Čo konať, aby som dedične obdržal večný život?
„A hľa, vstal zákonník, a aby ho pokúšal, povedal: Majstre, čo konať, aby som dedične obdržal večný život? Odpovedal mu: Čo je napísané v zákone? Čo tam čítaš? On odvetil: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého. Riekol mu teda: Správne si odpovedal! To čiň a budeš žiť. Ale on sa chcel ospravedlniť a spýtal sa Ježiša: A kto mi je blížny? Ježiš znovu riekol: Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli. Náhodou išiel touto cestou kňaz, a keď ho videl, obišiel ho. Podobne i levíta, keď prišiel na to miesto a videl ho, obišiel ho. Prišiel však k nemu pocestný Samaritán, a vidiac ho zľutoval sa nad ním, pristúpil k nemu, obviazal mu rany, nalial do nich olej a víno, vyložil ho na svoje hoviadko, zaniesol do hostinca a opatroval ho. Potom na druhý deň vybral dva denáre, dal hostinskému a povedal: Opatruj ho, a ak by si viac vynaložil na neho, zaplatím ti, až sa vrátim. Čo myslíš, kto z tých troch bol blížnym tomu, ktorý padol lotrom do rúk? A on odpovedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. Ježiš mu povedal: Choď a rob podobne!“ L 10, 25─37
Najdôležitejšou otázkou pre človeka, ktorý je stvorený na Boží obraz a obdarovaný nesmrteľnou dušou je bezpochyby otázka: čo robiť, aby som dostal večný život? A predsa práve táto tak nesmierne dôležitá otázka je pre mnohých ľudí vzdialená. Stretávame sa v spoločnosti ľudí a na tisíckrát počujeme otázku: čo mám robiť, aby som získal bohatstvo? Alebo: čo mám činiť, aby som si v svete vydobil česť, slávu, obdiv a rôzne rozkoše? Ale veľmi zriedka stretávame ľudí, ktorým by úprimne ležalo na srdci večné blaho, ktorí by o to zápasili, bojovali a usilovali sa so všetkou snahou a celou svojou silou. Povolanie a pozemské starosti až príliš mnohých ťažia, nedajú im čas a chvíle k prísnemu sabaskúmaniu a premýšľaniu o tej nesmrteľnej časti, tak že nepoznajú iné starosti než pozemské a nevedia o inej rozkoši okrem tej zmyselnej, ktorá nášho ducha umŕtvuje a neuspokojuje. Skrátka, veľká časť ľudí tu žije tak, akoby večnosť bola len rozprávkou a tmavé hrobové lono zmarením všetkej našej nádeje a radosti, ukončením celej našej ľudskej bytnosti, podstaty. A predsa náš Pán vraví: „čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Alebo čo človek dá ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše?“(Mt 16, 26)
Toho zákonníka, ktorý chcel vyššie položenou otázkou pokúšať Pána, ukazuje Ježišovi na zákon, a zákonník dobre vedel čo taký zákon obsahuje, lebo odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého.“ Ale či je cesta zákona tou jedinou cestou, ktorá vedie k životu? Môžeme byť len zákonom spravodlivo učinený a naplnením jeho obsahu spasený? Potom beda nám všetkým! Ak je naše spasenie založené na tejto podmienke, potom sme bez výnimky všetci zahynuli. Lebo, kto by o sebe chcel tvrdiť, že úplne naplnil čo i len jedno jediné z Božích prikázaní? Tak mohol o sebe povedať iba Jeden; Ten, ktorý sa opýtal Židov: „Kto z vás ma usvedčí z hriechu?“ (J 8, 46). Áno tak mohol sám o sebe povedať Syn Boží, ktorého život bola pravda a láska, spravodlivosť a svätosť, ktorý v povedomí dokonale naplneného Božieho zákona v tvári tvár smrti z dreva kríža mohol pevne a odhodlane zvolať: Dokonané!
Kristus tým poukázaním na zákon nechcel nám snáď naznačiť tú cestu ako jedinú vedúcu k spaseniu, skôr chcel odpoveďou zákonníkovi „to čiň a budeš žiť“ upozorniť na nedostatočnosť a nedokonalosť jeho vlastného konania a tak v ňom prebudiť prísnejšiu a skutočnú túžbu po večnom živote. Pýtajúcemu sa zákonníkovi nešlo v skutočnosti o spasenie jeho duše; jeho otázka prýštila z ľahkomyseľnej zvedavosti alebo ešte horšie zo srdca prekypujúcej jedom zloby a nenávisti proti Pánovi, preto chcejúc sa sám ospravedlniť sa pýta: „a kto mi je blížny?“ My zaiste všetci poznáme to krásne podobenstvo o milosrdnom samaritánovi, ktorým dal Ježiš odpoveď na jeho otázku; avšak my sa vráťme ku svojej prvotnej otázke, pýtajúc sa: Keď nie cestou zákona, teda akou cestou obdržíme večný život? Písmo sväté nám celkom krátko odpovedá: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom“ Sk 16, 31 a sám Pán hovorí inde: „Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom.“ (J 3, 36) Tu teda jasne vidíme a počujeme nad všetky pochybnosti nezvratné slová, že len viera je tá cesta, ktorá vedie k životu.
