Viac ako reštitúcia
Ján 11, 1-11, 17, 27, 35 – 45:
„Bol jeden nemocný, Lazar z Betánie, z mestečka Márie a jej sestry Marty. (2) Bola to Mária, ktorá pomazala Pána masťou a svojimi vlasmi utierala Mu nohy, a jej brat Lazar bol nemocný. (3) I poslali tie sestry k Ježišovi s odkazom: Pane, ajhľa, ten, ktorého miluješ, je nemocný. (4) Keď to Ježiš počul, povedal: Tá nemoc nie je na smrť, ale pre slávu Božiu, aby oslávený bol ňou Syn Boží. (5) Ježiš miloval Martu i jej sestru a Lazara. (6) Ako teda počul, že je nemocný, ostal ešte dva dni na mieste, kde bol; (7) až potom povedal svojim učeníkom: Poďme znovu do Judska. (8) Učeníci Mu hovorili: Majstre, Židia Ťa práve chceli ukameňovať, a znova ta ideš? (9) Ježiš odpovedal: Nemá deň dvanásť hodín? Ak niekto chodí vo dne, nepotkne sa, pretože vidí svetlo tohoto sveta, (10) ale ak niekto chodí v noci, potkne sa, pretože niet v ňom svetla. (11) Toto povedal a potom im riekol: Lazar, náš priateľ, zaspal; ale idem ho zobudiť. – (17) Keď Ježiš prišiel, našiel ho už štvrtý deň ležať v hrobe. – (27) Povedala Mu: Áno, Pane, ja som uverila,že Ty si Kristus, Syn Boží, ktorý mal prísť na svet”. – (35) A Ježiš zaplakal. (36) Vtedy povedali Židia: Ajhľa, ako ho miloval. (37) Ale niektorí z nich hovorili: Či tento, ktorý slepému otvoril oči, nemohol urobiť, aby tento neumrel? (38) Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu; bola to jaskyňa, zavalená kameňom. (39)I riekol Ježiš: Odvaľte kameň! Ale Marta, sestra umretého, Mu povedala: Pane, už páchne, lebo je už štyri dni mŕtvy. (40) Ježiš jej riekol: Či som ti nepovedal: Ak budeš veriť, uvidíš slávu Božiu? (41) Odvalili teda kameň, kde ležal ten mŕtvy, a Ježiš, pozdvihnúc oči k nebu, riekol: Otče, ďakujem Ti, že si ma vyslyšal. (42) Ja som vedel, že ma vždy vyslýchaš, ale pre tento zástup, ktorý tu stojí, som to povedal, aby verili, že si ma Ty poslal. (43) A keď to povedal, zavolal veľkým hlasom: Lazar, poď von! (44) I vyšiel ten mŕtvy, zviazaný plátnom na nohách i na rukách, a jeho tvár bola zakrytá šatkou. Riekol im Ježiš: Rozviažte ho, nech odíde. (45) Vtedy mnohí zo Židov, ktorí prišli k Márii a videli, čo učinil, uverili v Neho.” Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Keď som listoval nedávno v matrike zomrelých okolo roku 1900, teda pred sto a viac rokmi, zaujali ma takého zápisy: „zomrel na starobu – vek 60 rokov a 21 dní”. Alebo: „príčina smrti staroba, vek 59 rokov“.
Priznám sa, že to pôsobilo na mňa dosť zvláštne. Veď dnes sa pod slovom staroba rozumie vek oveľa vyšší. Ženy sa u nás v priemere dožívajú okolo 80 rokov, muži o niečo menej. Je pravdou, že v stredoveku, v období naozaj ťažkých časov, vzhľadom na úroveň stravovania, ale aj pre neustále vojny, bol priemerný vek okolo 30 rokov a 40 ročných už považovali za starých.
Každý človek prirodzene túži po živote. Každý si chce svoj život nielen zachovať, ale aj predĺžiť, pokiaľ možno čo najviac. Ak niekto ochorie, hľadá pomoc a tu platí naozaj ľudové príslovie, že „topiaci sa aj slamky chytá“! Poznal som niekoľko „dobrých“ evanjelikov, ktorí sa vždy usmievali nad tzv. liečivými prameňmi vody spájanými s údajným zjavením sa Panny Márie. Ale v chorobe aj oni neváhali vyskúšať aj takéto prostriedky, v snahe zachovať si zdravie a život.
Dnes najbežnejší spôsob konania chorého človeka je ten, že vyhľadá lekársku pomoc a spoľahne sa na lieky, medikamenty, zákroky lekárov a na ich skúsenosti. V časoch Ježišových to bolo vcelku podobné. Keď niekto ochorel, hľadal pomoc u niekoho, o kom bolo všeobecne známe, že dokáže liečiť, uzdraviť, alebo aspoň uľaviť v nemoci. Takéto informácie sprevádzali aj pôsobenie Pána Ježiša. Je známe, že On mnohých ľudí uzdravil a to aj z najťažších nemocí. Mnohých zachránil pred utrpením a smrťou. Keď Mária a Marta z Betánie uvažovali, čo urobiť, keď ich brat Lazar bol vážne nemocný, neváhali ani chvíľu a poslali poslov k Ježišovi. Veď On bol neraz hosťom aj v ich dome a bol ich priateľ.
