„Keď sa naješ a nasýtiš, dobroreč Hospodinovi, svojmu Bohu, za dobrú krajinu, ktorú ti dal. Dbaj, aby si nezabudol na Hospodina, svojho Boha, a tak nezanedbával Jeho príkazy, právne predpisy a ustanovenia, ktoré ti dnes dávam. Keď sa naješ a nasýtiš, postavíš si krásne domy a budeš bývať v nich. Keď sa ti dobytok i ovce rozmnožia, rozhojní sa tvoje striebro a zlato i všetko, čo máš, nech potom nespyšnie tvoje srdce, nezabudni na Hospodina, svojho Boha, ktorý ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva, a viedol ťa veľkou a strašnou púšťou, kde sú ohnivé hady a škorpióny, vyprahnutým krajom, ktorý je bez vody; On ti vyviedol vodu z najtvrdšej skaly, On ťa kŕmil mannou na púšti, ktorú nepoznali tvoji otcovia, aby ťa pokoril a vyskúšal a aby ti nakoniec dobre urobil. Nehovor vo svojom srdci: Moja sila a moc mojej ruky mi zadovážila toto bohatstvo. Pamätaj na Hospodina, svojho Boha, lebo On ti dáva silu získavať bohatstvo, aby utvrdil svoju zmluvu, ktorú s prísahou zasľúbil tvojim otcom, ako je to dnes.“ 5M 8, 10−18
„Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a celé moje vnútro Jeho svätému menu! Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia!“ (Ž 103, 1−2) Tieto slová kráľa Dávida sú silným hlasom, ktorý nás povzbudzuje k srdečným chválam a vďakyvzdaniu za všetky dary milosti, ktoré nás rok čo rok obohacuje láskavá pravica Hospodina. Naša kresťanská cirkev vedená úprimnou vďačnosťou už dávno ustanovila deň poďakovania za úrody zeme. Veď už synovia našich prvých rodičov, Kain a Ábel, prinášali obete Hospodinovi za mnohé požehnanie a aj pohanské národy sa ponáhľali obetovať prvotiny svojim božstvám z úrody po všetky časy na znamenie vďačnosti svojho srdca. Tým viac sa patrí a sluší nám kresťanom vzdať vďaky Tomu, ktorý dáva čas na príhodný dážď a rozkazuje svietiť slnku, aby sme mohli žiť, zbierať ovocie a obilie na nasýtenie tela a na zaplašenie úzkosti a starosti srdca.
Z pominulého leta otvoril svoju štedrú ruku náš láskavý Otec svetiel, od ktorého pochádza každý dobrý údel a len dokonalý dar pochádza zhora. Aj tento rok nám vydáva zvláštne svedectvo o tom, že Boh je mocný a „ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, než my prosíme, alebo rozumieme“ (Ef 3, 20), lebo keď pozrieme do sýpok, komôr, stodôl či nemáme vyznať, že On aj tento rok korunoval svojou dobrotivosťou? Za to máme vrúcne ďakovať Jeho svätému menu, pretože je dobrý a naveky trvá Jeho milosrdenstvo. K tomu nás povzbudzuje aj náš svätý text vyňatý z Mojžišovej reči, ktorou napomínal Izraelský národ pred vstúpením do zasľúbenej zeme Kanaán k pravej a skutočnej vďačnosti oproti Hospodinovi. Dobre vedel, čo je pravé šťastie národa. V piatej knihe dôraznými slovami predstavuje základ toho šťastia a v 8. kapitole poučuje svoj národ, čo má robiť za tú výbornú požehnanú krajinu, ktorú dedične dostal. „Keď sa naješ a nasýtiš, postavíš si krásne domy a budeš bývať v nich. Keď sa ti dobytok i ovce rozmnožia, rozhojní sa tvoje striebro a zlato i všetko, čo máš, nech potom nespyšnie tvoje srdce, nezabudni na Hospodina, svojho Boha, ktorý ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva, a viedol ťa veľkou a strašnou púšťou, kde sú ohnivé hady a škorpióny, vyprahnutým krajom, ktorý je bez vody; On ti vyviedol vodu z najtvrdšej skaly, On ťa kŕmil mannou na púšti, ktorú nepoznali tvoji otcovia, aby ťa pokoril a vyskúšal a aby ti nakoniec dobre urobil.