Udrela nešťastná pre ten svet hodina,
na kríž zavesili nebeského Syna,
zavýskala hŕba sťa víťaz vo vojne,
zaplakali duše dobré a pokojné.
Zaplakala mati, zaplakal svätý Ján,
na kríži v posmechu visí nebeský Pán.
Nevídané divy, nevídané zraky:
Pán medzi zbojníkmi ako lotor dáky,
nevídané divy, nevídaní ľudia,
tak Syna Božieho ako lotra súdia.
Ale čože Bohu, keď sa z lásky zníži,
ale hľaď tamtoho druhého na kríži.
Celkom, celkom nahý, ako ho dal Pán Boh,
krv mu čierna tečie z boka, hlavy a nôh,
podošvy mu pália, v srdci má kopiju,
miesta črepa na smäd pri ústach má zmiju.
Telo od bolesti černie a omdlieva —
ten si nič nerobí, ba čo viacej spieva.
Ešte keby mohla, skácala by noha.
Oh, vstúpže do seba aspoň tu, preboha,
oh, vstúpže do seba, už čo si a kto si,
pozri sa na druha, ak’ pred Kristom prosí,
pozri sa na svojho tamto kamaráta,
Kristus mu otvára do života vráta.
Už ostatná chvíľa, daj sa na pokánie
a prijmi posledné aspoň požehnanie.
Čerta diabli vzali a het kráčať musí,
istotne do pekla — slovenský teraz môj rod visí,
visí deň, visí rok, stoletia pominú…
Kedyže už vydáš dušu Hospodinu?
Z cyklu Dráma sveta