Môj otec prišiel ko mne, — ako neraz chodí
za tichých, hviezdnych nocí, — prišiel z cmitera
na pár slov: opýtať sa, ako sa mi vodí,
jak‘ znáša hruď, čo Pán Boh z lásky namerá . . .
Bol skľúčený, jak‘ niekdy, keď sa vrátil z práce
v deň sobotný — tak pozde, s celou týždňovkou,
len oči ešte mdlejšie, vôbec — netúžiace,
na tvári s nemotou jak hrob, tak hlbokou.
Ja zapálil som sviecu (moji sladko spali)
a viedol otca, — cítiac chlad tých jeho rúk,
v sluch šeptal som mu, jak sme pri posteli stáli:
„Hľa, tvoja nevesta a vedľa nej tvoj vnuk!“
A videl som; tak nežne sklonil sa nad nimi,
zrúc jemné ťahy dvoch hláv v bielych perinách,
kde miešali sa vlasy tmavé so zlatými
a s nachom rudej ruže bielych ruží nach.
Oj, dlho hľadel, . . razom pomýlený schvel sa,
že jeho vnúča po ňom nemá žiadny diel,
i teraz došiel prázdny — o nič neobzrel sa,
by pamätali spiaci, jak‘ nad nimi bdel . . .
— „Nie, otče!“ ja v to: „dobre tak — a poruč, chceš-li,
jej pevnú vieru srdca, jemu chcivosť rúk,
nech využije chvíľu, jak‘ ty čas tvoj prešlý,
a budú mať dosť, — oj dosť, nevesta i vnuk!
Mne? vieš sám: dals‘ už a to z najlepšieho statku,
mám predsa k borbe žitím vhodné nástroje,
však ak mi ešte chceš dať niečo na pamiatku,
čo dáš po jednom mojim, — mne daj oboje!“
A otec zdvihnul ruky, žehnajúc nám vrelo . . .
Zvuk hodín zavznel, tá tvár chladná užasla,
za okamih sa vôkol nepriehľadne stmelo,
šiel hosť môj . . . išiel domov . . . svieca vyhasla . . .
Poznámka: V Eisenachu v tej izbičke, v ktorej šľachetná pani Cottová prichýlila chudobného školáka Martina Luthera je vyvesený posledný list nášho reformátora svojim trom dietkam. Sám ho považuje za testament. Nie sú tam vypočítavané domy, role, peniaze. Svojim dietkam však zanecháva cennejšie poručníctvo: vieru, lásku a nádej. Zmýšľal asi takto: striebra, zlata nemám, ale čo mám, to vám nechám, a to také poklady, ktoré zostávajú: vieru, lásku a nádej, to troje.
Či aj my máme takéto dedičstvo z rodičovského domu? Či aj my sme vychovaní v národnonáboženskom duchu? Či sa nebudeme hanbiť a nezabudneme, že sme takúto výchovu dostali od svojich rodičov aj keď sa už dávno pobrali na odpočinok? Či si s vďakou zaspomíname, aké dobré vlastnosti nám rodičovská starostlivosť vypestovala? Či vrúcnu a vrelú zbožnosť, lásku k vlasti, milovanie blížneho, pracovitosť, obetavosť, postavenie života do služby cirkvi a národa? Či to nebude len pre mrzký zisk a slávu?