4M 35
Toť vraždu ťažkú spáchal človek ten
na blížnom nechtiac, ostrou ranou k zemi
ho zdrtiv v zlosti návale — a tieň
kým halil skutok noci šerej desný,
on prchal, prchal . . . Bôľ rozhostil nemý
sa zavše dušou, zavše v hrúzo-tiesni
tej zalkal bôľne, kvíľbu k nebu vzniesol:
Môj Bože, súď ma, ztresci kruto, iste,
môj hriech, ach veľký . . . ! — sotva však to hlesol,
už prchal znovu v mesto-útočište.
A lúče slnca zvíťazil zas
nad temnom noci. Na úsvite rána
tvár aspoň chvíľkou kmitla radosť pravá:
hľa, kynie oku spásy časnej brána,
tam mesto, v ňomž viac pomsta nemá práva,
ni nemôž‘ stihnúť časnej smrti zkaza —
tam prosby v bôľnom vznášať bude lkaní,
po smrti ale najvyššieho kňaza
sa vráti naspäť v rodnej zeme stany.
Ach, ťažkým hriechom zhrešil i Tvoj ľud,
ó, Bože svätý, zšliapav hrádze, hate
príkazov Tvojich, váhal spoznať blud,
v ňomž väzel večne . . . Avšak buď Ti vďaka,
že dal s‘ mu miesto sväté na Golgate,
kde miesto smrti milosť žitia čaká
ho; krvou svätou smyté srdca rany
vskrz zmoreného; bremä hriechu sňaté . . .
on prchá, prchá v úsedavom lkaní
v to miesto lásky útočistné, sväté!
Ó pozaplačme v bôli, skloňme väz,
nech rinú slzy naše tokom riavy:
na mieste svätom mrie Najvyšší Kňaz
potupnou smrťou, ach, pre hriechy, viny
len naše . . , Ó, div: On mrie a my zdraví
my hriešni a On svätý a nevinný . . . ! —
A padlo Knieža! V slove: dokonáno —
zas kynie dušiam požehnanie znove;
po hriechu noci svitne lásky ráno:
tam v nebi čaká na nás bydlo nové!!