Avšak mnohí povedia, či všetky naše snaženia, cnosti a snaha o plnenie Božieho zákona by mali byť márne? Iste, pokiaľ sa domnievame, že naše dobré skutky sú základom nášho spasenia, že si nimi zaslúžime spravodlivosť pred Bohom, dotiaľ je naša snaha márna. Žiadna naša aktivita, žiadne konanie dobrých skutkov nás nezachráni ─ nezmaže naše dlhy. Hlboko v nás je nejaká túžba napraviť chyby, ktoré sme v živote urobili, túžime urobiť niečo dobré a toľko ľudí má predstavu, že na poslednom Božom súde to dobré, čo sme spravili, a mnohí vykonali mnoho dobrého, že to dobré preváži všetky naše zlé rozhodnutia, všetko čo sme premárnili. Ak má niekto takúto predstavu, tak je na omyle a nech si prečíta Žalm 62; tu sa píše úžasný obraz o váhe „len ako dych sú ľudskí synovia, synovia muža sú len klam; na váhe vyskočia vysoko, spolu sú ľahší ako dych“. Každého jedného z nás totálne prevážia naše viny ─ taká je pravda o nás; nech by som čokoľvek v živote dobré vykonal, nech by som bol akýkoľvek svätec ─ toto je zvesť Písma ─ Boh nám odhaľuje pravdu. Ale tu zvesť Písma nekončí, lebo evanjelium je správa o záchrane. Táto správa hovorí, že tu je niekto v koho treba veriť.
Z viery idú skutky, ako ovocie z kvetu. Kristus vraví: „po ovocí ich poznáte“, čím On upovedomuje na to vnútorné zmýšľanie, vieru. I Pánovi apoštolovia hovoria podobne. Pavel si vieru cení nado všetko (G 3, 9─11), i Jakub nedelí vieru od skutkov, ale ukazuje, že pravá viera plodí dobré skutky. A ak o skutkoch hovorí (Jak 2, 20─24) z ktorých býva človek ospravedlnený, hovorí tak o tých, ktorí sa domnievajú, že majú vieru a skutky nekonajú. Taký človek má skutky len ako znamenie, považuje ich za ovocie viery. Ostáva teda tuhé spojenie medzi vierou a skutkami, a hoci to mnohí nepoznávajú, je to teda dôkazom, že bytnosť viery nepochopili. Viera nie je len nejaké nečinné premýšľanie, mudrovanie a filozofovanie. To slovo „veriť“ je slovo veľmi často zneužívané. Viera je napokon viac ako len niečo uznať za pravdu. Viera je srdečná dôvernosť roznietená v mojom srdci od Svätého Ducha skrz evanjelium, že sú mi odpustené moje hriechy pre zásluhy Krista. Môžeme veriť, že Boh je Stvoriteľ, ale prečo je naše srdce preplnené strachom, keď k nám doľahla bieda, nešťastie a núdza? Pretože to, čomu veríš pokladáš len za pravdu. Považovať niečo za pravdu a držať sa jej, je len vecou rozumu a pamäte, ktorá skoro môže zahynúť v tvojom srdci. Ty môžeš celý obsah Biblie považovať a uznať za pravdu a predsa ešte nemáš vieru. Viera je život, je pôsobenie v Bohu. Ak Ty veríš v Boha, potom s celým srdcom cítiš, že Boh je v tebe živý. Ty veríš v Ježiša Krista, potom v pravde môžeš povedať s Pavlom: „nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“. Bez viery sú teda i tie najväčšie a najslávnejšie skutky mŕtve, nemajú pred Bohom žiadnu cenu, aj keby si vynaložil celý svoj majetok na pokrmy chudobných, aj keby si svoje telo vydal na hranicu a lásky by si nemal, nič by ti to neprospelo. Ale, ak je viera pohnútkou a prameňom nášho konania, potom sú i naše skutky, hoci úplne maličké, pred Bohom príjemné a vzácne. A tak cesta viery je tou jedinou cestou, ktorá vedie k životu, a na našu predloženú otázku neostáva nám inak odpovedať, len: „ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom“. Takejto viere sa ale nepriučíš ako nejakému remeslu; vieru si musíš vybojovať tuhým bojom proti telu a krvi, proti svetu a diablovi, za túto vieru musíš Pána prosiť, lebo ona je darom Božej milosti. Preto denne pros v modlitbe Pána: prispor mi viery! Potom ak je tvoja modlitba skutočne vychádzajúca z úprimného srdca, Pán ju vypočuje a vštepí ti do srdca vieru, ktorá ťa tu učiní spokojným a šťastným, a potom v nesmrteľnom živote na veky blahoslaveným. Preto proste a bude vám dané, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené. (Mt 7, 7)
Pokoj Vám!!