Ježišov plač nad Jeruzalemom
L 19, 41 – 48:
„Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním (42) a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; (43) lebo prídu na Teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac zovrú zo všetkých strán(44) a zrovnajú ťa zo zemou, i tvoje dietky, a nenechajú v tebe kameňa na kameni, pretože si nepoznalo času svojho navštívenia. (45) Potom vošiel do chrámu a začal vyháňať kupcov, (46) hovoriac im: Napísané je: Môj dom má byť domom modlitby, a vy ste urobili z neho peleš lotrov. (47) A učil každý deň v chráme. Veľkňazi a zákonníci, i poprední z ľudu hľadeli Ho zahubiť, (48) ale nevedeli čo si počať, lebo všetok ľud vinul sa k nemu a poslúchal Ho”. Amen
Bratia a sestry v našom Pánovi Ježišovi Kristovi!
Myslím, že všetci poznáte svedectvo evanjelistu Jána o vzkriesení Lazara. Nad jeho smrťou a hrobom Pán Ježiš zaplakal. Vtedy prítomní židia povedali: „Pozrite, ako ho miloval“. Ježišov plač nebol prejav zúfalstva, ani bezmocnosti. Bol to plač milujúceho srdca nad smrťou jeho priateľa.
Dnes počujeme z Lukášovho svedectva o inom plači Pána Ježiša. „Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním”. Aj tieto slzy a plač Ježiša Krista je prejavom jeho lásky k mestu, k jeho obyvateľom, k ľudu, z ktorého vyšiel. I keď dobre videl a poznal jeho duchovný stav a duchovnú biedu, Boží Syn dokazuje, že hriešnikov miluje a želá si iba jediné – aby nezostali v hriechu a tak aj v smrti. Každému hriešnikovi ponúka cestu k životu, pokoju a radosti.
Ježišov plač je podobný plaču matky-rodičky, ktorá čaká dieťa, teší sa naň a keď ho privedie na svet, zistí, že je mŕtve. Je to veľká bolesť a smútok. Veľký je aj smútok matky, ktorá síce porodí živé dieťa, ale je slepé, alebo nejakým spôsobom retardované.
Takým našiel Pán Ježiš Izrael, Boží ľud a mesto Jeruzalem, o ktorom musel povedať, že „nepoznalo čas svojho navštívenia”. Nepoznalo a nevidelo význam Ježišovej osoby, Jeho mesiášstvo a veľkosť chvíle, keď Pán prichádzal k svojmu ľudu s darom uzdravenia a spásy. „Pán keď videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju, ale je to teraz skryté pred tvojimi očami”. S bolesťou a smútkom v srdci hovorí o tom, čo znamená pre Jeruzalem Jeho nevera a skutočnosť odmietnutia a zavrhnutia Mesiáša. Láska Boha Otca je trvalá a stála, ale Izrael bol vydaný údelu, ktorý si sám vybral. To obyvatelia Jeruzalema a SZ ľud nechcel vidieť. „Nepoznal čas svojho navštívenia” a pred Pilátom vyslovil sám nad sebou výrok zavrhnutia: „Krv Jeho na nás a na naše deti”. Neveril v Ježiša ako Mesiáša a odmietol Božiu milosť. Dôsledky toho Pán Ježiš s ľútosťou vyslovuje pred svojimi učeníkmi ako proroctvo: „Lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa zo zemou i tvoje dietky, a nenechajú v tebe kameňa na kameni, pretože si nepoznalo času svojho navštívenia“.
Pri druhom Ježišovom pohľade na mesto a na jeho sprofanovanú, spohanštelú bohoslužbu, duchovnú pýchu a náboženský formalizmus Pán Ježiš povedal aj to, čo bude ešte horšie ako zánik samotného mesta a smrť pod ostrím meča. „Tí, čo zostanú, budú zajatí a zavlečení medzi pohanské národy. A Jeruzalem budú až do konca vekov plieniť pohania, dokiaľ sa nenaplnia časy pohanov“ (L 21, 24)
V 10. nedeľu nedeľu po Svätej Trojici v našej cirkvi spomíname na Pánov príchod k jeho ľudu, na Ježišov plač, proroctvo i Boží súd nad prázdnou bohoslužbou i nad mnohými inými hriechmi. Boží súd prichádza tam, kde sa Božie slovo a pôsobenie odmieta. Kresťanská cirkev spomína na tieto udalosti preto, aby sa poučila a neišla rovnakou, či podobnou cestou nekajúcnosti, samospravodlivosti, duchovnej pýchy, alebo rozumkárstva, namiesto poslušnosti Pánu Bohu a dôvere v Jeho moc a v sväté zasľúbenia.
Bratia a sestry!
Dbajme najmä na to, aby sme sa vyvarovali hlavného hriechu: odmietnutiu daru milosti v osobe a diele Pána Ježiša Krista. Nevere, kedykoľvek k nám Pán prichádza vo svojom slove, alebo v sviatostiach.
