Cirkev je Božia stavba
Bože svätý, Hospodine,
obnov nás v svätý chrám,
Nech sa srdce k Tebe vinie,
Ty ho láskaj ! Ty ho chráň !
Hoc je veľká vina, pre Ježiša, Syna,
odpusť naše previnenie,
žehnaj naše zhromaždenie. Amen (M.R.)
1 Pt 2, 5- 10:
„Aj vy sami, ako živé kamene, vzdelávajte sa v duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. (6) Veď stojí v Písme: Ajhľa, kladiem na Sione uholný kameň, vyvolený, vzácny, a kto verí v Neho, nebude nikdy zahanbený. (7) Tak vám, veriacim, je chválou, nevercom však je kameňom, ktorý zavrhli stavitelia, ale ktorý sa stal uholným kameňom, (8) kameňom úrazu a skalou pohoršenia, lebo oni, slovu neposlušní, sa urážajú; to je teda ich určenie. (9) Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, vlastným Jemu ľudom, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla. (10) Kedysi ste neboli ani len ľudom, a teraz ste ľudom Božím; žili ste bez zmilovania, a teraz ste došli zmilovania.” Amen
Slávnostné kresťanské zhromaždenie, milí domáci viery,
bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
V priebehu ľudských dejín boli vystavené mnohé veľkolepé stavby a diela. Mnohé z nich sa zachovali len ako zrúcaniny, z niektorých ostali iba základy, ktoré vykopávajú archeológovia, niektoré zmizli úplne. Sú však aj také, ktoré zostávajú stáť dodnes v celej svojej mohutnosti a veľkosti. Aj medzi tzv.siedmymi divmi sveta sa spomínajú viaceré stavby a medzi nimi aj chrámy. Zoznam tých divov sveta nebýva vždy rovnaký. Starovek však rešpektoval mnohé z nich, pretože vynikali aj svojou výzdobou a krásou. Pre nás je z minulosti známy najmä jeruzalemský chrám, ktorý dal vybudovať kráľ Herodes Veľký, alebo v Skutkoch apoštolských spomínaný chrám Diany v starom Efeze, alebo Aténska Akropola a mnohé iné. Sú často navštevované a obdivované turistami z celého sveta. Boli to stavby, ktoré si vyžiadali nielen veľké náklady, ale aj obete na životoch. Takými sú hrobky faraónov, babylonská veža, alebo čínsky múr. Takéto stavby sú však nielen dokladom ľudských schopností, ale aj dokladom megalománstva mocnárov, túžby po sláve a zachovaní si mena uprostred národov.
Aj keď takéto stavby a chrámy iste vyvolávajú obdiv ľudí, iba máloktoré z nich dokážu vyvolávať v srdciach ľudí aj lásku. My sa dnes pristavujeme pri osemnástom výročí postavenie a posvätenia tohoto kostolíka, ktorému niekedy hovoríme skromne modlitebňa, a napriek tomu, že nejde o stavbu ani veľkú, ani technicky náročnú, ba ani o kultúrne či historicky pamätnú, predsa v našich srdciach vyvoláva pocity vďaky a lásky. Je nám srdcu veľmi blízky tento kostolík v Rovensku.
Medzi nami je iba málo takých, ktorí sú mladší ako táto stavba a naopak, väčšina z nás sú pamätníci a niektorí priamo budovatelia tohoto Božieho domu. Mnohí môžu napriek jeho skromnosti povedať: „Je to div v našich očiach” ( Ž 118, 23) Prečo div?
Nuž preto, že na niekdajšom zamokrenom pozemku vyrástlo milé a utešené dielo a udialo sa tak v rekordne krátkom čase. Ako sami viete, 15. júna v roku 1989 sa konala posviacka základného kameňa a 21. septembra toho istého roku, v 16.nedeľu po Svätej Trojici, sa už konala posviacka novostavby modlitebnice za veľkej účasti veriaceho ľudu z Rovenska i okolia.
Bolo by chybou, keby sme na túto skutočnosť zabúdali. Nejde o to, aby sme dnes oslavovali staviteľov a ich dielo, ale aby sme sa nechali osloviť tou istou túžbou po chráme a po Božom slove, tou istou vierou v Pána Ježiša Krista a tou istou láskou k Božím veciam. Tieto hodnoty boli iskrami, ktoré preskakovali od srdca k srdcu, až sa rozhorel plameň, ktorý neničil, ale budoval a priniesol veľké požehnanie. Táto stavba bola stavbou konanou z lásky a dodnes sme pri pohľade na ňu dojatý, pretože je to dom, ktorý slúži práve k sejbe lásky.