Skutočnosťou však je, že ani Pán Ježiš neuzdravil všetkých chorých ľudí, ktorí boli okolo Neho. Mnohí z nich zomreli mladí. Nezachránil a nevzkriesil ani nikoho zo svojich príbuzných. Ani Jozefa, svojho zemského otca, ani Jána Krstiteľa, ktorý prišiel o život vo väzení.
Predsa však Ježiš vždy nanovo a neustále ohlasoval radostnú zvesť o vykúpení človeka, o vyslobodení z moci hriechu, satana i smrti. Hovoril, že sa to stane pôsobením Božej milosti a Jeho moci. (Viď L 4, 14-28). Nemôžeme prehliadnuť, že aj Márii a Marte pripomínal podstatu svojho evanjelia: „Tvoj brat vstane z mŕtvych„! Marta vyslovila úplnú dôveru v Ježiša ako Pána, ktorý koná dnes a bude konať aj v posledný deň, na konci vekov.
Ako odpovieme na túto zvesť evanjelia my?
Mnohí iste s dôverou, podobne ako Marta. „Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň!“ Nie všetci ľudia v Ježišovej dobe v židovskom ľude mali a vyznávali takúto vieru. Je známe, že napr. strana sadukajov a ich prívrženci vo vzkriesenie v posledný deň neverili. Otvorene o tom polemizovali, alebo sa z tejto viery aj vysmievali. Pán mal s nimi niekoľko rozhovorov na túto tému. Naproti tomu farizeji vo vzkriesenie verili.
V čom je však zvesť Pána Ježiša nová? Prečo je Jeho evanjelium „novým kvasom“ a „novým cestom“, „vínom“, alebo „svetlom“ v porovnaní s vierou, ktorú zachovávali zbožní ľudia Izraela? Oni si totiž predstavovali vzkriesenie človeka ako púhe znovuožitie. Ako návrat do situácie a do stavu ktorý tu bol predtým. Podobne, ako keď Pán niekoho, kto bol vážne chorý uzdravil a on dostal možnosť vrátiť sa do života a do pomerov, ktoré tu prežíval a poznal skôr, ako ochorel.
Ilustráciou toho je uzdravenie desiatich malomocných (L 17,11-18), ale aj iných ľudí. Tí už boli v podstate zmierení so smrťou. Podobne aj ich najbližší príbuzní. Všetci vedeli, že malomocným niet pomoci a musia zomrieť. Keď ich Pán Ježiš uzdravil, udial sa zjavný zázrak. Títo, priam zo smrti vytrhnutí sa vrátili k predošlému spôsobu životu. K svojmu povolaniu, k rodinám, manželkám, do svojich dedín a kruhu svojich priateľov.
V prípade Lazara, ale aj iných vzkriesených o ktorých čítame v NZ išlo v podstate o to isté! Ježiš prišiel od Boha a preto mohol konať aj takého skutky. Mohol vrátiť človeka do tohoto časného života. Vzkriesenie Lazara, ale aj Jairovej dcéry, alebo mládenca z Naimu znamenalo ich znovunavrátenie do tohto časného života. Je to nepochybne div v našich očiach! Div to bol aj v očiach vtedajších ľudí. Mária a Marta spolu s Lazarom a mnohými inými už pred týmto skutkom Ježišovým verili, že On je Boží Syn. Marta to jasne vyznala v odpovedi na otázku: „Či veríš tomu“? „Áno Pane, ja som uverila, že Ty si Kristus (Mesiáš), Syn Boží, ktorý mal prísť na svet“!
Ak prišiel Mesiáš na svet, znamenalo to pre veriaceho Izraelca veľmi mnoho. Očakával, (okrem iného), že Mesiáš vytvorí na zemi zasľúbené kráľovstvo pre vyvolelý národ a obnoví slávu Dávidovskej ríše. Nič viac, iba to, čo sa javilo ako veľké a slávne v ich očiach.
Lenže súčasne sa ukazovalo, že ani jedno uzdravenie, dokonca ani viacnásobné uzdravenia, ba ani vzkriesenie jednotlivých ľudí nemalo vplyv na zmenu vonkajšej, politickej, sociálnej, národnej, alebo triednej situácie. Ale ani na zmenu stavu u mnohých iných ľudí, ktorí očakávali rovnakú pomoc v podobe uzdravenia, alebo oživenia seba a svojich blízkych. Pán Ježiš znovu a znovu prikazoval svojim učeníkom, aby nikomu nehovorili o Jeho skutkoch do času, kým sa neudeje ten najväčší Boží div a zásah.
