Eucharistia
Ďakujeme, Bože,
žes nás nezatratil,
ale rozličnými
darmi obohatil.
Ach, utvrď v nás vieru,
z nej je sila istá
a udrž nás z lásky
ku dňu Jezukrista. Amen (M.R.)
Ž 107, 1 – 3; 21 – 22:
“ Ďakujte Hospodinu, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť. (2) Nech vravia vykúpenci Hospodinovi, ktorých vykúpil z moci protivníka; (3) a zhromaždil ich z krajín, od východu a západu, od severu aj od mora. –
(21) Nech ďakujú Hospodinu za milosť, za Jeho divné skutky na ľuďoch; (22) Nech obetujú obete vďaky a rozhlasujú Jeho skutky s plesaním.” Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Cieľom kázne slova Božieho je duchovné vzdelávanie, ako to pripomína už uznesenie dvanástich v Jeruzaleme, známe zo Skutkov apoštolských: “ Neprichodí nám opustiť slovo Božie a obsluhovať pri stoloch…”. (Sk.ap. 6,2a) Keď do cirkevného zboru v Efeze prišiel Žid Apollo, “muž výrečný a zbehlý v Písmach, ktorý bol vyučený ceste Pánovej hovoril a učil správne o Ježišovi, hoci znal len krst Jánov”, vtedy ho manželia Akvila a Priska “prijali k sebe a dôkladnejšie mu vyložili cestu Božiu”. (Sk.ap.18, 23 – 26) Apoštol Pavel svojmu žiakovi, mladému Timoteovi napísal:” Toto uč a prikazuj. Ak niekto iné učí a nepristupuje k zdravým rečiam o našom Pánu Ježiši Kristu a k učeniu, ktoré zodpovedá pobožnosti…” ( 1 Tim 6, 3) Aj apoštol Peter napísal:” Aj vy sami, ako živé kamene, vzdelávajte sa v duchovný dom, sväté kňazstvo…” ( 1 Pt 2, 5)
Všetky tieto výzvy a dôrazy predchádza slovo samotného Pána Ježiša Krista, vyslovené v Jeho misijnom príkaze:” Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich…a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal”. (Mt 28, 20)
Cieľom duchovného vzdelávania nie je učiť poslucháčov ľudskej múdrosti, alebo ich učiť nejaké cudzie reči a slová. Tie by sa mali používať čo najmenej, aby bola kázeň všetkým zrozumiteľná. Predsa sa však stáva, že musíme niekedy použiť aj nejaké cudzie slovo(á) a je pravdepodobné, že tí mladší, alebo zriedkavejší poslucháči im nerozumejú. Môže ísť napríklad o slová prevzaté z biblických jazykov: Amen, Haleluja, evanjelium, pascha, alebo slová ako: epištola, antifóna, kolekta, prípadne názvy niektorých nedieľ: Zjavenie, Deviatnik, alebo aj samotné meno “Ježiš” a “Kristus”.
Dnes by som chcel upriamiť vašu pozornosť na jedno slovo, ktoré sa stále viac a viac spomína aj medzi nami evanjelikmi, v našej cirkvi. Tým slovom je slovo eucharistia (gr.). Označuje sa ním Večera Pánova, nazývaná aj sviatosť oltárna a na pôde NZ aj “lámanie chleba”. Pomenovanie eucharistia sa používa v niektorých cirkvách oddávna, ale na pôde našej cirkvi je to pomenovanie novšie a je stále zriedkavé. Samotné slovo eucharistia znamená v doslovnom preklade: Poďakovanie, alebo dobrorečenie.
Bratia a sestry v Pánovi!
Tak ako sme pred mesiacom na službách Božích s Večerou Pánovou hovorili o tejto sviatosti ako o nebeskom sviatku na zemi, s dôrazom na jej význam v dare odpustenia hriechov a závdavku nebeskej radosti zo spoločenstva s Pánom, dotkli sme sa aj označenia: poďakovanie, alebo vďakyvzdanie.
O dôležitosti a význame poďakovania Pánu Bohu hovorí aj dnešný 107 Žalm, nadpisaný v Biblii ako: “Ďakovná pieseň za vyslobodenie z otroctva”. Úryvky tejto ďakovnej piesne významne ukazujú na hodnotu Pánovej večere pre nás a odôvodňujú jej pomenovanie ako eucharistie.
Žalmista vyzýval svoj ľud nasledovne:”Ďakujte Hospodinu, lebo je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť. Nech vravia vykúpenci Hospodinovi, ktorých vykúpil z moci protivníka; a zhromaždil ich z krajín, od východu a západu, od severu aj od mora. (21) Nech ďakujú Hospodinu za milosť, za Jeho divné skutky na ľuďoch;
Je príznačné, že slovo “ďakujte” sa opakuje v týchto veršoch tri krát. Je príznačné aj to, že o tých, ktorí majú naozaj dôvod ďakovať, hovorí ako o “vykúpencoch Hospodinových”. Oslovuje tých, ktorých Pán Boh zachránil a vykúpil z moci protivníka. Akého protivníka má na mysli, naznačuje v týchto slovách: …”zhromaždil ich z krajín od východu a západu, od severu aj od mora”.
Za týmito slovami je spomienka na záchranu najmä z egyptského otroctva, z područia starovekej mocnosti, z moci faraóna, ale aj z babylonského zajatia a z područia viacerých kanaánskych kmeňov. Najmä tie veľmoci boli obrazom ohrozenia priam existenčného, na čo Izrael nemal nikdy zabudnúť. Sám, z vlastných síl, bez Božej moci a milosti by sa z faraónovho područia nemohol vyslobodiť.
