Súhlasím s vami, ale . . . Máte pravdu, ale . . . Urobím pre to všetko, ale . . . Budem spolupracovať, ale . . . Odpustil som, ale . . .
„Ale“ je trochu zvláštne slovo, ktoré prakticky znehodnocuje to, čo práve uvádza predchádzajúca myšlienka. Ide o spojku odporovaciu. Od počiatku je Boh – teda dobré. Kde sa vzalo zlé? Vzniklo na princípe toho „ale“ oproti tomu pôvodnému dobrému. Vzniklo zľahčením dobrej, milej, dokonalej Božej vôle tým našim ľudským „ale“. V ňom je prejav inej vôle, onú Božiu kritizujúcu, o nej pochybujúcu, ju znevažujúcu, „opravujúcu“, ju nerešpektujúcu, ňou pohŕdajúcu.
Pôvodcom toho „ale“ je satan. S ním vstúpil do vedomia človeka. Počiatok toho zlého v živote človeka nastal kritikou, pochybnosťou, znevážením, nerešpektovaním a napokon pohŕdaním Božím slovom a Jeho vôle – teda dobrom. Svojim ľudským „ale“ človek vypadol z raja do sveta hľadania strateného raja, z pokoja do nepokoja, zo života do umierania a smrti. Dôsledky sú majstrovsky vykreslené v liste do Efezu 2, 1–3 v stave „duchovnej smrti“ („mŕtvi v prestúpeniach a hriechoch“), ktorá je charakterizovaná zákonom kvantity na úkor kvality, odporom proti Pravde. Podstatou ľudského „ale“ je telesnosť – to, „čo sa páči telu a jeho mysle“ – zameraná na telesné žiadosti a ich ukájaniu (v. 3 a 1Pt 2, 11), najtragickejšie na tom ľudskom „ale“ je to, že sa vtlačilo do našej prirodzenosti a je jej najtypickejším prejavom (1K 2, 14).
Na tomto stave nemôže človek nič zmeniť, tak ako mŕtvy nič nezmení na svojej smrti. Do tejto situácie zasahuje sám Boh svojim Božím „ale“!
„Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju veľkú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach – veď milosťou ste spasení!“ (Ef 2, 4–5) . . . V kontraste s naším aktom vzbury, hriechu a smrti, zaznieva to úžasné „ale“ Božej lásky, milosti a milosrdenstva v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi! Tým, že Božia vôľa, zmýšľanie a Slovo – „telom sa stalo“, môže najprv telesný človek duchovne precitnúť, pochopiť pravú hodnotu a krásu Kristovu – zdroj nového života – byť vyslobodený zo svojho „ale“ – byť obživený!
Apoštol Pavel však píše ešte niečo omnoho vzácnejšieho: „obživil vás s Kristom“! To obživenie, tá zmena, ten „návrat do raja“ – blažený pokoj s vnútornou vyrovnanosťou, život z Boha, ktorý je večný, to je úžasná skutočnosť, ktorá sa u vás v Efeze stala – je konaná, hotová! To učinil Boh svojim „ale“ vo vašom živote, zjavením samého seba v Pánovi Ježišovi Kristovi! Skôr bolo živé vaše „ale“ a vy ste boli „mŕtvi v prestúpeniach a hriechoch“, dnes je vaše „ale“ mŕtve a vy ste obživení Bohom, aby ste žili v Bohu a pre Boha. Tento div ste nevykonali vy, ale sám Boh – svojim „ale“ – Pánom Ježišom Kristom, svojim zjavením. Ten div sa stal v tej chvíli, keď ste práve skrze Neho pochopili akým nezmyslom je chcieť žiť podľa svojej vlastnej porušenej vôle a keď ste v poslušnosti viery uviedli Jeho vôľu do svojho života. Keď ste si Božiu vôľu zamilovali a poznali, že zmyslom vášho života je aby sa stala Božia vôľa pri vás a s vami.
Ale, ako sa to mohlo stať a ako môže prísť k takej zmene? Je možné, aby sa to ľudské „ale“ v nás niekedy znovu neprejavilo cez všetky zjavenia a požehnania, na ktorých sme účastní?
Abrám v poslušnosti viery vyšiel z krajiny, od príbuzných, z domu svojho otca. Pokiaľ nebola v jeho živote skúška, zdalo sa, že jeho „ale“ neexistuje. Stačil však „hlad v tej krajine“ – a egyptská hojnosť, aby stratil trpezlivosť, prestal očakávať na Božiu vôľu, nezotrval na mieste – ale v svojej vlastnej vôle vstúpil do Egypta, kam ho Boh neposlal. Nebyť Božieho „ale“, Jeho milosti, milosrdenstva a lásky, Jeho zásahu, nikdy by sa Abrám z Egypta nedostal. „Ale“ Boh ho vyviedol – bohatého o hmotné statky, ale duchovne chudobného a s veľkým zahanbením.
