Od príchodu Ježišovho evanjelia, ktoré „objavil“ (odkryl) Martin Luther do Uhorska (na územie Slovenska), a po jeho zasiati najmä v kráľovských mestách, sa komunita evanjelikov rozrastala aj v Trnave. Prvé zmienky o obyvateľoch s evanjelickým vierovyznaním sa nachádzajú v mestskej kronike až v roku 1545, hoci istý kazateľ Ondrej pôsobiaci v Dóme sv. Mikuláša inklinoval k myšlienkam reformácie už v rokoch 1540−1543. Počet veriacich stúpal a prichádzajúci kazatelia svoje bohoslužobné priestory zriaďovali v privátnych domoch, neskôr začali bohoslužby odbavovať v kostolíku (dnes sv. Heleny) pri tzv. Preporskej bráne (Dolnej bráne). Vtedajší uhorský kráľ Ferdinand I. v nadväznosti s nepokojmi a burcovaním zakázal akékoľvek stretávanie a kázanie v duchu Lutherovho (rozumej evanjeliového) učenia. Toto obdobie trvalo do kráľovej smrti v roku 1564 a neskôr cisár Maximilián roku 1576 prikázal mestu pod hrozbou straty privilégií, aby nepovoľovalo pobyt kazateľom v meste ani zakladanie škôl protestantom. Do obdobia potlačenia prvej vlny stavovských povstaní (1576−1671) prebiehalo stretávanie predkov viery a ako miesto pri bohoslužbách využívali niekoľko kostolov (v rokoch 1605−1619 aj najväčší trnavský kostol Dóm sv. Mikuláša, pretože boli najpočetnejším vierovyznaním, ktorému opravili strechu a umiestnili na ňu protestantský znak − kohúta, ktorý tam je až po dnes) a stavali aj sami. Ich svätostánky nemali dlhé trvanie. Neskôr, aj napriek neustálym prekážkam zo strany magistrátu si evanjelici predsa len v roku 1615 prestavali (adaptovali) existujúci dom na súčasnej Františkánskej ulici na svoj prvý vlastný kostol s vežou a zvonmi(!) (vznikla pri ňom aj fara a cirkevná škola), ktorý pri veľkom požiari mesta v roku 1666 vyhorel. Po oprave ho evanjelici užívali do roku 1671. Potom ho dostali do užívania benediktíni, neskôr trinitári a nakoniec uršulínky. Bol im vrátený, obnovili ho, ale po Vešelényiho povstaní im bol odobratý, neskôr znovu vrátený a po požiaroch a chátraní napokon v roku 1707 bol kostol evanjelikom natrvalo odobratý. Koniec účinkovania reformovaných cirkví v Trnave nastal v roku 1709 po porážke Rákociho stavovského povstania, keď na dlhý čas stratili možnosť formovať tu svoje cirkevné obce. Po chátraní bol prvý evanjelický kostol v Trnave napokon v roku 1730 zbúraný. Nastalo najťažšie obdobie evanjelikov, keď zanikol samostatný cirkevný zbor a stal sa fíliou. Obnovenie zboru nastal po takmer sto rokoch a to v roku 1804. Zbor mal teda od čias reformácie viac kostolov, ale v protireformačných časoch mu každý vzali. Súčasný chrám Boží teda nie prvým kostolom evanjelikov.
