„Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia. Potom vošiel do chrámu a začal vyháňať predavačov hovoriac im: Napísané je: Môj dom má byť domom modlitby; a vy ste urobili z neho peleš lotrov. A učil každý deň v chráme. Veľkňazi a zákonníci, i poprední z ľudu, hľadeli Ho zahubiť, ale nevedeli, čo si počať, lebo všetok ľud priľnul k Nemu a poslúchal Ho.“ L 19, 41─48
Knihy Evanjelií nám podávajú mnohé príklady zo života nášho Pána Ježiša Krista, ktoré dojímajú celú našu dušu a prenikajú hlboko do srdca. Rozpomeňme sa len na Jeho narodenie v Betleheme a na Jeho prvý príchod do Jeruzalemského chrámu keď mal dvanásť rokov; alebo poďme s Ním k Jordánu, kde Ho Ján krstil; a na horu, kde Jeho učeníci v blaženosti srdca hovorili: „Pane, dobre je nám tu!“ Počujme Ho v svojej plnosti božskej múdrosti ako vyučuje zástupy, vykladá svoje prekrásne podobenstvá svojim učeníkom; alebo viďme Ho hroziaceho mestám i moru a všíma si aj jednotlivcov, kde uzdravuje slepých, hluchých, chromých, posadnutých zlým duchom, a áno aj kriesi mŕtvych. Počujme Ho ako kára farizejov, zákonníkov aj neverné mestá; alebo viďme Ho skúšaného a skľúčeného žalosťou, keď musí volať: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.“ Sprevádzajme Ho na poslednej ceste do Jeruzalema uprostred volania Hosana keď sa uberá na oslici; alebo poďme ticho za Ním do Getsemanskej záhrady, kde bojuje posledný boj s telom a vo vrúcnej modlitbe sa oddáva Otcovi: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Avšak nie ako ja chcem, ale ako Ty!“ Vyprevaďme Ho i na Golgotu, kde s tým spasiteľným slovom „Dokonané!“ poručil Otcovi svojho ducha; a vyjdime na tretí deň ráno do záhrady k novému hrobu odkiaľ nám anjel zvestuje: „Niet Ho tu, lebo vstal, ako povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal“; a nakoniec nasledujme Ho do Betánie, kde žehnajúc učeníkom sa s nimi lúči, aby odišiel tam odkiaľ prišiel, k Otcovi. To všetko, všetko hlboko preniká a núti vyznávačov a veriacich v Krista k tomu, aby hneď svoje kolená v tichej úcte pred Ním skláňali, v pokore vyznávajúc: „Pán náš a Boh náš!“ v zápätí hneď povstali a hlasným zvelebovaním Božej milosti radostne volali: „my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca!“
A v podobnom dojímavom spôsobe nám to predstavuje i náš text. Vstupuje do Jeruzalema uprostred slávospevu zástupov ─ avšak On neplesá s plesajúcimi, ale žalostí a plače. „Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním“. Aký svätý, aký dojemný okamih, v ktorom Pán plače, v ktorom Pán narieka! Aký velebný, aký prenikavý pohľad vidieť Pána v slzách lásky, v slzách bolesti! Pán plače nad mestom Jeruzalemom i nad celým Izraelským národom. Slzy lásky mu stekajú z očí, lebo to mesto niekedy sväté, slávne, v ktorom si Hospodin obľubil príbytok, miloval vrúcne a toľkokrát chcel zhromaždiť Jeho dietky okolo seba ako sliepka si zhromažďuje svoje kuriatka pod svoje krídla; lebo ten národ niekedy verný, poslušný, ktorý si Hospodin v lone vyvolil od pradávna a hneď od večných dní kolísku na spasenie nosil verne v svojom srdci ─ a toľkokrát povolával jeho synov k sebe v krásnych podobenstvách, ako hospodár povoláva svojich priateľov na večeru, ako svojimi sluhami kráľ pozýva, volá na svadbu „poďte, už je všetko pripravené!“ No tie dietky nechceli prísť, synovia sa vyhovárali, pretože vo svojej nevedomosti, v svojej zaslepenosti nepoznali čas svojho navštívenia. Preto plače, preto narieka tá Láska: „Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami!“
Slzy bolesti prýštia z očú Pána Ježiša, lebo toto mesto, v ktorom sa niekedy bohatstvo a sláva z Božieho požehnania hojne žiarila na všetky strany, teraz však sa prikláňalo k svojmu pádu, srdečne ľutoval ─ a chcel ho znovu zrodiť a učiniť strediskom a východiskom hlbokosti Božieho bohatstva i múdrosti i umenia; lebo toho národa, ktorému sa dávno dostalo zasľúbenie, že v ňom budú požehnané všetky národy, teraz však sa priblížil k svojmu rozptýleniu, úprimne žialil ─ a chcel ho opäť obživiť a učiniť prvým účastníkom spasenia a nosičom Evanjelia až do najvzdialenejších končín zeme. No mesto sa nechcelo znovu zrodiť, národ opovrhol svojim vykúpením, pretože v zatvrdilosti, svojej nevere nepoznali čas plnosti. Preto plače, preto narieka Vodca k spaseniu a s bolesťou oznamuje Boží ortieľ: „prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni.“
