ich moc bola obmedzená a dočasná. Tak je obmedzená a dočasná aj moc smrti.
Pán Ježiš hovorí o svojej hodnote a pripomína: ”Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý Ho poslal”. On, ktorý bol bol poslaný od Otca, hovorí ďalej: “Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života.”
Bratia a sestry!
Ten najväčší div – všeobecné vzkriesenie, očakávame vo viere v Pánovo zasľúbenie. Ale skôr, ako sa to stane a príde deň “posledný”, keď všetci vstanú z mŕtvych, a teda aj tí, ktorí by možno už radšej ani nikdy nevstali, predsa si budú musieť vypočuť potvrdenie rozsudku nad nimi od Najvyššieho Sudcu! Aj duchovne mŕtvi, korí síce fyzicky existujú a žijú, ale sú slepí a hluchí, budú pri Jeho návrate v sláve počuť Kristov hlas a Jeho výrok!
Hriechy pred Pánom Ježišom Kristom sú dvojaké: odpustené a zabudnuté a neodpustené – ktoré trvajú. Pre veriacich bude Jeho hlas a súd potvrdením toho, čo už dnes vieme a o čom máme mať, či môžeme mať plnú istotu: “Spolu s Pánom budeme”. Budeme v príbytkoch, ktoré nám On pripravil v nebesiach. Ak nás premáhajú pochybnosti, vyznajme ich ako náš hriech, ako našu malú vieru a prosme, aby ju On požehnal, aby bola živá a silná, aby sa stala „horčičným semienkom”, ktoré vyrastie ako strom. Preto dobrorečme Pánu Bohu a “vďaky vzdávajme Hospodinu, Bohu nášmu. Je to dôstojné a správne”. Robme to skrze Krista, nášho Pána, veď “pre Neho je láskavý k nám a odpúšťa nám hriechy a dáva nám večný život”
Bratia a sestry!
Spomíname. Včera i dnes svätíme dôležité pamiatky. Ale v túto chvíľu myslime najmä na Toho, ktorý bol “v tú noc zradený”, na Toho, ktorý nás svojím telom sýti k životu večnému. Príjmime Ho, ako pravý pokrm a nápoj. Ako chlieb z neba. Dotknime sa aj dnes ústami kalicha s posväteným vínom, o ktorom Pán Ježiš hovorí, že “je Jeho krvou, ktorá sa vyliala za nás”. My ju práve tu a teraz môžeme požívať na spasenie. Tak, ako mnohí z tých, ktorí z tohoto kalicha pili a prijímali Kristovu krv pred nami. Spomínajme aj na nich s vďakou a s úctou, a napodobňujme ich vieru vo Vzkrieseného a Živého Pána, vďaka ktorému prešli zo smrti do života večného. Amen.
Pamiatka zosnulých – služby Božie s Večerou Pánovou – Ľubomír Batka st.
OsA 09