Vieme, čieho sme ducha?
L 9, 51- 56:
„Keď sa približovali dni Jeho povýšenia, obrátil sa tvárou k Jeruzalemu, že pôjde ta. (52) A poslal pred sebou poslov. Tí sa vydali na cestu a prišli do samaritánskej dediny, aby Mu pripravili prístrešie. (53) Ale tam Ho neprijali, lebo tvárou bol obrátený k Jeruzalemu, aby šiel ta. (54) Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: Pane, chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich ako to urobil Eliáš? (55) Ale On sa obrátil a pokarhal ich: Neviete, čieho ste ducha; (56) lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť. A odišli do inej dediny”. Amen
Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Úlohou Pánových učeníkov od počiatku bolo zvestovať príchod Božieho kráľovstva v Ježišovi Kristovi. Svedčiť o tom že v Ježišovi sa kráľovstvo Božie priblížilo natoľko, že je možné stať sa jeho občanom. Je to možné vtedy, keď človek príjme Ježiša ako „cestu, pravdu a život”. Byť učeníkom neznamenalo, že povolaný bude len žiakom a akýmsi večným študentom v Ježišovej škole. Z učeníkov chcel mať Pán svojich apoštolov, vyslancov a služobníkov. Je zaujímavé sledovať, že On ich vyučoval jednak slovom a potom aj vlastným príkladom. Ale nielen to. Dôležitá bola aj ich praktická skúsenosť a preto svojich učeníkov vyslal „do terénu”, medzi rôznych ľudí, aby si overili získané vedomosti, alebo ako sa dnes hovorí: „zručnosti”. Pritom mali spoznať, že toto ich poslanie a úloha nie je služba ľahká a jednoduchá. Pretože svet nie ľahko a nie ochotne prijímal to „nové víno v nových nádobách”, čiže nové učenie spojené so silou a mocou Ducha Svätého. Dnešné evanjelium nám hovorí jednak o duchovnom zápale a odvahe učeníkov, ale aj o prvých sklamaniach a tak o náročnosti cesty v „službe slova” v tomto svete.
Bratia a sestry!
Na úlohe všetkých v Krista Pána pokrstených sa nič nezmenilo ani v dnešnom svete. Každý pokrstený je vždy najskôr učeníkom, čiže žiakom. Preto musí prejsť Pánovou školou postupne, od získavania počiatočných vedomosti, až po hlboké tajomstvá viery. Prejsť poznaním ciest Božích, „ktoré nie sú našimi ľudskými cestami, a Jeho myšlienky našimi myšlienkami”, ako to poznal a zvestoval už prorok Izaiáš.
Naše kresťanské duchovné vzdelávania má začínať už v rodinách. Má pokračovať spoločným vzdelávaním v škole a samozrejme aj pri konfirmačnom vyučovaní. Po prvých životných „testoch” a skúškach má ono pokračovať vlastne neprestajne na službách Božích, na ktorých počúvame slovo Božie a spoznávame vôľu Pánovu. Tu prijímame i Jeho poverenie, aby Jeho evanjelium znelo „všetkému stvoreniu” – v zmysle známeho misijného príkazu: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi” všetky národy…(Mt 28)
Bolo by veľkým sebaklamom myslieť si, alebo priamo tvrdiť, že my, kresťania v dnešnej dobe sme natoľko vyspelí a pripravení pre službu Pánovi, že nepotrebujeme aj nové usmernenie. Potrebujeme dokonca aj stále korekcie a opravy našich slov, postojov a spôsobov zvestovania evanjelia či už slovom, alebo určitou diakonickou prácou, podľa ktorej môže dnešný človek a svet poznať, komu patríme a v koho sme uverili. Potrebovali to totiž aj samotní učeníci, ako o tom svedčí dnešný text. Preto išli s Ježišom do Jeruzalema, aby získali tie najdôležitejšie vedomosti a skúsenosti s Kristom Pánom, aby sa stali svedkami Jeho vykupiteľskej smrti na kríži, ale aj svedkami Jeho slávneho vzkriesenia. Toto všetko potrebovali poznať napriek určitej eufórii a nadšeniu, že sa im pri prvom vyslaní a skúsenostiach aj „démoni poddávajú” a po skúsenostiach, že slovo evanjelia má moc odstraňovať hriech, rôzne zlo a prekonávať rôzne slabosti.
