Ako to bolo kedysi za dávnych čias, bolo raz jedno Mestečko, čisto evanjelické mesto. Ako plynul čas, menili sa generácie, mladí sa ženili, vydávali do krížnych manželstiev a žiaľ dávali reverzy. Po mnohých rokoch aj tu katolícky duch zosilnel a jeho horlivosť bola značná. Rímski si postavili kostol, ba aj kláštor. Evanjelici i katolíci žili v pokoji, svorne a pomáhali si aj v ťažkých dobách neúrody. Aby uživili svoje rodiny mnohí evanjelickí obyvatelia sa rozchádzali po okolitých mestách a tak hľadali službu a prácu. Tam boli rozličnými spôsobmi zvádzaní na odpadnutie od svojej viery. Kto bol slabého ducha, podľahol stálemu pokušeniu. Nie je div, že pospolitý katolícky ľud si prisvojil zásluhy, keď hoci aj jedného „kacíra“ priviedol do lona neomylnej a samospravodlivej cirkvi, mysliac si, že tak vystúpili vyššie o zdanlivý jeden stupeň do neba.
Náš príbeh nás privádza na koniec 19. storočia. Dievčina, sirota, volajme ju Zuzana, mala v Mestečku brata aj sestru a rozsiahlu rodinu. Nepochybne ju omrzela služba a práca a umienila si zobrať si svoj rodičovský podiel a ísť do kláštora. Že vraj, ako ona je tu odsúdená len na prácu, že nič dobrého ju v živote nečaká a že tu bude trieť biedu až do konca života, vydávať sa nebude – teda rozhodla sa stať mníškou v kláštore, kde vraj zaopatrenie dostane až po smrť. Preto napísala starému farárovi list, kde napísala svoje pohnútky a zároveň požiadala o svoj krstný list, aby mohla odhlásiť výstup z evanjelickej cirkvi. No namiesto krstného listu jej farár poslal takýto list:
Milá dcéra!
Prijal som tvoj list, ale hoci som z tvojho písania nepochopil načo potrebuješ krstný list a čo máš v úmysle urobiť, avšak podľa chýru, ktorý sa dopočúvam a ktorého je plné Mestečko vyrozumievam, že chceš odpadnúť od pravej evanjelickej viery, zriecť sa čistého Ježišovho učenia a Jeho apoštolov a — stať sa katolíčkou.
Skôr ako sa odvážiš k takémuto pre svoj život tak rozhodnému a pre svoju dušu tak neblahému kroku, prečítaj si pozorne nasledovné riadky, ktoré ti tu z úprimného a s tebou dobre zmýšľajúceho srdca píšem.
Existujú dve hľadiská — jeden svetský a zemský, druhý duchovný a nebeský; jeden i druhý, ale obzvlášť ten druhý ti treba rozvážiť rozumom, srdcom a svedomím.
Z prvého ohľadu, vravíš, vraj, že sa nikdy nebudeš vydávať a že, tak uvažuješ, ako ťa v budúcich rokoch a v starobe len nedostatok, núdza a bieda očakáva v tomto našom úbohom Mestečku, — teda, že si si umienila stať sa katolíčkou a vstúpiť do kláštora, kde vraj až do smrti budeš krásne zaopatrená.
Teda, ty pochabá, domnievaš sa, že jediný cieľ kresťanského človeka je hľadať len časný život a to pozemské zaopatrenie? Iné starosti nemáš? „Hľadajte najprv kráľovstvo nebeské a jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané,“ tak hovoril náš drahý Vykupiteľ. A opäť: hľaďte na nebeské vtáctvo, — Boh ho živí a opatruje, — On ani vrabčekom nedopustí padnúť bez svojej vôle —, či ich vy v mnohom neprevyšujete? tak a ešte inak hovorí Pán Ježiš. A ty sa cítiš byť už tak opustená, že sa chceš odhodlať k zúfalému kroku a k rúhavému pochybovaniu o dobrote Božej? Od ktorého času sa prestal dobrotivý nebeský Otec starať o svoje dietky, ktoré sa Ho nespúšťajú? Či tu nemáš brata, sestru? Nemáš tu rodinu a priateľov, ktorí Krista a svoju vieru milujú a Boh ich neopúšťa? —, či by ti nejaký útulok, prácu i vyživenie nemohli poskytnúť? Či myslíš v svätej lenivosti, žiť bez práce? Či tu nie je v Mestečku dosť chudobných rodín, ktoré sa živia poctivou prácou? Mali sme trúchlivé, neúrodné roky a predsa si nikto nezúfal, láskavý Boh nedal nikomu umrieť hladom. Rozpomeň sa na svojho otca, na svoju matku, ktorí zachovali svoju vieru a presvedčenie až do smrti, zložili svoje telesné stánky na tunajšom evanjelickom cintoríne, a ich duše so zármutkom od Božieho trónu pozerajú na teba. S akým srdcom by ti bolo pokľaknúť na cintoríne pri hrobe svojich rodičov s pomyslením, že si ich zradila a odpadla od zdedenej viery? Neľakáš sa, že na teba budú žalovať nebeskému Sudcovi? Alebo už tiež veríš, že tvoji rodičia sa v pekle mučia, pretože katolícka cirkev všetkých kacírov do pekla odsudzuje a posiela?