Najmä toto vyslobodenie si Izraelci pripomínali každoročne zachovávaním sviatku Pesah – Paschy, ktorú nazývali aj Veľkou nocou, keďže vyslobodenie sa začalo odchodom z Egypta v noci.
Už vtedy, keď zastal ľud na čele s Mojžišom na brehu Červeného mora si túto Božiu moc a milosť uvedomili, keď im zaznelo zasľúbenie: “Ja budem bojovať za vás – vy buďte len ticho”. Preto výzva 107 žalmu bola oprávnená: “Nech ďakujú Hospodinovi za milosť, za Jeho divné skutky na ľuďoch”.
Vieme, že aj Pán Ježiš so svojimi učeníkmi pred svojou smrťou svätil Paschu, (Hod baránka, alebo Hod nekvasených chlebov) a v jej rámci ustanovil svoju svätú Večeru. Preto aj učeníci s Ježišom v tej svätej a vážnej chvíli spievali piesne vďaky a dobrorečenia pri spomienke na Paschu Izraelcov v Egypte.
Vieme, že keď Pán Ježiš po paschálnej večeri vzal opäť do ruky chlieb, dobrorečil, vzdával Otcovi chvály a povedal: “Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás na odpustenie hriechov. To čiňte na moju pamiatku”. Práve odpustenie hriechov je dôsledok Jeho svätej obete na Golgotskom kríži.
Keď na to myslíme, uvedomujeme si aj my veľkú Božiu milosť a moc v dare vyslobodenia z každej zlej moci. Z moci hriechu, diabla i smrti. Pri Pánovej večeri sme ako Izraelci pred Červeným morom: Stojíme a čakáme na Boží čin záchrany a milosti. Sme “len ticho” a v nemom úžase stojíme nad darom záchrany, slobody a nového života, ku ktorému nás vedie náš Pán Ježiš Kristus. Sami sa z týchto zlých mocí a mocností nedokážeme vyslobodiť, ani nad nimi zvíťaziť, ale môžeme víťazstvo prijať ako dar milosti.
To je niečo, čo nás spája s ľudom SZ, ale zároveň niečo, čo prevyšuje časnú záchranu Izraela, keďže na konci nášho vyvolenia a cesty ako nasledovníkov Ježiša Krista je sloboda, radosť a prebývanie večné a dokonalé.
Keď Pán Ježiš povedal: “To čiňte na moju pamiatku”, neznamená to iba toľko, že máme vykonať akúsi “pietnu“, či historickú spomienku, ako sa to deje pri našich národných slávnostiach a spomienkach. My totiž spomíname nie na mŕtveho hrdinu, ktorý položil život za našu slobodu, ale na Toho, ktorý povedal, že chce “aby sme život mali a hojne mali”. Spomíname na vzkrieseného a živého Pána a Záchrancu. Spomíname nie opustení, ale sme tu ako učeníci “spolu s Ním”, čiže spolu so živým a vzkrieseným Pánom, ktorý nám dáva nie svoje telesné telo, ale telo nové, oslávené a nebeské. Naša spomienka je a má byť konaná vo vedomí, že On je s nami a uprostred nás, tak ako to svojim verným zasľúbil.
Keď teda prijímame posvätený chlieb a víno, prijímame Jeho samého a s Ním aj milosť Božiu. A tu sa opäť dostávame k pomenovaniu Pánovej večere slovom eucharistia. Ďakujeme za milosť Božiu, za prítomnosť Krista Pána a za účastenstvo Ducha Svätého. Ďakujeme Hospodinu, “lebo je dobrý”– ďakujeme Tomu, ktorý nás “vykúpil z moci protivníka” a tiež Tomu, ktorý nás zhromažďuje, osvecuje a posväcuje v Pánovu cirkev.
Bratia a sestry!
Aj pri dnešnej eucharistii máme naplniť aj ďalšiu výzvu Božieho slova, ako ju tlmočí žalmista: ” Nech obetujú obete vďaky a rozhlasujú Jeho skutky s plesaním”.(v. 22)
Keďže rímsko – katolícka cirkev volá Večeru Pánovu aj omšou, teda: obetou, povedzme k tomu ešte jedno slovo vyučovania. Dr. Martin Luther hovorí, že sú iba dve skutočné a pravé obete na pôde NZ. Tou prvou je už spomenutá obeť Pána Ježiša Krista na kríži, prinesená za nás a za naše hriechy. V nej je vykonané všetko potrebné pre naše vykúpenie, pre získanie odpustenia hriechov, pre získanie pravej slobody a pre naše spasenie. O tom niet sporu.
Tou druhou obeťou je naša obeť, ktorá je tým, čo sme práve povedali: – poďakovaním za to, čo Pán Ježiš pre nás a pre naše vykúpenie vykonal. Je to obeť úst a sŕdc. Nie je opakovaním obete Syna Božieho, lebo táto je jedinečná a neopakovateľná.
Ale opakovať máme to ďakovanie a dobrorečenie. To je nekončiaca úloha verných, vykúpených krvou Kristovou! Túto obeť, ako obeť tých ktorí sú obmytí a očistení krvou Kristovou, krvou nevinného Baránka – máme prinášať stále znovu. Preto čím častejšie: ”Rozhlasujeme Jeho skutky s plesaním”.
Nech je celý náš život prinášaním obete nášho srdca a úst aa tak stálym dobrorečením a vďakyvzdaním. A keď príde naša posledná chvíľa, nech naše plesanie pokračuje a zaznieva aj v kruhu vykúpených v nebesiach, v radosti večnej. S týmto poznaním a vedomím pristupujme k oltáru aj dnes: “Ďakujme Hospodinu za milosť – obetujme Mu obete vďaky a rozhlasujme Jeho skutky s plesaním”. Amen
19.nedeľa po Svätej Trojici – SLB s VP v CZ Myjava – Ľubomír Batka st.