V čase po vydaní Tolerančného patentu (1781) (to nebol patent na toleranciu, išlo síce o prielom do vtedajšieho rímskokatolíckeho názorového monopolu, ale nie o zavedenie názorovej slobody. Evanjelici, kalvíni a pravoslávni boli skôr len trpení ako zrovnoprávňovaní v zmysle; všetky práva vám nepriznáme, prestaneme vás ale prenasledovať, takýto odkaz dala habsburská monarchia svojim nekatolíckym občanom. Kostoly, resp. domy modlitby (Bethaus), ktoré boli od tejto doby budované, museli mať predpísané parametre. Nesmeli mať vežu, zvony, vstup nesmel byť z frekventovanej ulice a ďalšie obmedzenia. V tomto Tolerančnom patente sa však zároveň píše, že rímskokatolícka cirkev zostane na prvom mieste. Nekatolíkom zostali mnoho nevýhod. A to ostatní veriaci cítili dosť výrazne. Protestanti museli naďalej odvádzať určité poplatky katolíckemu farárovi. V manželstve s katolíkom platilo, že deti musia mať vyznanie po otcovi. Opustiť tradičnú vieru sa nevyplatilo ani finančne. Táto nerovnosť a diskriminácie nekatolíkov zostali až do 60-tych rokov 19. storočia, keď prišli ďalšie reformy. V apríli roku 1861 bol vydaný protestantský patent. Ten priniesol relatívny zrovnoprávnenie evanjelických cirkví s cirkvou rímskokatolíckou v rakúskej časti monarchie) panovníkom Jozefom II. mali najprv na užívanie služieb Božích v tzv. Invalidovni (dnes budova Vojenského archívu v susedstve univerzitného kostola Jána Krstiteľa) jednu priestrannú miestnosť na poschodí, neskôr dostali evanjelici priestor na prízemí. Túto miestnosť vybrali v roku 1785 na evanjelickú bohoslužbu po úmrtí jedného z dôstojníkov, ktorý o takýto obrad pred smrťou požiadal. Od roku 1787 bola pridelená do trvalého užívania pre protestantov z radov vojakov a dôstojníkov pôsobiacich a ubytovaných v Trnave aj pre civilné osoby, spočiatku len pre jednu verejnú bohoslužbu so spoveďou za rok. Neskôr v roku 1797 im bolo umožnené konať bohoslužby celoročne. Napokon v nej trnavskí evanjelici slúžili služby Božie až do roku 1924, teda 139 rokov. Farár Johann Carl Stelczer (1811−1885) o tom píše: „Bola to totiž múčna komora c.k. zásobovacieho skladu, ale v čase jezuitov, keď bol istý čas kostol evanjelikov helvétskeho vyznania ju dal palatín Nicolaus Eszterházy prebudovať pre mladých Loyovistov na refektórium. Už zo štruktúry tejto budovy bolo viditeľné, že táto hala bola časťou kostola Jána Krstiteľa a spomínaný kostol bol po boku terajšej siene. V tomto Jánovom kostole prednášal historicky známy prímas Pázmány svoje kázne proti kacírom a pokúšal sa rozplameniť svojich veriacich, aby luteránov obrátili a potlačili.“ Táto miestnosť nikdy nezodpovedala cieľu a účelu, bola stále dočasným riešením.
Po udalostiach 1. svetovej vojny (1918) sa budova stala vojenskými kasárňami a od tých čias bolo konanie SLB čoraz nemožnejšie. Cvičenie, trúbenie vojakov, hrmot automobilov, pristavovanie veriacich idúcich do modlitebne pri bráne stojacou strážou a iné nepríjemnosti dokazovali, že nastal najvyšší čas vybudovať chrám na primeranom mieste. Mnoho ťažkostí sa vyskytovalo, ale nezlomnou horlivosťou a záujmom za vznešenú vec sa ich darilo vždy odstrániť. Isteže najväčšou starosťou bola finančná otázka, zhromaždiť potrebné peniaze. Rozpočet bol asi jeden milión korún. V tejto veci ani tu nechýbala horlivosť. V Trnave sa našlo viac ochotných a štedrých darcov, ktorí venovali cirkvi financie a majetky.
Arpád Janoviček (1888-1960), najdlhšie pôsobiaci trnavský evanjelický farár (1915-1960, teda vyše 44 rokov) spomína, že pozemky so stavbami tvoriacimi komplex bývalého hostinca a hotela Polnitzky (známy aj ako Alžbetin hotel) v zasypanej priekope za juhovýchodnými hradbami mesta (vtedy na Štefánikovom námestí, dnešnom Námestí SNP) kúpil cirkevný zbor už v roku 1910. Na nich sa plánovali stavby cirkevných budov − kostola, farských príbytkov, cirkevnej školy a učiteľských bytov, aj kultúrnej zábavy. Cirkevný dozorca Ján Kalenda mal už v roku 1914 od architektov pripravené plány na všetky spomenuté stavby a s nimi aj potrebný rozpočet a peniaze na uskutočnenie celého projektu. Prišla však svetová vojna a zhoršili sa i finančné pomery, stavba sa musela odložiť. Po prevrate a vzniku Československa sa cirkevný zbor vrátil k svojím stavebným plánom. No aj pre úplne nové štátne a politické pomery sa znovu riešil architektonický návrh na kostol a výber stavebnej firmy.