Píšeš, dúfaš že budeš mať v kláštore do smrti zaopatrenie; ach to úbohé zaopatrenie! Preto si teda žiadaš vyzdvihnúť zo sirotskej pokladnice svoj tam uložený peniaz? Preto teda chceš všetko vziať čo máš, aby si mala to konečne žiadúce zaopatrenie? V kláštore predsa nič vlastného mať nesmieš.
Nevošlo ti do srdca, aby si teda, chtiac sa v kláštore odlúčiť od sveta, všetko čo je pozemské obetovala a poručila úbohým chudobným súrodencom? Vieš čo Pán hovoril farizejom u Mt 15. „Vy hovoríte; kto by povedal otcovi alebo matke (alebo sestre): Čo by som ti bol povinný dávať, je darom (sľúbeným Bohu). Pokrytci! Nadarmo ma uctievajú, keď ľudským príkazom učia ako učeniam (Božím)“? Či vieš čo hovorí Pán Ježiš v Mt 25. „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“? Čiže už i láska k rodine a k tvojim najbližším príbuzným umrela v tvojom srdci, keď sa ideš pochovať do kláštora? Pozri, tvoj brat sa rmúti nad tebou, tvoja sestra plače nad tebou, tvoja rodina trúchli, tvoje vrstovnice smutno spomínajú tvoj nerozvážny krok!
Nuž ale, toto sú dnes len zemské pohľady a svetské záležitosti, o ktorých je škoda šíriť reč. S tými sa vo svojom svedomí vyrovnaj tak, ako ti srdce káže. Ale sú iné, totiž duchovné a nebeské záujmy, týkajúce sa spasenia tvojej zblúdilej duše, s ktorými sa pri svojom neblahom úmysle do smrti v svojom svedomí nevyrovnáš.
Či ešte máš svätý Nový Zákon, ktorý si mala ako konfirmandka? Priznaj si sama, či si niekedy čítala spisy evanjelistov a apoštolov, v nich predsa nie je nič o ruženci, nič o očistci, nič o vzývaní Márie, svätých a svätíc, nič o ich orodovaní, nič o siedmych sviatostiach, nič o omši a o polovičatom prijímaní Večere Pánovej. A predsa v tom Novom Zákone je vložené čisté sväté Slovo Božie, preto i Pán prísne povedal: Pýtajte sa na písma — lebo v nich je život večný — a ony vydávajú svedectvo o mne.
Máš ešte, pýtam sa ťa, Nový Zákon? Alebo si sa ho zbavila tak, ako si sa zbavila dôvery v Boha, a ako si zradila pravdu svätej evanjelickej viery? Ak už nemáš Nový Zákon chcem ti teda pripomenúť aspoň niekoľko výpovedí, aby si poznala cestu spasenia, ktorú chceš opustiť:
„Kto bude žalovať na vyvolených Božích? Je to Boh, ktorý ospravedlňuje. Kto ich odsúdi? Je to Kristus, ktorý umrel, ba i z mŕtvych vstal, je po pravici Božej a prihovára sa aj za nás.“ R 8, 33-34.
„Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať! Čo človek rozsieva, to bude aj žať! Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu; kto rozsieva Duchu, z Ducha bude žať večný život.“ G 6, 7-8.