Tak plakal Pán. K svojim slzám, k tomuto tichému kvíleniu svojej nesmiernej lásky a milostivej ľútosti dal výraz i v slove a skutku „keď vošiel do chrámu, začal vyháňať tých, ktorí predávali a kupovali v chráme, peňazomencom poprevracal stoly a predavačom holubíc lavice a nikomu nedovolil cez chrám prenášať náčinie. Potom ich učil hovoriac: Či nie je napísané: Dom môj bude sa volať domom modlitby pre všetky národy? Ale vy ste z neho urobili peleš lotrov.“
Ale nadarmo! Jeruzalem nechcel poznať veci, ktoré by mu boli ku pokoju; izraelský ľud sa dal strhnúť od svojich vodcov-zvodcov, veľkňazov, zákonníkov a predstaviteľov národa, ktorí sú všetci urazení v svojej hriešnej samospravodlivosti, hľadajú príčinu na zabitie veľkého Proroka, ktorý povstal v Izraeli. A pre túto príčinu pyšný Jeruzalem je zrovnaný so zemou a nezostal kameň na kameni; neverný ľud je potom rozptýlený i na veky vyobcovaný zo zasľúbenej zeme. Je to dojemné čítanie, ktoré sa na túto nedeľu v našich kostoloch predkladá veriacemu ľudu na poučenia a výstrahu, aby sme i my, podobní Jeruzalemskému ľudu, v nevedomosti a slepote, v zatvrdilosti a nevere nezahynuli; ale sa radšej obrátili v pravom pokání a viere v Pána Ježiša a túžobným srdcom volali: „Pane, ku komu pôjdeme? Slová večného života máš!“
Zaiste vieme, že i „my všetci sme zhrešili a nemáme slávy Božej“. Preto Pán často plače aj nad nami, chcejúc nás spasiť a vykúpiť, chcejúc naše duše zachovať k životu večnému. Svojim plačom, svojimi slzami nás prebúdza k pokániu, aby sme sa i my v našich srdciach kormútili, vediac, že „zármutok podľa Božej vôle prináša pokánie na spásu, a to netreba ľutovať.“ Svojim volaním, svojimi láskavými slovami nás pozýva do svojho domu a k pripravenému stolu svojej milosti a ospravedlneniu z viery v Ježišovi Kristovi vediac, že „v ňom máme skrze jeho krv vykúpenie a odpustenie priestupkov podľa bohatstva jeho milosti.“ Nikto nech nehovorí: ja mám dosť času; som mladý, čerstvý, silný, zdravý! Či vieš, že sa od rána do večera všetko mení? Nikdy si nečítal, čo píše apoštol Jakub: „neviete, čo bude zajtra s vašim životom; ste para, ktorá sa nakrátko ukáže a potom zmizne.“ (Jk 4, 14) Nikdy nehovor: ja nepotrebujem pokánie; som spravodlivý, nikoho som nezabil, milujem Boha aj blížneho, plním všetky povinnosti, dávam cisárovi čo je cisárovo a Bohu čo je Božie! Nevieš čo je napísané v Knihe prísloví? „Kto môže povedať: Očistil som si srdce, čistý som od svojho hriechu?“ (Pr 20, 9) Alebo možno by si chcel pochybovať o tom, že pred Hospodinom nie je ani jeden človek spravodlivý?
Zaiste má Pán príčinu zaplakať aj nad nami. On vidí do najtajnejšej skrytosti srdca; On vidí všetko konanie i naše zanedbávanie. A pohnutý ľútosťou a milosrdenstvom nás chce zachrániť, keď volá: „syn môj, dcéra moja, daj mi svoje srdce!“
No a či by sme aj my, tak ako Jeruzalem s celým izraelským národom, chceli svoje srdce zatvrdiť? Či by sme aj my Toho, svojho Spasiteľa, ktorému jazykom a ústami prespevujeme hosana, mali svojim životom zaprieť? Nie! Inak by musel s bolesťou vyrieknuť i nad nami svoj hrozný ortieľ, ortieľ večného zatratenia. Radšej sa obráťme k Nemu, otvorme Mu naše srdcia a vylejme pred Ním všetky neprávosti, ľutujúc všetky svoje hriechy vedomé i nevedomé, tajné i zjavné, prosme o milosť a milosrdenstvo. Ale, tak sa nám patrí a sluší v pokore uznať: „je to verná reč a zaslúži si, aby ju všetci prijali: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov. Medzi nimi som ja prvý.“ (1Tim 1, 15) Tak nám sluší vyznať vo viere: „viem, komu som uveril a som presvedčený, že má moc zachovať, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa.“ (2Tim 1, 12) Preto pozerajme na Pána a čiňme pokánie!
Pohľaď a viď, ó, duša milá!
Pán plače, Pán náš narieka.
I tys‘ ten plač zapríčinila,
vina tvoja ťažká, veliká.
Pán i nad tebou plače, žalostí
a z veľkej svojej k tebe milosti
pred zahynutím ťa chráni: ─
oplakávaj hriech a čiň pokánie!
Pokoj Vám!!