Hroš, Tomáš Slavomil – kňaz, národovec, budovateľ

Tomáš Slavomil Hroš – farár, národovec a budovateľ

Tomáš Slavomil Hroš sa narodil na košariských kopaniciach U Šindelov 27. marca 1808. V tom čase boli Košariská s kopanicami súčasťou obce i cirkevného zboru Brezová. Tomáš S. Hroš sa preto cítil Brezovanom a neskôr aj používal pseudonym: Brezovan, Brezovský. V týchto dňoch si pripomíname 150. výročie jeho úmrtia. 

Priateľ Ľudovíta Štúra

S Brezovou je spojená aj jeho celoživotná cirkevná služba, okrem štvorročného kňazského pôsobenia (1840-1844) na Bukovci. Po stredoškolských štúdiách v Modre pokračoval v štúdiu teológie na lýceu v Bratislave. Bol príslušníkom štúrovskej generácie a podpredseda študentskej Spoločnosti reči a literatúry československej a člen tajného spolku Vzájomnosť. Ostro vystupoval proti maďarizačnej politike uhorskej vlády. V roku 1836 založil na Brezovej Slovanskú knižnicu, propagoval zakladanie spolkov miernosti a podporoval hospodársku osvetu. Patril k priaznivcom a priateľom Ľudovíta Štúra. Keď Štúr na svojej prázdninovej ceste navštevoval mnohých evanjelických farárov a kaplánov, aby ich povzbudil k osvetovej práci medzi ľudom a získal za prispievateľov do Spoločnosti, na Brezovej u Tomáša S. Hroša pobudol nie jeden, ale štyri dni. 

V službe cirkvi

Tomáš S. Hroš sa stal kaplánom v rodnom zbore (1835–1840) po boku erudovaného farára Pavla Marečka, rodáka z Vrboviec. Po príchode na Bukovec (1840) sa 20. októbra sa oženil s jeho dcérou Paulínou. V cirkvi sa dokázal ako dobrý hospodár. Vyrovnal dlh zboru 250. zl. grófovi Amademu a dostavil i cirkevný dom. Zakúpil cirkevné role v hodnote 550 zlatých a založil aj cirkevný včelín s dvanástimi klátmi včiel. Na Bukovci zaviedol v roku 1843 používanie Spevníka namiesto Tranosciusa. 

V roku 1844 bol zvolený za brezovského farára, keď mu Brezovania dali prednosť pred Jozefom M. Hurbanom, ale jeho voľbu považoval seniorát za nezákonnú. Po súdnych ťahaniciach bol napokon vo voľbe úspešný. Po príchode na Brezovú prvou vecou bolo, že na jeho návrh sa začala pravidelne písať kniha zápisníc a zriadilo sa 37 členné presbytérium. 

Postoj k národu

Niektorí historici zazlievajú Tomášovi S. Hrošovi jeho údajne nízke národné povedomie. Zrejme to súvisí s animozitou, ktorá vznikla medzi ním a Jozefom M. Hurbanom, keďže Tomáš S. Hroš pevne zotrvával  na stanovisku Jána Kollára v zápase o používanie kralickej češtiny ako spisovného jazyka Slovákov. Rozhodne však nebol žiadnym maďarónom, ale povedomým Slovákom. K rodnému menu prijal slovanské meno Slavomil, čo môže azda pôsobiť ako opozitum k Hurbanovmu menu Miloslav. Tomáša Hroša však možno nájsť ako účastníka prvých divadelných hier mladých štúrovcov v Sobotišti, kde ho Samuel Jurkovič v Zpráve Slovenského národného divadla nitranského spomína medzi národovcami.    

Zdá sa, že sa aktívnejšie nezapojil do pamätného revolučného diania v rokoch 1848/49, čo sa zrejme nezhodovalo s jeho svedomím, ale ani do pamätnej udalosti 28. apríla 1848, keď boli na Brezovej prijaté Žiadosti slovenského národa v stolici nitranské, zostavené Hurbanom a prečítané Ľudovítom Šulekom.

