Kto vojde do kráľovstva Božieho?
Do svojej rodiny
príjmi nás, ó, Pane,
veď šťastný, kto Tvojím
dieťaťom sa stane –
nezúfa pri ničom,
je Tvojím dedičom…
Ó, vyslyš, Otče, keď
skladáme dlane! Amen (M.R.)
Mt 7, 20 – 23:
„Tak teda po ovocí poznáte ich. (21) Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane!, vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho Otca nebeského. (22) Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene? (23) A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti”. Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Iste mnohí poznáte iróniou „zaváňajúce” dnešné inzeráty typu:
„Príjmeme do zamestnania dvadsať ročnú pracovníčku s desaťročnou praxou…”. Takéto požiadavky môžu však navodiť otázku: Čo je dôležitejšie – teória, alebo prax? Stretáme sa s ňou v živote často. Sú ľudia, ktorí sú presvedčení, že je to prax, lebo aj sami sú praktici, iní preferujú skôr dôkladnú teoretickú prípravu pre život, kde prax je skôr určitou nadstavbou.
Ale ako je to v kresťanskom živote? Čo žiada od nás Pán cirkvi a Otec nebeský? Vieme, že Ježiš odsudzuje nielen bezbožnosť, neveru, pýchu života, ale varuje aj pred falošnou zbožnosťou, alebo aj pred plytkou zbožnosťou. V cirkvi je otázka vzťahu teórie a praxe modifikovaná do podoby pomeru viery a skutkov. Niektorí kresťania radi zdôrazňujú s apoštolom Jakubom vetu: „Viera bez skutkov je mŕtva”. Iní pripomínaj skôr druhú stranu mince: ”Bez viery sa nemožno ľúbiť Bohu”. Najmä apoštol Pavel zanechal odkaz, ktorý je pre nás priamo próbnym kameňom pravého kresťanského života: „Spasení sme z milosti, skrze Krista vierou”. (4.č.AV) “Zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto”.
Bolo by však chybou postaviť tieto hodnoty proti sebe, ako spor tiahnúci sa od dôb apoštolov, lebo jedno i druhé – viera i skutky stoja vo vzájomnom vzťahu a previazanosti.
Pokiaľ ide o vieru, tá je iba tam, kde je vyznanie: Ježiš Kristus je Pán. Tam, kde s apoštolom Tomášom vyznávame o Ježišovi: „Pán môj a Boh môj”. Tam, kde s apoštolom Petrom hovoríme: „Pane, odíď odo mňa. lebo som hriešny človek!”
Ako evanjelickí kresťania si uvedomuje význam viery pre spásu a najmä jej stred, ktorým je viera v Ježiša Krista ako Božieho Syna. V Malom katechizme s M. Lutherom vyznávame: „Verím, že Ježiš Kristus je pravý Boh, Otcom od večnosti splodený a pravý človek z Márie Panny narodený je mojím Pánom….”.
Na prvé počutie by sa nám mohlo zdať, že práve toto vyznanie sám Ježiš zoslabuje, keď hovorí: „Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane !, vojde do kráľovstva nebeského, ale kto činí vôľu môjho Otca nebeského”.
Otázka pomeru viery a skutkov je rozpor iba zdanlivý. Slová: „Pane, Pane !” – môže človek spasiteľne vysloviť len ako vyznanie viery v Ježiša. Ak ich niekto chápe a používa len ako spoločenskú konvenciu, ako niečo čo sa „patrí”, čo je slušným oslovením Majstra, je to vlastne znevážením Ježiša ako Pána. Tu nejde o zdvorilostné oslovenie, ako keď niekto povie: pán majster, pán šofér, pán sused, alebo pán XY.
Pravá viera vyslovuje slovo Pán ako vyznanie celej cirkvi, ktoré znamená že On je nad všetko a všetkých povýšený Pán neba a zeme. On je Bohom Otcom ustanovený sudca živých a mŕtvych, je pravý Boh a Spasiteľ sveta. Toto vyznanie odmietajú napríklad Svedkovia Jehovovi, ktorí sa o Ježišovi síce vyjadrujú slušne, ale bez viery, že On pravý Boh a pravý človek.