V samaritánskej dedine narazili na obyčajných ľudí, ktorí sa nepoddali ani im, ani Ježišovi a evanjelium odmietli, pretože boli pre nich vyznávači iného náboženstva, ľudia inej tradície a inej viery. Samaritáni a Židia spolu nežili, ani nekomunikovali.
Táto skúsenosť učeníkov nielen prekvapila, ale dvoch z nich aj jasne nahnevala. Rozdielnosť postojov a názorov boli rozhodnutí riešiť radikálne. Svoj radikalizmus navyše chceli ospravedlniť aj biblicky, dokazujúc, že poznajú Božie slovo zo SZ a majú v rukách tie pravé argumenty, ktoré nemožno spochybniť. Preto sa v tejto veci obrátili na svojho Učiteľa v presvedčení, že On určite potvrdí ich zámer a úmysel, keď povedali: „Pane, chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich, ako urobil Eliáš” ? –
V 2 knihe Kráľov skutočne čítame o tom, ako dve skupiny vojakov postihol Boží trest vtedy, keď chceli proroka Eliáša na príkaz kráľa Achazju brať na zodpovednosť za to, že napomenul kráľa, aby nevzýval ekrónskeho boha Baalzebúba, keď povedal: „Či nieto Boha v Izraeli, keď posielaš poslov dopytovať sa ekrónskeho boha?” ( 2 Kr 1, 1-18) Jakub a Ján boli prekvapení a možno aj zahanbení, keď Ježiš ich aktivitu odmietol a dokonca ich jemne napomenul slovami: „Neviete, čieho ste ducha”.
Bratia a sestry v Pánovi!
Iste nikto z ľudí nemá rád napomenutie, alebo situáciu, keď je pristihnutý pri veľkom omyle, ktorý zastáva, obhajuje a možno aj Písmom svätým obraňuje, a predsa sa ukáže, že ten postoj nie je z Ducha Kristovho, ani z Ducha Svätého. Nikto z nás nemá Ducha Svätého v plnosti, a preto by sme vždy mali „byť pomalí” vtedy, keď treba hovoriť”, či už s Pánom Bohom v modlitbe, alebo s blížnymi, ktorých chceme učiť, možno aj duchovne viesť, odvolávajúc sa na Pánovo poverenie.
Trest, oheň z neba, ktorý učeníci spomenuli, bol zoslaný Pánom Bohom. Boží súd je plne v Jeho kompetencii a to platí o súde časnom, aj o súde poslednom. Ľudia majú vedieť a pamätať, že nevera a urážka Pána Boha môže mať pre človeka aj fatálne následky. Zo SZ však poznáme nielen tento a iné podobné tresty, ale aj príklady pravého pokánia, pravej ľútosti, túžby po zmierení i poznanie milostivého Pána Boha, ktorý sa „zmilúva až do tisíceho pokolenia.” O tom nám dnes rozprávalo prvé čítanie z 1 knihy Mojžišovej o Jozefovi a jeho bratoch.
Nadovšetko je tu však učenie a konanie samotného Pána Ježiša, ktoré si máme aj my pozorne všímať a od ktorého sa máme učiť. Ježišova kázeň nie je len napomínanie, zvesť zákona, ale aj zvesť evanjelia, ktoré hovorí vždy o tom, čo chce a čo robí a koná Boh pre nás a pre našu záchranu. Práve udalosti v Jeruzaleme, kam Pán smeroval, sa stali nezameniteľnou kázňou o tom, že Pán Boh chce človeka a svet zachrániť, spasiť a nie zahubiť. Tento prvotný a základný zámer aj Pán Ježiš plnil a dokázal svojou obeťou za hriešnikov.