Kritika školských budov  

Osobitne sa však venoval školskej výchove. Vo svojej práci Národní školy a jejich stav i púsobení takto charakterizoval vtedajšie pomery na školách: „Proběhnime prosím, naši milou vlast a prohlédnime bystrým a skoumavým okem naše města, městečka, vesnice a dědiny, a tuď zajistě mnohá místa spatříme, v nichžto buď žádné není školy, anebo jeli nějaká, tá se velice podobá pastýrni, nežli škole. A jen vejdime do ní, tu se nám teprv ukáže celá povaha, celý obraz její, kterého se vzělaný duch a citedlné srdce nemálo ulekne a zděsí. Neb i tu se nám před oči postaví ouzka, nízka, vlhká, malými oknami zaopatřená chyžka – sem a tam křížem poházená dreva, desky, štoky a lavice; necoudné a neolíčené kachle, za trámy prouty, ferule a palice, a k tomu v koutě sud, aneb jiné nářadí. To je obraz vesnické školy vnitřní a o zevnitřní její mluviti za zbytečné uznávam, jelikož jí každý okolo jdoucí spatřiti múže. V takové škole není možné, aby učitel a dítky zdravé a čerstvé dlouho zústali. Není možné, aby do ní s chutí chodili. Škola zajistě taková není pro ně učírna, anebřž mučírna. – Pálenice, ba aj chlievy a maštale sú krajšie ako tieto školy,” hovorí Hroš ďalej.

Dôležitosť vzdelávania

Pod Hrošovým vedením  postavila Brezová poschodovú školu s dvomi bytmi pre učiteľov, ku ktorej získal veľký pozemok. Školu posvätil senior Ján Trokan 11. septembra 1859. Učili v nej národovci Karol Sekáč a Martin Veštík. Brezová za jeho pôsobenia podporila sumou 100 zlatých otvorenie slovenského gymnázia v Revúcej. Plánoval na Brezovej aj založenie národnej reálky, čo sa však pre nepriaznivé pomery neuskutočnilo. Významným spolupracovníkom Tomáša S. Hroša sa stal výborný učiteľ a vynikajúci hudobník a organista, zakladateľ dobre známeho mužského spevokolu Michal Kútzky. Tieto funkcie tu zastával 35 rokov.

Vzácnym dokumentom o pedagogických myšlienkach a túžbach Tomáša S. Hroša a ďalších „Břetislavských Slovanú“ (Ľ. H .Semian, A .H. Škultéty, S. Jurkovič ) je ním zostavená a tlačou vydaná: Slavnost ku poctě padesátiročního učitelského ouřadování Výborně učeného muže, Pana Jana Valenčíka, Církve ev.A.V. Senické velezasloužilého školy učitele držána (1841), keď za prítomnosti najvyšších predstaviteľov evanjelickej cirkvi bola udelená Janovi Valenčíkovi v mene cisára Ferdinanda V. pamätná medaila. V pamätnici Hroš okrem iného píše: „ Kýžbychom řeknouti mohli, že milá vlast naše Uherská, zvláště pak podtatranské Slovensko dúležitosti této již zadost učinily!  Ale bohužel vyznati musýme, že jestli která věc jest na které nám dosud scházelo, toť bylo dobré vychování mládeže”. 

Sú to slová platné aj dnes.

Kostol na Brezovej 

Po roku 1848 Tomáš S. Hroš prispieval do Slovenských národných novín, Pešťbudínskych vedomostí, Evanjelika, Obzoru, Priateľa ľudu a Sokola. V rukopise zostali jeho práce Volení slova B. kazatele v slavné cirkvi ev. brezovské a cenný Dejepis čili Pamětihodné udalosti církve ev.a.v.brezovské. Dôležité dielo, ktoré pripomína jeho staviteľsko-budovateľské úsilie je súčasný monumentálny brezovský kostol. Bol posvätený 16.novembra 1873. O posviacke napísal článok Projevená radost vzn.pána faráře po slavném a velkolepém posvícení chrámu Březovského. Radosť z diela kalilo Tomášovi S. Hrošovi osamostatnenie sa Košarísk-Priepasného a vznik nového zboru, ktorí tvorili jeho vlastní rodáci. Títo si v januári roku 1871 pozvali svojho prvého farára Pavla Štefánika. Po tomto veľkom úsilí tento podnikavý a húževnatý služobník Pánov zomiera ako 66 ročný 10. februára 1874. Svojou vernosťou v službe cirkvi i spôsobom života, najmä svojou pracovitosťou, striedmosťou a pokojnou mysľou zanechal na Brezovej i na širšom národnom regionálnom poli vzácnu a požehnanú pamiatku.

 Ľubomír Batka st.