Ak sa také niečo deje, ľud NZ je v podobnom nebezpečenstve straty Božej milosti, ochrany a pomoci a „je plienený pohanmi”! Vždy nanovo je a aj budeme nimi plienený a ovládaný, ak odmietneme vládu Ježiša Krista, Jeho cestu, Jeho pravdu a život a pravú bohoslužbu. Tá je v podstate práve prijatím Toho, ktorý prichádza ako Kráľ pokoja, pokorný, ale bohatý v daroch Ducha Svätého.
K svätému mestu Pán Ježiš prišiel na osliatku, ako prorokmi zasľúbený Kráľ pokoja. Možno si vtedajšie generácie pomysleli: takto predsa Mesiáš, kráľ Izraela nemôže prísť. V tejto predstave bol ľud podporovaný svojimi duchovnými vodcami, napriek tomu, že prorok Zachariáš i iné slová Písma o tom jasne hovorili a to predpovedali. S odmietnutím Pána Ježiša odmietli aj posolstvo Božích prorokov.
Žiaľ, neraz sme aj v cirkvi svedkami toho, že podobne mnohí pozerajú na sviatosť Večere Pánovej, na Pánov príchod k nám „v chlebe a víne”, čiže v telesných, zemských daroch. Pokiaľ ide o Jeho svätý Krst a Jeho milostivé konanie s nami, mnohým prekáža práve tá “obyčajná voda”, ktorá je so slovom Božím spojená a spečatená.
Mnohých viac oslepovala vonkajšia nádhera jeruzalemského chrámu ako pokorný Ježiš na osliatku. Mohutné múry Jeruzalema a chrámu sa zdali istotou a preto sa iba niektorí pripojili k oslave učeníkov. Táto oslava Ježiša je práve tou novou a pravou bohoslužbou. Jej podstata tkvie v tom, že my veriaci v Ježiša Krista Ho oslavujeme ako Pána a Záchrancu a voláme: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach“. (Mt 21, 19) Pánovi Ježišovi radostne otvárajme brány našich sŕdc, pred Ním pokľaknime a Jemu prinášajme radostné chválospevy a vďaky. To je adekvátna odpoveď na to, čo On vo sviatosti prináša a dáva nám, totiž dar života, odpustenie hriechov a nový, večný život.
V čom spočíval hriech vtedajšieho Božieho ľudu, ktorý mal byť svätým, kráľovským kňazstvom svojmu Bohu? Zlyhal práve v tom najpodstatnejšom. V chápaní bohoslužby, ktorá sa stala falošnou, podobnou pohanstvu. V čom je princíp každej pohanskej bohoslužby?
Je to konanie v zmysle starého princípu: Daj, aby ti bolo dané (Do ut des). Pohania prinášali obete božstvám v nádeji, že za ne dostanú život, zdravie, telesné a duchovné dary. V Izraeli prinášalo obete v chráme početné kňazstvo – denne až dvetisíc zábitkov a iných obetí. Aby to bolo pre ľud čo najpohodlnejšie, predavači obetných zvierat a peňazomenci sa nasťahovali priamo na chrámové nádvorie. Preto Pán Ježiš otvorene zasiahol proti falošnej a spohanštelej bohoslužbe a „vyčistil” jeruzalemský chrám, aby sa stal „domom modlitby”.
Zamyslime sa však nad tým, ako prijímame bohoslužby v našej cirkvi my. Ako vnímame návštevu služieb Božích a naše náboženské konanie, myslenie a službu v cirkvi? Je to vďaka za milosť Božiu v Kristu, alebo vypočítavosť? Ak by to tak bolo, je čas konať pokánie, aby sme bohoslužby chápali a prijímali ako službu Božiu v slove a sviatostiach nám v dare milosti a následné dobrorečenie Pánovi.
Aj podoba služby ako prorocké vedenie, vyučovanie a napomínanie poukazuje na zdroj odpustenia a cieľ nášho života. V Izraeli boli dva prúdy zbožnosti. Farizejský, navonok veľmi zbožný, založený na samospravodlivosti, ktorý Pán Ježiš odhalil ako pokrytecký. Farizeji sa spoliehali na svoju vonkajšiu zbožnosť a v podstate „nepotrebovali” Krista. Druhý prúd, sadukaji, boli „náboženskí racionalisti”, rozumkári, ktorí neverili vo vzkriesenie a večný život. Aj ich Pán Ježiš odmietol a preto „učil každý deň v chráme”.
Bratia a sestry!
Sme ľudom Božím a preto máme konať ustavičné pokánie, aby sme neskĺzli do starých bludov pohanstva, alebo do pomýlených koľají židovstva, či už pokryteckej zbožnosti, alebo k odmietaniu viery vo vzkriesenie Pána i naše vzkriesenie a v život večný. Kiež údel Jeruzalema i celého ľudu SZ nás usmerní, poučí a nasmeruje naše nohy na cestu viery v Ježiša a tak k pokoju a radosti v časnosti i vo večnosti. Amen.
10.nedeľa po Svätej Trojici – Kajúca s VP – Ľubomír Batka st.
OsA 09