Rok 1922 bol v trnavskom zbore prípravným rokom veľkej a bohumilej udalosti – stavby kostola. Prípravy na stavbu chrámu neostali len prípravami, ale v roku 1923 prišlo aj k ich uskutočneniu. Ako mal vyzerať trnavský chrám slúžila úvaha F. Ruppeldta o stavbe evanjelických kostolov, ktorú zostavil na základe svojho štúdia v cudzine. Na výzvy do súťaže prišlo len zopár návrhov od českých a slovenských architektov. Prvá cena nebola udelená, druhú získal architekt Gahura zo Zlína a tretiu udelili architektovi Tvarožkovi z Bratislavy. Celková úroveň súťaže bola veľmi slabá, a tak bol projekt zadaný miestnemu architektovi a urbanistovi medzivojnového obdobia, moravskému rodákovi, Josefovi Marekovi, ktorý trefne podľa presných pokynov a pomocou evanjelického zboru navrhol novú dispozíciu a vzhľad budúceho ev. kostola s amfiteátrovým riešením interiéru a závesným stropom. Polkruhová stavba má monumentálne pôsobiace priečelie a masívnu štvorbokú vežu so štvorcovým pôdorysom. Celý interiér je orientovaný centrálne smerom k oltáru a kazateľnici, čím poukazuje na reformačný dôraz slova Božieho a oboch sviatostí. Takýto návrh zbor aj prijal. Bol to veľký krok k uskutočneniu (odvrátiac sa od všedného tradicionalistického rímskokatolíckeho systému) stavbe chrámu, ktorý mal v Československu kliesniť novú cestu. Nemožno zamlčať, že nenávidiaci robili mnohé prekážky, aby chrám nestál na tomto mieste na vlastnom pozemku, kde bol naprojektovaný, ale márne bolo ich namáhanie. Po nekrátkom uvažovaní a po nemalých ťažkostiach prišlo konečne na to, aby sa začala stavba chrámu a z milosti Božej na 15. nedeľu po Sv. Trojici 8. septembra 1923 bola krásna a vydarená slávnosť položenia základného kameňa. Farár Janoviček píše: „Želali sme si, aby táto slávnosť bola čím veľkolepejšia, aby sme ukázať mohli nášmu katolíckemu mestu, že je evanjelikov okrem nás i viac. Hospodin nám to i doprial. Z nitrianskej a bratislavskej župy veľké húfy spoluveriacich prišli, aby sa radovali s radujúcimi. — 16 evanjelických farárov oblečených v úradnom rúchu na čele s Dpp. biskupom Zochom a seniorom Jurkovičom a celé presbytérium domáceho zboru korporatívne šlo s farského príbytku na miesto slávnosti, kde slávnostnému aktu primerane všetko krásne pripravené a chvojím ozdobené bolo. Liturgiu, ktorou sa slávnosť započala vybavil p. Ján Drobný, farár staroturanský. Srdcia povznášajúci bol spev celého zhromaždenia: Všickní, jenž skládají. . ., za ktorým prišla opäť liturgia. Po tejto spievalo celé zhromaždenie pieseň: Jezu, ty jsi svou na skále … a za tou prišla slávnostná reč p. biskupa Zocha. Zreteľne a presvedčivo vysvetlil čo tu chceme v tomto historickom meste, ktoré sa i dnes menuje s chlúbou „Slovenským Rímom“, kde jedni túžia za jediným stánkom Božím a druhí majú ich nazbyt? Chceme mať chrám, v ktorom by sme nehlásali iné, ako Krista a to toho ukrižovaného. Za týmto kázal p. konsenior pezinský Ján Scherer v nemeckej reči na základe proroka Aggeusa kap. I. zaujímavo poukážuc na potrebu stavania chrámu. Za týmto prehovoril k obecenstvu modranský farár R. Hollerung v reči maďarskej.“ Po týchto kázňach prišiel akt uloženia základného kameňa s pamätnou listinou. Prvý úder kladivom v mene trojjediného Boha vykonal senior Jurkovič, za ním domáci farár A. Janoviček, dozorca J. Kalenda (inak úctyhodných 50 rokov dozorcovania (!)) a poddozorca Ľ. Kraic a seniorálny dozorca Dr. R. Markovič. Po tomto akte spevokol zaspieval Beethovenovu „Slávu Božiu“. Po záverečnej liturgii a Áronovskom požehnaní zaspievali pieseň: Nezúfaj stádečko malé . . .