Pri každom výročí pamiatky posvätenia si pripomíname niektoré príklady horlivosti a lásky staviteľov pre naše povzbudenie. Pri dnešnom osemnástom výročí jeho posvätenia sa chceme zastaviť a zamerať na pripomenutie viacerých významných slov a myšlienok, ktoré odzneli pri posviacke základného kameňa a potom aj pri posviacke modlitebnice. V zakladajúcej listine tohoto domu Božieho je prosba o to, aby sme sa v ňom vzdelávali na základe apoštolskom a prorockom v duchovný príbytok Boží. Vykonal ju brat senior myjavského seniorátu Rudolf Koštial, ktorý potom ako vyvolený biskup ZD v posviacačnej reči o.i. pripomenul, že „tento deň pripadol na tzv. jesennú rovnodennosť, keď dĺžka dňa a noci je rovnaká. To sa deje iba dvakrát do roka. Je to iba náhoda? Pre niekoho možno, ale nám veriacim to pripomína, aby bola aj v nás určitá “rovnodennosť” a harmónia duše a to vo vzťahu k veciam časným i večným, telesným i svätým, tunajším a takým, ktoré pretrvávajú veky.”
Do tretice spomeniem aj prvú sejbu slova Božieho v tomto kostolíku, totiž kázeň br.farára Pavla Proksu z Holíča, ktorý v jej úvode postavil pred poslucháčov takúto otázku: „Rovenskí evanjelici, na čo ste si postavili tento stánok Boží? – Aby ste nemuseli chodiť do svojej matkocirkvi, aby ste si ušetrili cestu a námahu? Alebo preto aby ste mali bližšie k slovu Božiemu ?! – Nech tento svätostánok pripomína, aby sme budovali aj stavbu toho vnútorného chrámu”.
Na tieto stále aktuálne myšlienky nadväzuje aj dnešné posolstvo z prvého listu apoštola Petra: „Aj vy sami, ako živé kamene, vzdelávajte sa v duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete príjemné Bohu…”.
Bratia a sestry v Pánovi!
Ak je kostol stavbou, na ktorej práca v časnosti nikdy neprestáva, a je na nej vždy čo robiť (ako hovorí ľudová skúsenosť), to isté možno povedať aj o duchovnej stavbe cirkvi a nášho vlastného života.
Cirkev je Božia stavba:
1. na Kristu založená
2. zo živých kameňov budovaná
3. k službe životu povolaná
Bratia a sestry v Pánovi!
Úctu k staviteľom tohoto chrámu Božieho dokážeme dnes iba tak, keď aj nám pôjde o stavbu cirkvi i našu vnútornú stavbu a rast v duchovný dom v zmysle apoštolských slov. Predovšetkým sa musíme učiť: čo je cirkev ? Učiť sa v cirkev veriť, v duchu Kréda: Verím v svätú cirkev všeobecnú. Znamená to veriť, že cirkev je Božie dielo a nie ľudské. Preto o nej platí slovo Pána Ježiša, že „Jeho cirkev ani brány záhrobia nepremôžu”. Tu sa máme učiť, že hlavou cirkvi je Pán Ježiš Kristus. On cirkev vedie a riadi je naším Pánom. On je Hlavou, ktorá celé telo riadi a vedie a ktorú majú všetky údy tohoto duchovného tela poslúchať. Akákoľvek ľudská „špekulácia” a o i dobre myslená je cirkvi len na škodu. Je dokonca nemiestna a neraz aj škodlivá. Preto našou snahou má byť vždy návrat ku Kristu a k Jeho slovu a evanjeliu.
Cirkev nie je organizáciou podľa vzoru svetských organizácií, klubov, alebo spolkov, ale je organizmom. Živým telom, ktoré on vedie a riadi. Preto v cirkvi nejde o to, aby bola riadená demokraticky, t.j. ľudovládou, ale má sa v nej prejaviť panstvo Kristovo, čiže kristokracia. Preto slovo apoštola Petra svedčí:
„Ajhľa, kladiem na Sione uholný kameň, vyvolený, vzácny a to verí v Neho, nebude zahanbený”. Ježiš je Otcom posvätený základný kameň cirkvi a je súčasne aj tým posledným kameňom, ktorý ukončuje klenbu, ktorý stavbu viaže. Preto Ježiš hovorí: „Ja som Alfa i Omega,… Prvý a posledný a živý…”. (Zjav.Jána 1, 8 a 17b)
Bratia a sestry!
Vybudovali ste tento chrám iste nie pre svoju slávu, ale pre slávu Kristovu. Nech nás aj dnešná pamiatka posvätenia oduševní k vyznávaniu: Ježiš je Skala vekov, Ježiš je náš Pán. Nech sa nestane pre nás „kameňom, ktorý zavrhli stavitelia, kameňom úrazu a skalou pohoršenia”. Nech tu znejú aj naďalej chvály a vďaky Jemu svätému menu.
Keď vyznávame o Kristu, že je Hlavou cirkvi, hovoríme zároveň, že cirkev je Jeho živým telom. Aby bola živým organizmom, musí byť budovaná zo „živých kameňov”. Je to zaiste určitý paradox, ktorý tu vyslovuje apoštol Peter: „živý kameň – živé kamene”. – Obyčajne, ak my chceme vyjadriť chlad, mŕtvotu, tvrdosť a nelásku, použijeme ako symbol týchto vecí slovo kameň. Tušíme, čo sa myslí tým, ak sa o niekom povie: má srdce z kameňa.