“ Týmito slovami chcel Mojžiš hlboko vštepiť do srdca svojho národa chválu Hospodinovi, aby sa pri každom používaní Božích darov rozpomenuli na Toho zvrchovaného Darcu všetkého dobrého, srdečne Ho oslavovali ústami a svojim srdcom, dobrorečením Jeho menu i zachovávaním Jeho príkazov. A potom znovu verne a horlivo vystríha svoj ľud pred pýchou, že keď skúsi a pozná prehojné bohatstvo tej požehnanej krajiny, do ktorej práve mali vkročiť aby sa nepozdvihlo jeho srdce a tak by zabudol na Hospodina hovoriac: „moja sila a moc mojej ruky mi zadovážila toto bohatstvo.“ Mojžiš dobre poznal srdce svojho ľudu a preto, akoby prorockým duchom v týchto krátkych slovách jasne zobrazil budúcu históriu národa Izraelského v krajine Kanaán. Vedel, že ľud sa bude zháňať za bohatstvom a statkami tohto sveta; a keď si to všetko nazhromažďuje, tu sa pozdvihne jeho pyšné srdce a zabudne na svojho Boha. Preto ešte raz im pripomína veľké Božie dobrodenie hovoriac: „nezabudni na Hospodina, ktorý ťa vyviedol z Egyptskej krajiny, z domu otroctva a viedol ťa veľkou a strašnou púšťou, kde sú ohnivé hady a škorpióny, vyprahnutým krajom, ktorý je bez vody; On ti vyviedol vodu z najtvrdšej skaly, On ťa kŕmil mannou na púšti, ktorú nepoznali tvoji otcovia, aby ťa pokoril a vyskúšal a aby ti nakoniec dobre urobil. Pamätaj na Hospodina, svojho Boha, lebo On ti dáva silu získavať bohatstvo, aby utvrdil svoju zmluvu, ktorú s prísahou zasľúbil tvojim otcom, ako je to dnes.“ Zaiste sú to krásne slová a hodné toho, aby si ich ten vyvolený Boží ľud hlboko vštepil do svojho srdca. Však nestalo sa tak – a Mojžišova obava sa musela smutne naplniť. Ten národ Izraelský si naozaj nazhromaždil preveľkú hojnosť zemských pokladov; ale úplne zabudol na svojho Boha tak, že keď im Boh Abraháma, Izáka a Jákoba v plnosti času podľa svojho zasľúbenia poslal Mesiáša, svojho Jednorodeného Syna, oni v svojej pýche a zaslepenosti kričali: „krv jeho na nás a na naše deti!“ A skutočne prišla na nich krv. Bohatstvo tej požehnanej zeme, nerozumné zhromažďovanie a nehodné užívanie sa stalo nešťastím a zlorečenstvom ľudu.
A ten pád Izraelského ľudu má slúžiť aj nám na poučenie a výstrahu. Veď vieme, že čokoľvek bolo napísané nám na poučenie, bolo napísané, aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej „akékoľvek veci sú napísané na naše poučenie sú napísané, aby sme pre znášanlivosť písem mali nádej.“ Vznešené Mojžišove slová napomenutia sú platné aj pre nás. Pripustime si ich k svojmu srdcu v tento čas, keď z Božej lásky sme zhromaždili do svojich sýpok, komôr to, čo nám láskavý Otec a milostivý nebeský Opatrovník i tohto roku požehnal.