Pokušenie sveta s jeho žiadosťami je prvým nebezpečenstvom pre Božie deti, aby sa pre uskutočnenie jeho vlastnej vôle nemohla v jeho živote realizovať vôľa Božia. Zakúsil si už toto Božie zachovávajúce obživenie a zo sveta vyslobodzujúcu moc?
Eliáš v poslušnosti viery sa dal úplne do služby Bohu – do boja proti modlárstvu a nevere. Pokiaľ neprišla skúška neúspešnosti v práci a vlastnej únavy, nič o jeho „ale“ nevieme. Stačilo však zjavenie moci Ízebel a vedomie vlastnej nemohúcnosti, aby Eliáš opustil svoje miesto, odišiel na púšť, usadil sa pod kručinový ker a svojim „ale“ dal Bohu najavo, aby s ním už viac nepočítal a žiadal si smrť „lebo nie som lepší ako moji otcovia.“
Ak by nebolo Božieho „ale“ s posilnením v krčahu vody a posúcha – a trpezlivé budenie z tvrdého spánku, nikdy by nešiel Eliáš v novej sile v ústrety novým úlohám, ktorými chcel Boh korunovať svoje dielo skrz neho.
Nariekanie nad nepriaznivými okolnostiami a vedomia vlastných neschopností s telesnou mdlobou, je druhé nebezpečenstvo, aby Božie dieťa svojou vôľou stálo v ceste uskutočňovania Božej vôle. Prežil si, tiež toto obživenie Božie zmocnený k účasti v Jeho diele? (F 4, 13)
Jonáš bol Bohom povolaný, oslovený, vystrojený, poslaný. Stačilo zjavenie Božej vôle v rozpore s Jonášovými citmi a úvahami, aby sa zjavilo to ľudské „ale“, konajúce pravý opak. Tak je na lodi plaviacej sa ďaleko od Ninive a uprostred hroznej búrky tvrdo spí . . . Nebyť Božieho „ale“ s bezpríkladnou trpezlivosťou a láskou, nikdy by sa nezmenil smer jeho plavby a stav jeho srdca. Aké slávne bolo Božie víťazstvo skrz Jonáša v Ninive a v Jonášovi samotnom. Ninive je zachované a Jonáš konečne začína rozumieť Božiemu srdcu . . .
Tvrdosť nášho srdca, neschopnosť milovať, znášať a odpúšťať – ten cudzí duch, zvolávajúci súdy namiesto milosrdenstva, žalujúci miesto príhovoru u Boha (L 9, 53–56) je treťou a najvážnejšou priehradou k uskutočneniu Božej vôle pri nás. Máme tiež takú skúsenosť s obživujúcou mocou Božou v Jeho láske? Má Duch Svätý – Duch Pán Ježiša Krista – ten Duch synovstva (Mt 5, 44-48) miesto v tvojom srdci? Si Ním spojený s Otcom i Synom v jedno?
A ešte jedno „ale“! Čítame ho v evanjeliu u Lukáša 22, 42 – „Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich; avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja.“ Toto jediné ľudské „ale“ je to „ale“ Syna človeka a súčasne Božieho Syna, ktoré bolo Bohu milé, drahé a nadovšetko vzácne, ktoré vošlo do dokonalého súladu, súzvuku s Božím „ale“! . . . To, ktoré Boh u nás vyhľadáva a ktoré Ho tak dokonale oslavuje. Ono je dôkazom, že nejde o zrušenie vlastnej vôle človeka a nahradenie vôle Božej, ale:
– o plnú mobilizáciu ľudskej vôle v svetle plného poznania dokonalosti a krásy Božej vôle,
– o plný rozvoj ľudskej vôle v moci plnosti Jeho lásky dávajúcej všetko a úplne sa obetujúcej
– o plné uplatnenie ľudskej vôle v dokonalom zmysle a smere, pre ktorý sa človek slobodne, dobrovoľne a nezvratne rozhodol – v Bohu, s Bohom a pre Boha – a nijako inak!
To nie je ani zlomenie ani potretie či zrušenie a nahradenie vlastnej ľudskej vôle vôľou Božou – to je akt aktívneho vstupu človeka do večnej harmónie – do spojenia s Bohom! Ako? Jedine v Pánovi Ježišovi, s Ním a pre Neho – nijako inak.
Kiež by nám Duch Boží otvoril oči, aby sme uvideli, že milovať Boha z celého srdca, celej duše, celou svojou mysľou a silou znamená – riešiť vo svojom praktickom živote všetky otázky a problémy v úprimnosti svojho srdca tým vzácnym „ale nech nie moja, ale Tvoja nech sa stane“, pretože si to z celého svojho srdca, z celej duše, z celej mysle a svojej sily prajem!
Pokoj Vám!!