Narodil si sa znovu?

Bol farizej, menom Nikodém, popredný muž medzi Židmi. Ten prišiel k Nemu v noci a hovoril Mu: Majstre, vieme, že si učiteľ, ktorý prišiel od Boha; lebo nikto nemôže činiť znamenia, aké Ty činíš, ak len Boh nie je s ním. Ježiš mu odpovedal: Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie. Nikodém Mu povedal: Ako sa človek môže narodiť, keď je starý? Nemôže predsa druhý raz vojsť do života matky a narodiť sa. Odpovedal Ježiš: Veru, veru ti hovorím: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Nediv sa, že som ti povedal: Treba sa vám znovu narodiť. Vietor veje, kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha. Nikodém Mu povedal: Ako sa to môže stať? Ježiš mu odpovedal: Ty si učiteľ v Izraeli, a nevieš to? Veru, veru ti hovorím: Čo vieme, hovoríme, a čo sme videli, svedčíme, ale neprijímate naše svedectvo. Ak neveríte, keď som vám hovoril o zemských veciach, akože uveríte, keď vám budem hovoriť o nebeských? A nikto nevstúpil do neba, len Ten, kto zostúpil z neba, Syn človeka. A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený aj Syn človeka, aby každý veriaci mal v Ňom večný život. J, 3 1—15

   
Slávnosťou Svätej Trojice sa uzatvára prvá polovica cirkevného roku, v ktorom si každý veriaci kresťan v Božom chráme aj vo svojom príbytku s úprimnou nábožnosťou pripomína divy Božej lásky a milosti, ktoré nám láskavý Otec nebeský dáva pre naše spasenie zoslaním svojho jednorodeného Syna na svet. Tento deň je akoby taký vrchol, výsledok, zastrešenie všetkých slávností, ktoré sme svätili od začiatku cirkevného roku. V ňom sa rozpomíname na vianočné slávnosti, kde nám bola zvestovaná láska Boha Otca, ktorý nám dal svojho Syna za Spasiteľa a Vykupiteľa; v ktorom sa rozpomíname na veľkonočné slávnosti zvestujúce nám milosť Boha Syna, ktorý umrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie; v ňom sa tiež rozpomíname na svätodušné slávnosti, zvestovanie dobroty Boha Ducha Svätého, ktorý zostúpil od Otca i Syna a svojimi darmi obdaroval národy a dal nám svedectvo, že sme prijatí za Božie dietky v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. Všetky slávospevy, ktoré sme vtedy počuli sa ozývajú dnes znovu v našich dušiach, všetky postavy akoby sa po druhýkrát postavili pred naše oči na znamenie toho, že tieto slávnosti úzko súvisia jedna s druhou a len v takomto súlade majú pre nás hlboký význam, pre tých, ktorí sme prijali od Pána Ježiša svätý krst. V duchu vidíme anjela volajúceho k betlehemským pastierom: „zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu,lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán“. Vidíme zvestujúceho mládenca odetého do bieleho rúcha na pravej strane hrobu: „Vstal, niet Ho tu; ajhľa, miesto, kam Ho boli položili“. Vidíme zbor apoštolov Pána, ktorí naplnení Duchom Svätým zvestujú veľké veci Božie a vydávajú pravé svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša. Vo všetkých týchto slávnostiach sa zjavovala tá Božia milosť spasiteľná všetkým ľuďom. Z tejto milosti povstala kresťanská cirkev majúca za základ vieru v trojjediného Boha Otca, Syna i Ducha Svätého, čím sa odlišuje od všetkých náboženstiev sveta, ako jediného, pravého a spasiteľného náboženstva. Na túto vieru sme pokrstení a ona každému skutočne veriacemu dopomáha k večnému spaseniu; avšak každý musí na sebe zakúsiť tie skutky milosti vo svojom znovuzrodení; lebo len znovuzrodením sa stávame pravými kresťanmi, novými ľuďmi, Božími deťmi.