„s bázňou a s chvením konajte svoje spasenie. Však Boh je ten, ktorý pôsobí vo vás, aby ste aj chceli aj činili nad svoju dobrú vôľu.“ F 2, 12—13
„buďte stále pripravení vydať počet, pravda, v tichosti a s bázňou, majúc čisté svedomie, aby tí, čo potupujú vaše cnostné správanie v Kristovi, práve v tom boli zahanbení, v čom vás ohovárajú.“ 1Pt 3, 15—16
„Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“ Mt 10, 22.
„Lebo horšie ako prvé sú posledné veci tých, čo poznali Pána a Spasiteľa Ježiša Krista a ušli poškvrnám sveta, ale znovu sa pletú s nimi a sú premožení. Bolo by im lepšie, keby neboli poznali cestu spravodlivosti, ako keď poznali, a odvrátili sa od im daného svätého prikázania. Splnilo sa pri nich pravdivé príslovie: Vrátil sa pes ku svojmu vývratku! a: Umyté prasa do blata!“ 2Pt 2, 20-22.
Tento posledný výrok sa vzťahuje obzvlášť na teba, milá dcéra. Je to nedávno, čo si stála pri oltári v našom chudobnom kostolíčku ako konfirmandka obnovujúc svoju krstnú zmluvu s Pánom Bohom, vyznávajúc svoju evanjelickú vieru. Či teraz nechceš porušiť túto zmluvu s Bohom Kristom? Či nechceš zapredať pravdu evanjelickej viery a po nadobudnutí známosti odvrátiť sa pre teba vydaného prikázania? Nebolo to dávno, ako vravím, keď vedľa teba stáli, či sa ešte rozpomenieš, tvoje rovesníčky, ktoré s radosťou obnovovali svoju krstnú zmluvu, s radosťou jasali svojmu drahému Vykupiteľovi a podnes neporušili svoju vieru, v ktorej sa zrodili; ako sa ty s nimi raz postavíš pred Božiu tvár? Ja, keď som ti v mene Boha Otca, Syna a Ducha Svätého dával rozhrešenie a zvestoval odpustenie hriechov, položiac pravicu na tvoju hlavu, hovoril som ti slová zo Zjav 2, 10: „Buď verná až do smrti a dám ti veniec života!“ Tie isté slová som ti napísal na pamiatku do tvojho konfirmačného lístku, máš ešte ten lístok? A či si ho tak stratila, ako chceš stratiť svoju vieru? Ja tu už dlho nebudem, môj život sa tu v časnosti blíži ku koncu a už mi nemnoho času zostáva a tiež sa postavím pred Božiu tvár. Keď sa ma bude na teba pýtať Kristus, Sudca živých i mŕtvych: „kde je moja ovca, ktorú si pásol na mojich pastvinách?“ Čo Mu odpoviem? Ach, Pane, zmiluj sa, poviem, ja som ju pásol a priviedol k poznaniu Teba a Tvojej vôle, ale ona sa odtrhla od Tvojho stáda, zablúdila a revúci lev, vôkol obchádzajúci, ju zožral.
Rozmysli si teda svoj stav, milá dcéra, a nezabudni, že nie tá, ktorá je v kláštore je nevestou Kristovou, ale nevesta Krista, Baránka Božieho je každá verná kresťanská duša, ktorá miluje Jeho čisté Slovo a podľa neho žije svoju vieru. Ak však, milá dcéra, nedbajúc na hlas svedomia, zostaneš v svojom úmysle opustiť vieru svojich otcov, — svätá cirkev evanjelická ťa nebude preklínať,— ako katolícka cirkev preklína a odsudzuje všetkých inovercov, ale bude ťa v tvojom zablúdení ľutovať. Cirkev svätá evanjelická ti praje, aby ti tento hriech Pán Ježiš v poslednej hodine tvojho života pripomenul a — ráčil odpustiť.
Tieto slová tebe k dobrému napísal tvoj starý farár.