V roku 1924 stavba napredovala, ale niektorými zmenami a viacerými prácami sa prekračoval dohodnutý rozpočet. Pokračovalo sa zbierkami v domácom zbore (zvonolejári bratia Fischerovci darovali stredný 500 kg zvon (iné zdroje hovoria o troch zvonoch); päť zvonov vytvárajú nádherné zvuky zvonkohry, M. Chmelár daroval vežové hodiny so štyrmi ciferníkmi, z ktorých jeden je určený na osvetlenie), v zboroch na Slovensku aj za „veľkou mlákou“, ale aj predajom budov (napr. Stará pošta na Radlinského ulici). Nemožno zamlčať, že ochotne a nezištne pomáhali takmer všetci. Napokon najväčšou udalosťou bola posviacka nového, trnavskými predkami takmer 200 rokov želaného chrámu. Srdcia plesali neobyčajnou epochálnou radosťou, ktorú môže pochopiť len ten, kto vie, čo je to žiť a jestvovať v katolíckom mori bez chrámu na slušnom mieste.
26. októbra 1924 na 19. nedeľu po Sv. Trojici bol slávnostný deň posviacky, prišlo na ňu neočakávane asi 6000 veriacich zblízka i ďaleka, cítiacich a radujúcich sa spoluveriacich. Už v predošlý večer trubači (Quartet) melódiou „Hrad prepevný…“ oznamovali veľký deň, a ráno o 7,30 hodine znovu. Vlaky od rána privážali húfy veriacich. Ráno o 9. hodine veľký impozantný sprievod spievajúc nábožné piesne išiel zo starej modlitebne cez mesto k novému kostolu. V čele sprievodu išli biskupi Dr. Jur Janoška a Dr. Samuel Zoch (vtedy chorý, ale pokladal si za milú povinnosť prísť na tento krásny akt), generálny dozorca Dr. J. Vanovič, župan Dr. M. Bello, okolo 40 farárov v luterákoch, dozorcovia a iní cirkevní a svetskí hodnostári, učitelia a pod. „Dojímavého aktu posviacky zúčastnili sa aj vyslanci inoveriacich cirkví, taktiež predstavitelia mesta a miestnych úradov. O koľko to bolo krajšie ako voľakedy, keď zástupy hrnuli sa pred ev. chrám, aby ho odobrali“ píše Janoviček. Vnútri v chráme ešte slúžili konsenior J. Scherer (nemecky), farári J. Endreffy (maďarsky) a M. Žarnovický a senior v.v. Sekerka. Vonku pred chrámom slúžili (slovensky) SLB senior V. Jurkovič, farári J. Lichner, J. Bienik (jeho kázeň je uverejnená nižšie) a biskupský tajomník Krahulec. Večeru Pánovu prislúžil zhromaždeným farárom vyslúžilý senior Sekerka. Krstil brat Žarnovický z Pezinka. V rámci slávnostných služieb Božích bol ordinovaný teológ Kubík za kaplána na Starú Turú.
Po posviacke bol slávnostný konvent a spoločný obed, na ktorom sa zúčastnilo vyše 200 osôb. Potom večer usporiadali umelecký chrámový koncert, ktorý bol pekným zakončením slávnosti. A tak nový chrám a veľkolepá slávnosť dala dobré meno a uznanie u inovercov, a u domácich viery však lásku k chrámu a v ňom hlásanému slovu, oddanosti a obetavosti.
Hoci v roku 1925 sa už nový chrám Boží používal ako hotové dielo, na zbor čakalo ešte okolo neho vykonanie viacerých potrieb. Dali sa urobiť železné „šalokatre“ (žalúzie) na vežové okná, aby sneh a dážď nepadal do veže a neurobil škodu vnútrajšku, hodinovému mechanizmu a zvonom. Okolie kostola sa muselo tiež slušne usporiadať a doplniť. Natieralo sa celé asi 80 metrov dlhé oplotenie pred kostolom a farským príbytkom, upravila sa spustošená záhrada, tiež farská budova a iné príbytky a vôbec všetko to, čo bolo nevyhnutne potrebné k väčšej okrase chrámu.
Nepríjemnou udalosťou bola poznačená noc z 3. na 4. augusta 1971. Búrka vtedy zničila chrám Boží − zrútila sa strecha kostola, to si vyžiadalo generálnu opravu exteriéru a interiéru. Kostol nebolo možné používať takmer 5 rokov. Napriek obdobiu komunizmu sa s pomocou Božou vtedajšiemu zborovému farárovi Gustávovi Viktorymu podarilo získať štátny súhlas na opravu kostola a našli sa aj ochotní domáci viery, ktorí opravu podporili finančne alebo svojou nezištnou pomocou. Všestrannú podporu poskytol generálny biskup Dr. Ján Michalko, priviedol na návštevu tajomníka Svetového luteránskeho zväzu (SLZ) pre východnú Európu Paula Hansena a jeho spolupracovníka a zabezpečili finančnú podporu SLZ. Akt posviacky generálne opraveného chrámu Božieho vykonal 25. apríla 1976 generálny biskup Ján Michalko.