O tomto znovuzrodení nám rozpráva sám Pán Ježiš Kristus k Nikodémovi v našom texte, ako o ceste k spaseniu vedúceho do Božieho kráľovstva. Náš drahý Spasiteľ zreteľne hovorí: „musíte sa znovu narodiť“; a isteže bez toho kresťan nemôže byť. Veď vieme, že ľudské „zmýšľanie je zlé od mladosti“ ako to čítame v 1M, 8, 21. To znamená, že človek počíta s hriechom, s hriechom sa rodí i v hriechu chodí; a tento hriech je prameňom všetkého zla. Je to predovšetkým hriech dedičný, prirodzený, ktorý sa prenáša z pokolenia na pokolenie a je dedičnou nemocou všetkých narodených zo ženy, lebo „čo sa narodilo z tela, je telo“. Len jeden nepoznal hriech, Ten, ktorý sa počal z Ducha Svätého a bol narodený z panny; všetci ostatní sú nakazení touto nemocou aj s jej všetkými následkami. Preto už Dávid vyznával: „niet nikoho, kto by robil dobre!“ Preto apoštol Pavel volá: „Niet totiž rozdielu, lebo všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu.“. Preto hovorí Pán Ježiš Nikodémovi v našom texte: „ak sa znovu nenarodíš, nemôžeš vidieť Božie kráľovstvo“. Nikodém to nemohol pochopiť – hoci bol majster v Izraeli – pretože chápal vec telesne; a vieme že „telesný človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu totiž bláznovstvom a nemôže ich poznať, pretože sa posudzujú duchovne.“ Preto sa pýtal Pána Ježiša: „Ako sa môže človek sa narodiť, ktorý sa už raz narodil? Ako sa takéto veci môžu stať?“

A ako povstáva znovuzrodenie? Ono je zázračné! Zázračná je i tá hodina, v ktorej sa to deje, keď sa hriešnik obráti od bludu k pravde, od tmy k svetlu; keď v ňom obraz hriechu bledne a obraz Božej milosti sa dostáva, keď v ňom Adam umiera a Kristus začína ožívať. Takéto znovuzrodenie je dielom Ducha Svätého; a nevieme o ňom odkiaľ prichádza a kam ide; preto zostane navždy nepreniknuteľným tajomstvom Božej milosti a tajomstvom našej viery, a až tak, že v pokore musíme zvolať s apoštolom: „Ó, hlbokosť bohatstva, múdrosti a známosti Božej! Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho“. Len jedno vieme pri tomto tajomstve, že znovuzrodenie nikdy nepovstáva bez zármutku, o ktorom apoštol vraví, že „zármutok podľa vôle Božej pôsobí pokánie na spasenie, a to netreba ľutovať“. Zato sa nič nemôže narodiť bez bolesti: tak ako ani človek sa nemôže znovuzrodiť bez zármutku. Človek s plačom víta telesný život, so zármutkom sa rodí Božie dieťa k duchovnému životu. Čo si počnem? Kam sa obrátim? Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? Ako stíšim hnev spravodlivého Hospodina? Ako dosiahnem spasenie? Takéto úskostlivé myšlienky obkľučujú hriešnika, v ktorom Duch Svätý započal dielo znovuzrodenia. A tieto vzdychy, to bojovanie sú bolesti pôrodu znovuzrodenia. Kde má Kristova krv očistiť a obmyť srdce hriešnika, tam musí tiecť Petrova horká kajúca slza. Človek zostane zarmútený pokiaľ nenájde pokoj v Kristu, dokiaľ ten posledný boj nevybojuje, v ktorom starý Adam nezomrie a dieťatko viery, Ježiš Kristus, sa nenarodí pomocou Ducha Svätého. Takto povstáva znovuzrodenie, tá pravá cesta vedúca do Božieho kráľovstva.

A keby sme sa teraz opýtali, ako sa rodí? Na to nám odpovedá Pán Ježiš, že v narodení sa z vody a z Ducha, t.j. v úplnom opustení hriechu a v prinášaní ovocia spravodlivosti, ovocia ducha. Človek musí zložiť to prvé oblečenie zlosti a nešľachetnosti a priodiať sa novým rúchom spravodlivosti, ktorý je milým a príjemným Hospodinovi. A preto podľa slov nášho Spasiteľa „zo srdca vychádzajú zlé myšlienky“, musíme vytrhnúť svoje úplne skazené srdce a položiť k nohám Pána Ježiša, aby ho očistil a stvoril nové. Pokiaľ sa srdce znovu nezrodí, dotiaľ polepšenie zostáva len klamom a mámením. Zlá burina sa z neho musí vytrhnúť aj s koreňmi, lebo odtrhnúť len pár lístkov nepomáha pokiaľ je koreň v zemi – burina sa rozmáha. A tak isto aj srdce, v ktorom je koreň hriechu. Kde sa však hriech aj s koreňom vytrhne, tam opadá a usychá lístie a hriešne ovocie nedozrieva. Vytrhnime teda aj my zo svojho srdca koreň hriechu so všetkými vášňami a zlými žiadosťami a odovzdajme ho Pánovi, ktorý k nám láskavo volá: synu, dcéra, daj mi svoje srdce, aby som ho ja znovuzrodil a tak vás zachoval na spasenie a k večnému životu. S nábožným žalmistom k Nemu volajme: Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného! Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj! Navráť mi radosť z Tvojej pomoci a duchom poslušnosti podopri ma!: pre Tvoje milosrdenstvo a pre Tvoju pravdu, Ty, Bože verný, Otče, Synu, Duchu Svätý, požehnaný naveky.

Pokoj Vám!!