Na tento list naša Zuzana odpísala takto:
Veľadôstojný pán farár,
za Váš ctený list, ktorý mi bol doručený a kde píšete láskavé napomenutie, som Vám za ne veľmi vďačná. K Vašej poznámke k mojej konfirmácii; vtedy som mala iba 14 rokov, vtedy nikto odo mňa nemohol očakávať viac, ale teraz, keď sa mi predstavuje všetko úplne v inom svetle — nedám sa od nikoho, ani od mojich príbuzných, odvrátiť v mojom úmysle. Tie isté od Vás z Nového Zákona vytiahnuté články nachádzam tiež v katolíckom náboženstve, a to isté čo som doteraz verila, a mne od Vás od mojej mladosti bolo vštepené budem veriť vždy a ja dúfam, že s tým nezblúdim, keď si ešte ťažšiu úlohu na seba vezmem, lebo ja nejdem do kláštora podľa Vášho názoru, aby som tam leňošila a pri tom sa dobre mala, ale aby som mohla Bohu lepšie slúžiť. Podľa môjho pohľadu a presvedčenia neodpadla katolícka viera od evanjelickej, ale evanjelická od katolíckej, preto v nej je lepšie žiť, ale v katolíckej lepšie umrieť. Buďte taký láskavý, brat farár, môj úmysel je už nezvratný, by som Vás teda ešte raz požiadala o môj krstný list. Zuzana
So žiadaným krstným listom jej staručký farár odpovedal:
Milá dcéra!
Posielam Ti žiadaný krstný list, ale nemôžem zamlčať, že tvoja nerozumná odpoveď ma poučila, že Ty nie z vlastného presvedčenia, ale z farizejských dôvodov si sa svojej dobrej viery zriekla. Je pravda, že výpovede Písma svätého, ktoré som Ti predložil sú i v katolíckom Novom Zákone — bolo by zlé, keby každá kresťanská stránka mala iné Písmo Sväté — len je tu ten rozdiel, že evanjelická cirkev sa drží presne toho istého Písma, kde katolícka stojí s ním v rozpore (L 12, 47).
Ak sa domnievaš, že si svojim skutkom získaš zásluhu u Boha, tak väzíš v hrubom omyle. „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. (Ef 2, 8 —9 ) „človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša“. (G 2, 16) Teda, chceš zobrať „na seba ešte ťažšiu úlohu“ než si povinná konať? Ach tie ťažké úlohy v kláštore, Bohu lepšie slúžiť! Keby si, milá dcéra, len to konala, čo Boh a Jeho sväté Slovo káže, ako mnoho by si vykonala! Pán hovorí: „keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme.“ (L 17, 10) Kde je tu reč o nejakej zásluhe? Ďalej i to je pravda, že evanjelická cirkev sa odlúčila od viery katolíckej, ale len preto, že táto odpadla od učenia Kristovho a apoštolov. Učila a učí ľudské a pohanské výmysly a bludy, riedi a falšuje Kristovo evanjelium. Len Ti znovu pripomeniem; kde v učení Kristovom a apoštolskom nájdeš učenie o odpustkoch, o ušnej spovedi, o vzývaní svätých a Márie, učenie o očistci, o omši, o slúžení Bohu v kláštoroch, o siedmych sviatostiach, o polovičnej Večeri Pánovej, o neomylnosti hriešneho človeka, o nepoškvrnenom počatí panny Márie, o klaňaní a úcte kostiam, atď., atď.? V ktorej knihe a v ktorej kapitole Písma to nájdeš?
Napokon tvoj posmešný vtip, — ktorý samozrejme nevyšiel z tvojej hlavy, — že v evanjelickej cirkvi je lepšie žiť a v katolíckej lepšie umierať, je vtip nekresťanský, vyšiel z nejakého tiež neomylného rozumu. Týmto vtipom zrejme nie je nič iné povedané: „V katolíckej cirkvi je dovolené i zle žiť, teda klamať, zlorečiť, smilniť atď — len je potrebné v poslednej hodinke sa vyspovedať, rozhrešenie dosiahnuť a tak dobre umrieť.“ Toto je význam onoho jezuitského príslovia. Ver, milá dcéra, v ktorej cirkvi je lepšie žiť, v tej je lepšie i umrieť.
Nuž, daj Ti Boh skoré sebapoznanie, kvôli čomu chceš ísť do kláštora, aby si Jemu lepšie mohla slúžiť. My úbohí, do pekla odsúdení kacíri, nemôžeme ísť do kláštora Bohu slúžiť —, my sa len snažíme, pokiaľ je to možné, Jemu užitočne slúžiť, byť prospešným sebe a blížnym, Bohu ku cti a chvále slúžiacim životom.
Tvoj farár.