Kázeň počas posviacky nového ev. chrámu v Trnave (povedaná vonku pri chráme farárom Jánom Bienikom)
Pri stánku Tvojom my tu stojíme
Bože a Pane náš milý,
a Teba vrúcne spolu prosíme:
Buď s nami, pri nás tej chvíli;
Aby sme chrám Tvoj, dielo to pravé
posvätiť mohli Tebe ku sláve. Amen.
„Ej, všickni žížniví, pojďte k vodám i vy, kteříž nemáte žádných peněz, pojďte, kupujte a jezte . . . proč vynakládáte peníze za chléb, což nenasycuje? Poslechnete mne raději . . . . a pojďte ke mne a budeť živa duše vaše.“ (Iz 55, 1.)
Náb. slávnostné kresť. shromaždenie! — týmto mohutným hlasom velikého proroka Božieho Izaiáša pozdravujem vás v tento slávnostný deň a zvem vás k „svatbě Beránkově.“ — Na minulosť svoju bohatá, v utrpeniach zoceľovaná, často týraná, ale z boja vždy víťazne vychádzajúca, tradíciám i dedictvu otcov verná, počtom neveľká cirkev ev. a. v. trnavská pozvala nás dnes do lona svojho, aby sme sa spolu s ňou radovali, lebo aj stojí „ében haézer,“ „pomník vďaky“ až potud pomáhal nám Hospodin“: aj! stojí chrám — symbol to dvatisíc ročného víťazstva evanjelia Kristovho a balvan štyristoročného trvania reformácie s nápisom: když Bůh s námi i kdož proti nám!
A my sme sa prišli tešiť s vami: „nebo již připravenoť jest všecko,“ — áno, prišli sme vás posilniť v boji ťažkom slovami: „neboj se, ó maličké stádce, neboť se zalíbilo Otci vašemu dáti vám království“ (Luk. 12, 32) — prišli sme zavolať svetu:
„tu jsme, i co se nám stane;
pravda vítězí a večně zůstane!“
Áno pravda víťazí večne! je to tetragrammaton, nad ktorým zamyslí sa človek a zvolá s velikým apoštolom: ó hlubokosti bohatství, moudrosti a umění božího . . . nebo kto poznal mysl Páně, aneb kto jemu radil? Z něho a skrze něho a v něm jsou všecky věci; jemuž sláva na věky.
Tak stojíme my tu s obnaženou hlavou pod slávnym nebom jeho — ako kňaz Kollár hovorí — svedkami súc velikých vecí, pozorujúc tok času, vyznávajúc s cirkevným otcom Augustínom, že neuspokojí sa srdce naše, kým v Tebe nespočinie, ó Hospodine! — A táto túžba je večná, tak ako je ten večný, ktorý ju do srdca mizerného človeka vštepil, a táto túžba vrcholí v kresťanskom nazieraní na život, na cieľ žitia, kde sa stáva vierou, vyznaním, presvedčením.
Oj, veď svet núka vám tiež svoje veci, ale svet je falošný, ako falošné i jeho lekárne, falošné i jeho lieky: rany srdca nezahojujú, ale len rozjatrujú, bolasť neuľavujú, ale rozmnožia, chyby spoločenských bied nenapravujú, ale zväčšujú, posilnenia nespôsobujú, ale všetky sily tela a ducha len zmaria.
Preč od sveta! . . . dnes i tak prevráteného, neznabožstvom sa pýšiaceho, — poďme na horu zjavov Božích, videnia Božieho, tam u nôh Pána hodujme a vyznať musíme s učedlníkmi, že „dobře nám jest tuto býti!“
Prv než by sme však slávnostné evm. prečítali a ďalšie kázanie slova Božieho rozvinuli (štvorspev, Otče náš.)
Evm. Marka 9, 1—8.
