Je súmrak. Slnko klesá. Vietor plače v stráni.
Na Golgate je tma. Čuť zvuky: „Eli, Eli, lama zabachtáni?“
Tam dolu mesto drieme. (Skončila sa dráma?)
Na Golgate je tma. Tak slabo znie len: „Eli, Eli, lama?“ . . .
Dav zmizol zpod dreva, dav divý, vztekom rozbesnelý,
a vzduchom vznáša sa len stažujúce: „Eli, Eli?“ . . .
Oblohy čalún mračnom zastretý. Tma príšerami hrozí.
Tam medzi lotrami, tam zmiera On, Syn človeka, Syn Boží.
Ó jak sa stala udalosť hľa neslýchaná táto?
Pribili pastiera a rozpŕchlo sa bojazlivé stádo.
Je drevo hany rudé; pýri sa snáď, rumení, rdie v stude?
Kto vinu túto odpyká, kto za ňu kajať bude?
Zem sťaby precitla, by zrela žertvu, skrvavené dielo
i v rozpuklinách srk a ston: „Kde, ľudstvo, kde si spelo?“
A potom ticho všade. S mlhou spojené a hrôzou spiate.
Tam dolu mesto drieme. Mesto „spokojné“ a mesto „sväté“.
On tam hor na dreve. On, ztýraný a bôľom osinelý
len pery ešte šepocú. Sa pohybujú: „Eli, Eli?“ . . .
Zrak Jeho zpola vyhasnutý na chvíľku hľa malú, veľmi krátku
dol hľadí, hľadí láskavo a nežne. Na svoju tam Matku,
na učeníka-miláčka, — ó spomienky snáď sladkých hodín na um prichádzaly.
A s všetkými sa rozlúčiac mu svisla svätá hlava:
Rex Judeorum, Jezus Nazaretus dokonáva . . .