Iste je tým vyslovená aj tá pravda, že s takýmto „materiálom” pri stavbe cirkvi Pán Ježiš počíta. Pozná dobre vnútro a srdce človeka.
Ale súčasne je Ježiš Kristus Ten, ktorý skrze Ducha Svätého vždy mocne pôsobí tak, aby z kamenných sŕdc urobil srdcia „mäsité”, živé vierou. Preto nás Duch Svätý povoláva, osvecuje a posväcuje, zhromažďuje a vo viere zachováva. Pán Ježiš aj Šimonovi, synovi Jonášovmu povedal: „Ty si Peter – Skala…a na tej skale vystavím si cirkev”…Ale ako sme už skôr povedali: Hlavou cirkvi nie je človek a nie ňou ani apoštol Peter. Peter sám by bol bez pomoci a milosti Božej, ktorá mu zjavila pravdu o Ježišovi len úbohým zapieračom a dobrodruhom s mečom v ruke. Pán ho učil a postupne vychovával, aby sa stal živým kameňom a my len žasneme nad tou zmenu a premenou syna Jonášovho.
Ďakujeme dnes Pánovi, že aj na tomto mieste „ožilo” viacero tvrdých sŕdc, raz ubitých hriechom, raz svetom a inokedy ustarostenosťou.Tu sa viacerí zachveli bázňou a duchovne sa prebudili. Preto chceme aj naďalej navštevovať tento chrám, aby sme aj my boli Pánom privedení k pravej viere, aby sme sa stávali živými kameňmi, svätým a kráľovským kňazstvom a nachádzali tak pokoj a radosť v Duchu Svätom.
3.Bratia a sestry v Pánovi!
Všetci, ktorí „majú na mysli cesty do chrámu” môžu vyznať s emauskými učeníkmi: „Či nehorelo v nás srdce, keď keď nám hovoril cestou cestou a vysvetľoval Písma ?” (L 24, 32) V tomto roku sme to poznali aj vtedy, keď sme navštívili aj iné cirkevné zbory a služby Božie v ich chrámoch: v Bratislave, v Pezinku, vo Veľkom Grobe, alebo v Mníšku. Áno, vieme, že bez služby konanej v chráme sa deje s človekom proces opačný – jeho srdce stále viac trpí „kardiosklerózou”.
Tento náš mil kostolík tu iste nie je iba pre tých, ktorí ho stavali a ktorí znášali to najväčšie bremeno. Vieme, že neraz si museli počínať ako Ezdráš s Nehemiášom pri stavbe hradieb Siona a druhého chrámu v Jeruzaleme: jednou rukou stavbu brániť pred neprajníkmi, druhou stavať. Teraz je tu dielo, ktoré môže slúžiť nám i naším potomkom.
O túto službu vždy išlo a ide. Cirkev je Božia stavba, ktorá je k službe životu povolaná. Ide o kvalitu života pre všetkých, lebo Pán Boh chce, „aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy”. Chce, aby sme zvestovali terajším i prichádzajúcim pokoleniam „cnostné skutky Toho, ktorý nás povolal z tmy do svojho predivného svetla”. Preto spoločne ako „kráľovské kňazstvo” slúžme si navzájom ako ľud Boží, ktorý došiel zmilovania a žije z darov milosti Božej. Učme sa tu žiť v láske, učme sa tu trvalej stratégii cirkvi za príkladom jej Pána: „Hriech nenávidieť”, ale hriešnika milovať. Iste, neraz aj nám prichodí „striasť si prach z obuvi” a ísť o dom ďalej. Nie všetci prijímajú našu službu. Ale aj cirkevná disciplína je v skutočnosti vedená láskou a má viesť k novote života. K tomu, aby naša cirkev bola a zostávala „bez poškvrny a vrásky”.
Bratia a sestry v Pánovi!
Dnešný sviatočný deň je pre nás novou možnosťou povzbudiť sa obapolnou vierou k budovaniu nášho evanjelického Siona a i nášho osobného života v „duchovný dom”. Sme vďační Pánu Bohu za Jeho milosť a ďakujeme aj tým, ktorí budovali tento “stánok Boží s ľuďmi”. Nech prináša aj naďalej duchovné vzdelávanie a „časy duchovného rozvlaženia” od Pána, pamätajúc na posolstvo slova Božieho: Cirkev je Božia stavba, na Kristu založená, zo živých kameňov budovaná a k službe životu povolaná. Preto so Žalmistom spievajme: „Aké sú milé Tvoje príbytky, ó Hospodine vojov! Duša mi túži, priam prahne po sieňach Hospodinových, srdce a telo mi plesá v ústrety Bohu živému”. (Ž 84, 2 – 3) Amen
16.nedeľa po Svätej Trojici – Pamiatka posvätenia chrámu vo fílii ROVENSKO, CZ Sobotište 1987 – Ľubomír Batka st.ev.farár
P.S.
Pri dnešnej Pamiatke posvätenia chrámu z osobného archívu venujem túto kázeň bratom a sestrám vo fílii Rovensko, v ktorej sme pracovali spoločne temer 33 rokov a kam sa radi aj po rokoch v duchu a v spomienkach vraciame. ĽB st.