Slávn. kresť. shrom! Ako z prečítaného evm. vidno, kto chce byť svedkom zjavov Božích — musí preč od sveta, striasť prach každodenného života, — na horu! blíž k Bohu! A ako tým učedlníkom zjavila sa — v tom tichom pobudnutí s Pánom — celá historická minulosť národa s Mojžišom a Eliášom a chceli všetkým trom stánky stavať, ale Hospodin upozornil ich na Toho najpravšieho slovom: „Tentoť jest ten Syn můj milý, jeho poslouchejte!“ — a oblakom zastínil postavy tých dvoch, aby sa naplnilo slovo Jána Krstiteľa, že on musí růsti — my pak menšiti se! — Tak i nám má byť Ježiš Kristus nad všetkým, jedine Jemu máme stánky stavať, preto sa máme dnes tešiť a radovať, že i tu stánok Jemu vystavený, stánok nový, k jeho službám a skrze Neho Bohu posvätený.
Aj hľa, stánok Ježišov, v ňom zračí sa
a) minulosť — z nej sa učme!
b) prítomnosť je Ježišova — k Nemu sa družme!
c) budúcnosť je u Boha — preto sbor tento, i stánok tento, i cesty jejich, i naše Bohu poručme!
Slávn. kr. shrom.! Poznamenali sme, že učedlníci iste často pripomneli minulosť ich národa, svojich najväčších vodcov, prorokov, keď i vtedy zjavil sa im Mojžiš a Eliáš: jeden vodca — druhý prorok-kňaz národa. Keď sme i my dnes na tejto pôde, keď dnes svätí Trnava, bližšie tunajší ev. sbor slávi sviatok oddávania nového svojho chrámu v službu Trojjediného Boha, myslím, nebude od veci, keď si i my niečo z dávnej minulosti tohoto mesta starobylého spomenieme, veď z minulosti sa učíme.
Nuž Trnava má slávnu a dávnu minulosť tak v histórii nášho národa, ako aj v histórii pokresťanenia Slovanov a v bojoch reformačných. Je to jedno z najstarších miest tohoto okolia, už za časov Longobardov spomínané je ako mesto (urbs oppidum). V 13. storočí obdržala Trnavu dcéra Ondreja II. Konštancia do vena, keď sa za kráľa Přemysla Otakara I. vydávala. Stavba hradieb, o ktoré opiera sa i tento nový chrám, bola za jej časov dokončená, múry boli ozdobené 52 vežami dľa tehdajšieho počtu stolíc. A keďby hradby tieto hovoriť vedely, mluvily by nám o zapadlej sláve Ríše Moravskej, keď okolo Nitry a tu vierozvestci Cyrill a Metod priviedli ku Kristu pohanských našich praotcov. Trnava, Branč, Čachtice, Senica, Ložnica, Senc, Šintava braly účasť v bojoch predreformačných. Ján Žižka z Trocnova Trnavou prešiel za povestnej svojej výpravy do Uhier r. 1423. Údolím potoka Trnávky tiahol r. 1428 Prokop Veľký s Tábormi, Prokúpok so Sirotci a Ján Tovačovský s Pražanmi. Roku 1432 povolal Husitov Blažek Podmanický, vtedy vraj došli až k Trnave a preoblečení za kupcov vnišli v čas trhu do mestá a potom pri blížení sa Táboru otvorili v noci brány mesta, vtedy udreli i na Matúša Trenčianskeho, pána mesta tohto a opanovavše toto okolie, vyšli s veľkou korisťou, ponechajúc posádky v Trnave a Skalici a panujúc tu až do r. 1435. — Naklonený bol Trnave i kráľ Matej Korvín, mala od neho i viac privilégií, dopisoval si z magistrátom po česky, o čom svedčia tri listiny v mestskom archíve sa nachodiace. Pod Jánom Jiskrom z Brandýsa mali tu Husiti posádku. A že zanechali tu po sebe badateľné stopy, toho dôkazom je, že v istom čase mali tu evanjelici až tri kostoly, medzi nimi i ten, ktorý vystavený bol v susedstve františkánskeho kláštora a pri ktorom i škola ev. jestvovala, ktorý zaniknul v požiari r. 1684. Na konci protireformačných bojov v Trnave ešte zbyvší evanjelici rozišli sa po susedných mestečkách: po Modre, Pezinku a Svätom Jure. Predtým tedy silný sbor ev. trnavský pozdejšie veľmi oslabol, — bití boli pastieri a rozprchly sa ovce stáda: až po tolerančnom patente Jozefa II. zabezpečenú mali evanjelici svoju modlitebnicu, v ktorej shromažďovali sa a z ktorej tiahli sme dnes na toto posvätné miesto.