„Keď sa naješ a nasýtiš, dobroreč Hospodinovi, svojmu Bohu, za dobrú krajinu, ktorú ti dal.“ Toto sa týka predovšetkým ústneho vyjadrenia srdečnej vďačnosti a vzťahuje sa na každodenné modlitby a vďaky pred i po jedle, ktoré sa však, žiaľ Bohu, z našich príbytkov čím ďalej tým viac vytrácajú, ako keby sme sa snáď hanbili za vrúcny cit zbožných otcov, našich predkov, ktorí ochotne dosvedčovali aj v tomto ohľade svoju nezlomnú vernosť k slovu Božiemu. „Dbaj, aby si nezabudol na Hospodina, svojho Boha, a tak nezanedbával Jeho príkazy, právne predpisy a ustanovenia, ktoré ti dnes dávam.“ Toto sa opäť týka skutočnému dosvedčovaniu vďačnosti, pretože Hospodin nežiada len vzývanie ústami, ale i srdcom. Pravé náboženstvo nezáleží v slovách, ale zjavuje sa i v skutkoch. A tak aj požehnanie po žatve a zbere má nás naplniť novou horlivosťou k tomu, aby sme plnili prikázanie Hospodinove. To isté žiada i náš drahý Spasiteľ so zasľúbením svojej lásky a lásky svojho Otca, keď hovorí: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje, a kto mňa miluje, toho bude milovať aj môj Otec, aj ja ho budem milovať a vyjavím mu seba samého.“ Kto toto číta, pozná pravú Kristovu vôľu a vie, že to čo Spasiteľ vyhľadáva od svojich verných nasledovníkov je, aby plnili Jeho prikázania skutkom a pravdou. Jeho najväčšie prikázanie je láska. Lásku máme preukazovať zo všetkých síl a zo svojej celej duše a tak nebudeme Božie dary užívať nehodne. Lebo, keď Boh otvára svoju ruku, tak ju má otvárať aj kresťan a nevynakladať všetko na svoje zbytočné pokrmy a odev, alebo lakomo zhromažďovať pozemské poklady, ktoré moľ a hrdza ničia; ale radšej plniť Kristov zákon a tak zachovať svoju dušu pri živote. Veď, „čo prospeje človeku, keby aj celý svet získal, ale samého seba by stratil, alebo by si uškodil?“ Mt 15, 26 Lásku dosvedčujme, lebo na tom záleží naplnenie Božích prikázaní. Lásku dokazujme a potvrdzujeme oproti svojmu Pánu Bohu nápomocou Jeho cirkvi, Jeho chrámu aj Jeho školy. Lásku dosvedčujme voči našim blížnym podopierajúc ich v akýchkoľvek potrebách pamätajúc na Kristove slová: „čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili“ (Mt 25, 40) vidiac, že preto nám Pán dáva požehnanie, aby sme mali z čoho dávať blížnemu. Len takto dosvedčíme svoju vďačnosť Hospodinovi za to požehnanie, ktoré nám aj tohto roku udelil. Len takto budeme hodne užívať dary Hospodinovej lásky. Len tak sa stane požehnanie úrody zeme skutočným požehnaním ľudí. Naproti tomu, kde neprebýva takáto láska, tam sa ľahko stáva požehnanie zeme pre človeka zlorečením. Lebo človek zostáva vždycky rovnakým; akí boli ľudia za čias Mojžiša, takí sú aj dnes. Kde je bohatstvo a hojnosť všetkých vecí, tam sa obyčajne pýcha zmocní srdca, ktorá robí človeka namysleným tak, že zabúda na Hospodina a začne hovoriť: „môj rozum, moja sila ruky a moc mi spôsobila toto bohatstvo, kde a kto je Hospodin?“ Opovrhuje dobrými mravmi, zmyslami, zákonmi, poriadkom a slušnosťou, zvysoka pozerá na ostatných, na posmech má každého, nedbá na Boha ani na ľudí a myslí si, že čokoľvek sa mu zapáčilo všetko má dovolené. Pýcha oslepuje takýchto ľudí, diabol ich chytá do svojich osídiel a tak prichádzajú k pádu. A takto to, žiaľ, vídame aj u nás kresťanov. Smutným svedectvom sú na mnohých miestach málo navštevované chrámy ako znamenie toho, že ľudia pohŕdajú Božím slovom a nelačnejú po rozkošnej pastve Evanjelia, nežíznia po prameni živej vody príštiacich z rán drahého Spasiteľa na život večný. A to všetko za tie dobrodenia, za to požehnanie, ktorými nás náš Otec nebeský každoročne obsypáva! Nemá to tak byť! Božie požehnanie nám nemá slúžiť na pozdvihovanie nášho srdca k pýche, ale k pokore. My môžeme len rozsievať a sadiť, ale Boh dáva vzrast a prospech. Pamätajme na slová Pána: „bezo mňa nič nemôžete činiť.“ On sám všetko musí spravovať, pretože Jemu samému patrí česť a sláva. A tak: „predstúpme pred Neho s poďakovaním, zvučne Mu jasajme chválospevy! Lebo Hospodin je veľký Boh a nad všetkými bohmi veľký Kráľ. Padnime a klaňajme sa, pokľaknime pred Hospodinom, svojím Tvorcom, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvom trvá naveky.“
Pokoj Vám!!