Je celkom zrejmé, že aj toto vzkriesenie Lazara znamená naozaj „iba reštitúciu“ jeho pôvodného života. Vzkriesený Lazar sa vrátil k svojmu predošlému životu, ku svojím sestrám v Betánii. Treba očakávať, že o nejaký čas, skôr či neskôr, opäť ochorel a zomrel a jeho „telo sa navrátilo do prachu, ako bolo prv, a duch sa vrátil k Bohu, ktorý ho dal“. (Kazateľ 12, 7) Ale aj toto vzkriesenie jasne ukazuje na budúce vyjavenie Božej slávy a Kristovej moci, ktoré bude viac ako púha reštitúcia.
V Božích skutkoch, konaných skrze Pána Krista išlo pri uzdravení, alebo aj pri vzkriesení o zjavenie slávy Božej, ale nie ešte o plné nastolenie Božieho kráľovstva. Nová situácia nastane až s druhým príchodom Mesiáša, Pána Ježiša Krista, keď vykoná všeobecné vzkriesenie, ktoré bude prejavom Jeho moci a sláve a nastolenie nového veku a doby. „Ajhľa, nové činím všetko.“(Zjav 21,5). Toto vzkriesenie nebude návratom k životu minulému, porušenému hriechom. Zmŕtvychvstanie na konci vekov nebude v starom, ale „v novom, oslávenom tele”, podobnom tomu, ktoré Jemu dal Otec pri Jeho slávnom vzkriesení. (1 Kor 15)
Pán Ježiš sa preto vždy pýta na vieru, ktorú On oznamuje a ktorú potom dovoľuje, ba prikazuje hlásať a zvestovať apoštolom. Až po tom prvom a skutočne najväčšom Božom zásahu do dejín tohto sveta, ktorým je Jeho vzkriesenie po potupnej smrti na kríži, môžeme naplno porozumieť, čo je Jeho evanjelium pre nás, pre svet. Pre každého, komu povie, podobne ako uzdravenému Samaritánovi: „Choď, tvoja viera ťa zachránila“. (L 17,19)
Ježišovo vzkriesenie je totiž úplne iného druhu a kvality, ako to vidíme na Jeho ďalšej existencii. Keď neskôr apoštolovia zvestovali vzkriesenie a večný život, mali na mysli práve takéto vzkriesenie a účasť veriaceho na novom živote s Kristom. O budúcom živote veriacich hovorili: “Spolu s Pánom budeme“. Aj naše vzkriesené telo bude podobné Jeho oslávenému telu. Preto Pán nedovoľoval hovoriť o Jeho skutkoch skôr, ako vstane z mŕtvych! Kto by hlásal a oznamoval Božiu slávu a Jeho skutky predtým, nemohol by poukázať na to naozaj „nové víno“, na nové veci, ktoré nastali, keďže staré sa pominuli. Ukazoval by iba na to, čo patrí k prvotnému stvoreniu. Preto Kristus Pán kladie vždy otázku: „Keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi“? Nech túto vieru nájde aj v našich srdciach.
Bratia a sestry!
Je nepochybné, že aj medzi nami, dnešnými kresťanmi je predstava o vzkriesení často podobná tej pôvodnej, ako ju vidíme u Židov, či možno aj totožná s predstavami, ako ju vidíme u betánskych sestier a ich súčasníkov. Vzkriesenie, v ktoré veríme, si mnohí predstavujú len ako návrat do pomerov tohto sveta. Ako reštitúcie terajšieho stavu tela i sveta naokolo. Ide o viac. Apoštol Ján hovorí: „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvotné nebo a prvotná zem sa pominuli a mora už niet“ (Zjav 21,1)
Preto vzkriesenie a nový večný život, ktorý vo viere Všeobecnej kresťanskej vyznávame, prevýši naše očakávania! Je to budúcnosť o ktorej apoštol Pavel napísal: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca ľudského nevstúpilo, čo Boh pripravil tým , ktorí ho milujú“!
Dvakrát hovoríme v Kréde o vzkriesení. Prvý krát o vzkriesení Pána a potom o našom vlastnom vzkriesení. Po ňom nasleduje „život budúceho veku” (Niceanum). Nový, nekonečne slávny! „Či veríš tomu“? Ježišovo slovo pre nás dnes znie rovnako, ako pre betánske sestry: „Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo Mňa, bude žiť aj keď umrel a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“.
Pre nás sú to podobne slová povzbudenia i napomenutia, aby sme v živom, osobnom vzťahu s Kristom ako Pánom zotrvali a očakávali naplnenie aj tých najväčších zasľúbení. Nové veci a plnosť Jeho kráľovstva v spoločenstve dokonalej Božej lásky a „pokoja, ktorý prevyšuje každý rozum”. (Zjav 21, 22-27) Prosme Ducha Svätého, aby takúto spasiteľnú vieru budoval a zachoval aj v našich srdciach a mysliach! Amen.
16.nedeľa po Svätej Trojici – 27.9.09 Sobotište – Ľubomír Batka st.
OsA 2009