Čomu sa máme z tejto bohatej histórie mesta Trnavy učiť dnes, keď v bohatej na chrámy Trnave k iným kresťanským druží sa tento nový kresť. evanjelický chrám? — Tomu, že požehnania Božieho môže len tam byť, kde je svornosť, bratská láska a uctenie si presvedčenia náboženského; lebo dľa slov Pána Ježiša Kr. „dům rozdvojený padá!“ — Trnava keď prestála početné tresty Božie, (mor, ohne) ktoré na ňu uplynuvšie stáročia uvalily, hrdo môže hľadieť do budúcnosti už i preto, že s oslobodením národa počala i ona voľnejšie dýchať. — Neobnovujme tedy náb. kresťania! náboženské trenice, hájme si svoje, uctime si presvedčenia každého, lebo
2.
prítomnosť je Ježišova — k Nemu sa družme!
Náb. kr. shrom! Peter, Jakub a Ján, účedlníci Pánovi na hore tej, o ktorej dnešnie sláv. evm. vypráva, uzřeli Eliáše s Mojžišem, anť s Ježišem mluví a chceli učiniť tri stránky, ale oblak zastienil je a prišiel hlas s oblaku řkoucí: Tentoť jest ten můj milý Syn, jeho poslouchejte a hneď obezřevše se, žádného nevideli, než Ježiše samého se sebou! — Oj, krásné to napomenutie pre nás, v dnešnej dobe! — Minulosť zastienuje oblak Boží a keď rôznime sa, keď obnovuje sa stará nenávisť medzi jednotlivými cirkvami kresťanskými, vtedy prst Boží nám ukazuje na Ježiša, na milého Syna Božieho a hlas z oblakov volá: Jeho poslouchejte! — Není to zahanbujúce pre nás, keďže máme spoločného nepriateľa v nevere, v zlobe sveta tohoto, ktorý odpudzuje nám mládež od dedictva otcov, od hlasu matiek a vrhá ju v priepasť nevery a nemravnosti? A my hovoríme, že sme dedičovia ducha Kristovho, ducha lásky a pokoja, mierumilovania a milosrdenstva? A tu príde mi na um výčitka Ježišova učinená učedlníkom, podpáliť chcejúcim dedinu, kde ich neprijali: zdaž nevíte, čího jste vy ducha? (Ev. Luk. 9, 55). Alebo veliký Pavel apoštol, ktorý karhá sektárstvo a roznice Korintha a píše v I. liste svojom Korintským kresťanom v 3. kapitole: hovoríte, že ste jedni Pavlovi, druhí Apollovi — kdo je Pavel a kdo Apollo? než služobníci Boží. „Protož ani ten, kdož štěpuje, jest něco, ani ten, kdož zalévá, ale Bůh, kterýž zrůst dává! Každý vlastní odplatu vezme podle své práci“ a končí; „Boží jsme zajisté pomocníci: Boží rolí. Boží vzdělání jste, všecky věci vaše jsou … vy pak Kristovi a Kristus Boží!“
Či preto podali si pravice naši biskupi: evanjelický Kuzmány a katolický Mojzes počas otvorenia Matice Slovenskej pred 70 rokmi, aby sme sa slovenskí katolíci a evanjelici nenávideli? — Nedávno čítal som knihu anglického spisovateľa a theologa s nápisom: pres osoby a cirkve ku Kristu samému! v ktorej šťastným perom zachyťuje pomery našich časov a nás kresťanov rôzneho vierovyznania kladie za príčinu dnešnej zpustlosti mravnej a odpadlosti od Krista. A vidí jej korene v našej nesvornosti, v našom plytkom, povrchnom kresťanstve, ktoré pre skvostné chrámy, cirk. obrady, — alebo na druhej strane pre mnoho nie z presvedčenia mocou pôsobiacich, alebo len na prázdno odznelých kázni nevidí a nenachodí samého Krista.
