Mesta Vormsu vo dvorane
zlatoskvúcom na tróne
sedí cisár, Karol piaty,
vo kráľovskej korune;
vôkol neho pánov rady,
volenci a kniežatá,
kardinál i biskupovia,
kňazi, vojsko, pážatá.
Všetci skvostne ozdobení
drahokamy, v skvelý šat,
lebo každý svoju slávu
chce tu svetu ukázať. —
A pred nimi ticho, skromne
nepatrný stojí kňaz;
jeho odev jednoduchý,
ale oko samý jas;
v tvári plam a zápal viery,
v čele múdrosť zračí sa,
a v postave smelosť, sila
nadpozemská javí sa.
To je Luther, — ktorý bráni
dnes vo Vormsi, na sneme,
nie svoj náhľad, ale pravé,
čisté Krista učenie. —
„Uznáš teda,“ — pyšno rečie
k Lutherovi kardinál, —
„že tu všetky tieto knihy
si len ty sám napísal?“
„Áno, uznám!“ — povie Luther
„A z nich pravda len tá znie:
jedinou že hlavou cirkve
Kristus je — a pápež nie!!“ —
„Odvolaj to!“ — v hneve veľkom
kardinál zas riekne mu. —
„Neodvolám! — Neodstúpim
iba Písmu Svätému!
Dokážte mi, že som blúdil,
že to v Písme nestojí:
odvolám a utiahnem sa
do kláštora v pokoji;
ale dokiaľ mojej viery
v Písme Svätom je prameň ;
nemožno mi! — Tu, hľa, stojím!
Boh pomáhaj mi! — Ameň!!“