V dnešnom 2.čítaní Písma svätého sme počuli napomenutie apoštola Pavla, ktoré patrí nielen kresťanom v Ríme, ale opäť aj nám. V krátkom texte zaznelo 21 rôznych konkrétnych napomenutí a usmernení. Je to vlastne príkaz lásky, ktorý je tu „premenný na drobné”…Každý z nás v týchto napomenutiach a usmerneniach môže objaviť a spoznať práve tie postoje, v ktorých: (ľudovo povedané) „nie sme až tak pevný v kramflekoch”, alebo v ktorých môžno konáme a myslíme skôr podľa ducha tohoto sveta.
Právom sa teda Pán Ježiš aj nás, dnešných učeníkov a nasledovníkov pýta: Nezabúdame čieho sme ducha? Nezabúdame, alebo vieme, čo patrí k prejavom Ducha Svätého v našom hovorení, myslení i konaní? Stačí, ak sa zamyslíme nad dvomi vzťahmi, alebo dvomi oblasťami nášho života. Tou prvou je oblasť života našich rodín. Ide o naše postoje v manželstvách, o úctu k životu ako Božiemu daru, o ochranu tých najslabších a najzraniteľnejších, ktorými sú na jednej strane deti, narodené i nenarodené, ale aj ľudia chorí, slabí a všelijako trpiaci. Vieme čieho sme ducha a sme si istí, že nás Pán nemusí napomínať a usmerniť?
Bratia a sestry!
Samaritáni, ktorí Ježiša odmietli prijať, ešte nevedeli, že On je vpravde Spasiteľ sveta. Nemožno však vylúčiť, že potom, keď sa to dozvedeli, keď o udalosti ukrižovania a vzkriesenia Pánovho počuli, prestali Ho aspoň niektorí považovať iba za „nejakého Žida”, ale Ho prijali ako Spasiteľa.
Inou oblasťou nášho evanjelicko- kresťanského života sú vzťahy v našej cirkvi. Napríklad, čo sa deje v súvislosťou z voľbami v našej cirkvi. Niekedy to vyzerá tak, akoby tieto voľby mali byť posledné, alebo akoby v nich išlo o „posledný súd”. Súd, pri ktorom sú a budú neomylne oddelené plevy od zrna. Plevy, ktoré treba „spáliť v neuhasiteľnom ohni” a čistá pšenica bude zhromaždená do cirkevných sýpok.
Niektorí evanjelici sú vo svojich súdoch a posudzovaní blízki postoju Jakuba a Jána. V jednej internetovej diskusii sa istí manželia vyjadrili, že „zlé nie sú iba voľby, ale aj hodnosť biskupa, ktorá je nebiblická a takú cirkev, ako je naša evanjelická cirkev treba zničiť.” Nepochybne platí aj pre našu súčasnosť jemné Pánovo napomenutie: „Neviete, čieho ste ducha, lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť”.
Spomínam si na podobný krízový stav cirkvi po roku 1989. Stalo sa, že „zapálený horlivec a kritik” napísal vtedajšiemu odstupujúcemu generálnemu biskupovi (J.M.) list s tvrdým obvinením a odsúdením, v ktorom mu vytýkal, že „nemá Ducha Svätého”. V odpovedi, ktorá bola otvoreným listom, bolo okrem iného uvedené: „Vážený brat – pred pár rokmi som tiež dostal od Vás list, v ktorom ste hodnotili moju návštevu a kázeň u vás, o ktorej ste mi napísali, že bola poznačená vanutím Ducha Svätého. Pýtam sa vás – kedy ste klamali? Vtedy – alebo teraz”?
Bratia a sestry!
Všeličo sme už zažili a skúsili v Pánovej službe. Preto skúmajme duchov a buďme opatrní v našich súdoch, aby nás Pán nemusel nielen napomínať, ale aj karhať. Aby pre naše zdanlivo horlivé – a predsa skôr ľudské zmýšľanie a konanie, nemusel od nás „odísť do inej dediny”.
Aby sme ohňom nenávisti neuhasili Ducha Kristovej lásky. Prosme, nech nás neopúšťa pravda a láska Kristova. Amen
3.nedeľa pôstna (Oculi) Nezábudka 23 Ľubomír Batka st. (Os.A.)