Podobne je vyprázdnením kresťanského vyznania, ak je Pán Ježiš chápaný len ako učiteľ, prípadne filozof, síce úcty hodný ako mnohí iní učitelia, ale nič viac. Nie každý kto hovorí: „Pán Ježiš” Ho za Pána a Spasiteľa aj považuje. Nie každý s apoštolom Jánom verí a vyznáva: „My milujeme, pretože On prv miloval nás”.
Pán Ježiš je Pánom len vtedy, keď skutočne vládne v našom živote. Ako taký má právo nám prikázať, čo máme robiť, alebo niečo zakázať. On má vládnuť v celom našom živote. Niekto sa možno spýtať: V ktorej oblasti, alebo v akých veciach? Už touto otázkou človek naznačuje, že hľadá únikovú cestu, aby niektorú oblasť svojho života vyňal z právomoci Ježiša, Pána.
Mnoho kresťanov si myslí, že stačí ak nám On vládne v deň nedeľný a sviatočný, ale nie v deň všedný, pracovný. Vtedy, keď sa chce človek chovať za príkladom tohoto sveta ako „žralok”. Niekto Mu dá priestor pri určovaní osobnej morálky, ale myslí si, že Ježiš nemá, či nesmie hovoriť nič do „vecí verejných”. On je pre mnohých Pánom iba v kostole v nedeľu, aj to iba jednu hodinu, ale ostatné hodiny a dni si chce človek riadiť iba podľa seba. V kostole môže znieť: „Pane, Pane,”, ale keď príde na to, ako mám konať v obchode, v autobuse, v škole, v práci, tam budú rozhodovať moje názory, moja vôľa, prípadne vôľa iných ľudí, ktorí jasne dávajú najavo, že sami majú iných pánov a iné priority. Mnohí kresťania sa vtedy zbabelo utiahnu a nedbajú na vôľu Otca nebeského.
Bratia a sestry!
Často sa stáva, že ľudia považuje určité skutky za Božiu vôľu, alebo za také, ktoré sa iste musia ľúbiť Pánu Bohu. Napríklad chcú opraviť kostol, inokedy postaviť katedrálu, alebo chcú vybudovať nejaké sociálne, alebo diakonické zariadenie. Navonok to môže vyzerať ako bohumilá činnosť, ale vnútorný zámer môže byť celkom iný.
Napokon, neraz je ľahšie postaviť, alebo opraviť kostol, najmä z cudzích, darovaných, alebo vyžiadaných peňazí, alebo diakonické, či vzdelávacie zariadenie ako dať pokrstiť svoje deti a vnúčatá a potom ich vychovávať vo viere a v poslušnosti Božej a Kristovej vôli.
Ľahšie je vykonať niečo, čo ľudia obdivujú a za čo možno zožať potlesk na scéne sveta, ako prijať Večeru Pánovu s pocitom hriešnika, ktorý z milosti, a pre Kristove zásluhy dostáva odpustenie hriechov a dosahuje spásu. Lebo ak je spása zo skutkov, tak Kristus nadarmo prišiel, trpel, zomrel a z mŕtvych vstal.
Nezabúdajme na odpoveď Pána Ježiša, ktorú dal tým, ktorí ho hľadali pri Tiberiadskom mori, keď sa pýtali: „Čo robiť, aby sme konali skutky Božie? Odpovedajúc im Ježiš riekol: Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal”.(J 6, 28-29)
Spasiteľná viera je plná dôvera v skutok Božej milosti v Ježišovi pre naše spasenie. Naše skutky, nech sú akokoľvek „veľké”, či „obdivuhodné”, nie sú záslužnými skutkami. Avšak pravá viera koná dobré skutky, tak ako dobrý strom rodí dobré ovocie. (v.17)
Viera, ktorá je darom Ducha Svätého si nájde „svoju cestu”, tak, ako prameň vody nájde svoje koryto, tak ako živá ratolesť na vínnom kmeni prináša dobré ovocie Ducha Svätého. (J 15) Ak je naša viera a dôvera úprimná, vždy sa dokáže v „činnej láske”. V tejto dôvere je budúcnosť cirkvi i slávna budúcnosť vykúpených Božích detí. Amen
8.nedeľa po Svätej Trojici – Ľubomír Batka st.
Os.A/05