Áno, preč s osobami, ktoré nám len ukazujú na Krista, ale v osobnom presvedčení chopme sa samého jeho evm. Beda tomu, kto zostane stáť pri osobách a cirkvách a pres ne nenájde sám ideál ľudskej i božskej dokonalosti, Pána, v rouchu stkvoucím a bílém, jako sníh, ježto tak bílého bělič na zemi učiníti nemůže! — Viem, i dnes i v jiných sboroch nájdete Ananiašov a Zafíru, áno aj Judášov, ale či pre kúkol dáte si odňať poklad čistého zrna, z čoho váš chlieb každodenný? Videli ste i opravdovú kresťanskú obetovavosť a lásku a zo závisti ste hovorili spôsobom onoho poh. Minucia Felixa: „Hľa jako sa milujú!“ — ale či pri tom máte postáť? Nie, i to je len napomenutím pre vás, aby ste zažili vo vlastnom presvedčení slová Pascala: ty bys mne nehledal, kdybys’ mne už nebyl našel! A presvedčenie apoštola Jána: „My milujeme jej, nebo on prvé miloval nás!“
Vyzývam vás, — ja na tomto mieste Božom, ako skrze ktorého posolstvo koná sám Boh — kresťania milujte sa! ste Pánovi. Jednoho Boha vzývame, jednoho Spasiteľa vyznávame. A Ty ľude môj evanjelický z okolia Trnavy sem shromaždený, pomni na slová reformátorov „zpět ku Kristu“ a s tvojím Tranosciusom navštevuj chrámy, kde slovo jeho úprimne sa ti káže, kde Biblia v tvojom materinskom jazyku na oltároch roztvorená ťa čaká a kde v žalmích i písničkách zvelebuješ jméno Jeho Sväté.
Prítomný vek je tak zkazený, mravne tak zpustlý, že z jednej krajnosti musí prejsť k pravej náprave, k sdruženiu okolo J. Krista.
3.
Učedlníci na hore sa tešili tou blahou nádejou, že keď by vystavili tri stánky: Mojžišovi jeden, Eliášovi jeden a Pánovi jeden, že už všetko vykonali, že čaká ich blažená budúcnosť, — ale ohlas boží upomína ich na iné: Tentoť jest . . . Jeho poslouchejte! Stála služba tedy v poslúchaní nielen slova jeho, ale i v nasledovaní toho, — kterýž pozůstavil nám príklad sám na sebe, — prinesie nám budúcnosť skvelú. Stále spojenie s ním, žitie v jeho rozkazoch, kráčanie v jeho stopách, osobné zažívanie toho, že všetko mohu skrz Ježiše, který mne posilňuje.
Stánky — chrámy, čo sú i jemu posvätené, ešte samovsebe není sú to zárukou lepšej budúcnosti. Vy ste chrám boží — zdaž nevite, že chrám B. jste a duch B. ve vás přebývá, (I.Kor. 3, 16)? A jaké spolčení chrámu Božího s modlami (II. Kor. 6, 16)? spytuje sa veliký ap. Pavel.
Vy však odpoviete na toto: svet vo zlom, všetko na to ukazuje, že sa horší ľud, že poškvrňuje chrámy, je čo deň horší nemravnejší, akože príde a kedy náprava? Ja však odpoviem s písmom, keď všetečne sa tázali učedlníci Pána, že kedy už príde to kráľovstvo Božie? odpovedal im: neníť vaše věc znáti časy aneb příhodnosti, kteréž otec v radě své uložil! (Skut. ap. 1. 7.)
Ani naša vec nenie znať časy, lebo budúcnosť je v Božích rukách, preto sbor tento, i stánok tento nový Ježišov, i cesty j ej ich, i naše Bohu máme porúčať.
So slávnym pevcom naším voláme:
Poruč Bohu své cesty, i vše, co tě hryze:
On změní tvé neřesti, soužení i kříže:
Ten, který v každé době živlům dává cesty,
Ten také nájde Tobě cesty z vší neřestí!
Ľude Boží! Evanjelický ľude, shromaždený so všetkých strán okolia Trnavy; v modlitbách svojich, volaj, pros za sbor tento malý, ale verný dedictvu otcov svojich, — veliké veci učinil s nimi i s nami Hospodin, vidíme, že keď postavili z Božej pomoci dom tento, chrám Boha živého, ať v ňom prebýva živý Kristus, od nehož nás nic odloučiti nemůže, ani přítomné veci, ani budoucí, ať je ten chrám stánkom na hore, jedine Ježišovi postaveným, stánkom novej smluvy, nie litery, ale Ducha (II. Ep. Kor. 3, 4—6), stánkom shody medzi ľudom veriacim a pastiermi, ktorých im posielať budeš, arcipastýři duší našich Ježiši Kriste. Ať tu roste pobožnosť, která má i nynějšího i budoucího života zaslíbení. A ať dobře činí a bohatnou v dobrých skutcích (Ep. Tim. 4. 8, 6. 19) skládajíce sobě základ dobrý k času budoucímu, aby dosáhli věčného života. Spas lid svůj, Hospodine a požehnej dědictví svému, a spas je a vyvýš je až na věky (Žalm. 28, 9). Amen.